Ak koronavírus mení ľudské osudy a pohľad na svet, v prípade Tomáša Hromjáka to platí dvojnásobne. Dobrovoľnú kovidovú „samotku“ vo vzdialenej cudzine považuje za nezaplatiteľnú životnú skúsenosť.

Keď odchádzal v septembri 2019 zo Slovenska, plánoval svoju cestovateľskú púť na jeden rok s tým, že si ju v prípade potreby skráti. Pandémia, ktorá ho zastihla v Singapure, mu však spoznávanie vzdialených končín sveta nečakane predĺžila. Na rozdiel od väčšiny iných cestovateľov, ktorí sa v tom čase húfne vracali domov, urobil presný opak a namiesto na Slovensko zamieril v marci minulého roka z Ázie do Tongského kráľovstva.

Práve Oceánia a Nový Zéland mali byť jeho zastávkou pred presunom do Južnej Ameriky a Tongu považoval za jednu z čerešničiek na torte. Bol zvedavý, ako sa žije v takejto odľahlej časti sveta a zároveň jedinom kráľovstve na tomto kontinente. „Myslím, že popudy nevrátiť sa domov prišli vo viacerých fázach. Na začiatku som si naivne myslel, že sa celá situácia upokojí do niekoľkých týždňov, a preto som ignoroval jediné lietadlo, ktoré z Tongy repatriovalo Európanov. Následne sa krajina úplne uzavrela a všetky letecké aj námorné spojenia oboma smermi prestali existovať, takže som v podstate nemal na výber,“ vracia sa na začiatok cesty, na ktorú nikdy nezabudne.

Čilský extrém
Labyrint reštrikcií a najtvrdších obmedzení, aké si vie človek počas pandémie predstaviť. Takýto stav vládol počas Tomášovej návštevy Čile. „Na vstup do krajiny bol potrebný PCR test, spiatočná letenka do 90 dní, kovidové poistenie, zákaz pobytu v Európe v posledných štrnástich dňoch, dodatočné vyhlásenia, 10-dňová karanténa a vládne povolenie na dovolenku v krajine. Karanténa sa smela vykonať na akomkoľvek mieste, medzičasom je to už len v hoteloch kontrolovaných štátom. Na pohyb z okresu do okresu treba elektronické povolenie, ale nie vždy je možný každý presun. Všetky okresy sú zaradené podľa semaforu na úrovni 1 – 4, pričom ak sa náhodou ocitnete v okrese s najprísnejšou úrovňou jeden, nesmiete ho opustiť, z dvojky do štvorky potrebujete dodatočné povolenie od vlády. Informácie z kníh, blogov alebo internetu sú väčšinou zbytočné, človek si všetko musí zistiť nanovo a každý deň. Na konci marca pred zatvorením hraníc som sa ocitol v hlavnom meste Santiago, ktoré spadlo z úrovne tri naspäť na úroveň jeden. Nesmel som opustiť ani konkrétny mestský okres a na vychádzky som mal štyri hodiny týždenne. Za nedodržanie zákazu vychádzania hrozia vysoké pokuty. V Čile som skutočne za dva mesiace nestretol žiadneho cudzinca s výnimkou tých, ktorí v krajine žijú,“ priblížil situáciu slovenský cestovateľ. 

Exotika pod zámkom

Podľa Tomáša je veľmi ťažké opísať túto krajinu pár vetami, lebo ani zďaleka to nie sú len kokosy a pacifický tanec. „Napriek tomu, že nebola nikdy kolonizovaná, vplyv britskej koloniálnej histórie v Pacifiku je tam evidentný. Angličtina je popri tongčine druhý úradný jazyk a anglikánska cirkev patrí medzi popredné cirkvi v krajine. Tonga nemá ani 800 štvorcových kilometrov, no ostrovy sú roztrúsené na ploche väčšej než Francúzsko. Keby vám teda hlavné mesto s 25 tisíckami obyvateľov pripadalo ako dedina, je to metropola v porovnaní s inými ostrovmi,“ porovnáva Tomáš.

Tonga leží na takzvanom ohnivom kruhu, čomu vďačí, za prítomnosť sopiek a občasných cunami. Ani cyklóny nie sú raritou. Nie je tam kovid, podobne ako v Kiribati, Tuvalu, Nauru, Palau. „Všetko sú to malé pacifické národy, ktoré uzatvorili vzdušný priestor ešte v marci 2020 a repatriácia doteraz prebehla len za najprísnejších podmienok pre hŕstku ľudí. Tonga má v podstate funkčne vybavenú nemocnicu len na hlavnom ostrove a pritom je to druhá najobéznejšia krajina na svete. Podľa niektorých údajov až 35 percent obyvateľov trpí cukrovkou. Preto je úplne logické, že sa plánuje otvoriť najskôr v októbri 2022,“ dodáva s tým, že vakcinácia prebieha už aj tam.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z TOMÁŠOVEJ CESTY NÁJDETE V GALÉRII

Veľké tongské srdcia

Za to, že na Tonge vydržal tak dlho, Tomáš podľa vlastných slov vďačí najmä trom ľuďom – a tak-
isto dávke šťastia. „Ešte pred zavretím hraníc som nakupoval potraviny v malom obchode. Majiteľka mi asi po minúte rozhovoru ponúkla ubytovanie, keďže jej synovia žijú v Austrálii a na Novom Zélande. Nakoniec som s ‚tetou‘ Tupou býval pol roka a považujem ju za svoju ďalšiu babku,“ spomína. Po zatvorení hraníc mu bolo jasné, že v takej malej krajine musí niečo robiť. Zamieril na ministerstvo turizmu, kde ho človek menom Saia zavolal na kolaudáciu novej budovy ministerstva.

Tam spoznal vedúcich ľudí z tohto rezortu. „Povedali mi, že sa mám zastaviť v pondelok a nejaká práca sa určite nájde. Nakoniec som strávil pol roka prácou pre ministerstvo, kde som sa venoval najmä tvorbe fotografií. Saia sa stal mojím blízkym priateľom, ktorý ma dokonca vzal na ministerskú inšpekciu po odľahlých ostrovoch v Pacifiku. Tretím ‚rozhodujúcim‘ človekom bol Sione, generálny riaditeľ ministerstva turizmu, s ktorým som strávil veľa času. Predstavil mi tongskú kultúru a spoločnosť z perspektívy, ktorú cudzinec normálne neuvidí, umožnil mi stretnúť sa s kráľom či ministerským predsedom. Okrem toho som tu stretol množstvo ďalších skvelých ľudí,“ dodáva.

Keď sa časom obnovilo jedno spojenie týždenne na Nový Zéland, nakoniec sa po 222 dňoch strávených v Tonge rozhodol zdvihnúť kotvy smerom k Latinskej Amerike. Vyžiadalo si to dvojmesačné plánovanie, štyri lety a 50 precestovaných hodín. Práve Mexiko sa mu javilo ako ideálna voľba, keďže bolo a stále je zrejme najotvorenejšou krajinou pre turistov počas pandémie.
Neskôr sa presunul do Kolumbie, Ekvádoru, Čile, momentálne je v Peru.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Diskusia