Hercovi a filmovému režisérovi Paľovi Bielikovi, ktorý by v týchto dňoch oslávil storočnicu, pred pár rokmi naša redakcia predplatila urnové miesto.

Urna s popolom legendárneho predstaviteľa Fričovho Jánošíka je od roku 1985 uložená vo vyhradenom priestore urnového hája bratislavského Krematória, kde sú hroby významných osobností.

Záchrana hrobu

V roku 2003 hrozilo, že jeho hrob bude pre nedoplatok zrušený. Pretože deti nemali, o hrob sa starala režisérova manželka herečka Marta Černická, ktorá však vo februári 2002 zomrela. Pretože vtedajšie ministerstvo kultúry o tomto probléme netušilo, hrozilo definitívne zrušenie hrobu.

691180:gallery:true:true:true

Umelcova manželka herečka Marta Černická.

Krátko po tom, ako v júli 2003 naša redakcia zaplatila poplatky na desať rokov dopredu, ozvali sa vzdialení príbuzní Paľa Bielika. Pretože podľa záznamov v bratislavskom Marianume je o hrobové miesto finančne postarané do roku 2023, ďalších desať rokov zrejme uhradili oni.

691184:gallery:true:true:true

Šéfredaktorka Života Renáta Klačanská zapálila pri hrobe storočnej legendy sviečku za celú redakciu.

Paľo Bielik je zakladateľskou osobnosťou slovenskej kinematografi e, v roku 1955 dostal titul zaslúžilý umelec a v roku 1968 titul národný umelec. Zaujímalo nás teda, ako je to v podobných prípadoch, keď sa nemá kto postarať o hrobové či urnové miesto významných slovenských umelcov. „Táto téma je chápaná ako záležitosť príslušných miest a obcí. Nie je však vylúčené, že sa ňou rezort kultúry v budúcnosti bude zaoberať,“ povedala hovorkyňa Eva Chudinová a dodala, že ak je hrobové miesto alebo náhrobok vyhlásenou národnou kultúrnou pamiatkou, môžu príbuzní požiadať o jeho obnovu cez grantový systém ministerstva kultúry.

691690:gallery:true:true:true

Navždy legendou

Keď Paľo Bielik účinkoval v banskobystrickom ochotníckom divadle, na odporučenie si ho vyžiadal režisér Martin Frič a obsadil ho ako hlavnú postavu do Jánošíka. Hovorí sa, že Bielik mal na to všetky atribúty; mal charizmu, bol vysoký takmer dva metre a športovej postavy. Film o národnom zbojníkovi sa tešil veľkej popularite. Úspech zožal aj na filmovom festivale v Benátkach v roku 1936. Maďari však považovali film za škandálny a provokatívny – nepáčilo sa im, že záporné postavy boli pomenované výlučne maďarskými menami.

691179:gallery:true:true:true

Paľo Bielik ako Jánošík v rovnomennom filme Martina Friča z roku 1935.

Keď sme minulý rok v lete pátrali priamo v Jánošíkovom rodisku, Terchovčania jednoznačne označili za najlepšieho filmového predstaviteľa zbojníka práve Paľa Bielika. Jedine on bol vraj plnokrvný statný chlap, ktorý najlepšie zodpovedal obrazu a mýtu skutočného zbojníka. A to napriek slovám historika Ivana Mrvu, ktorý nám vtedy povedal: „Do uhorských vojsk verbovali mužov s výškou od 150 cm, do c. a k. armády od 153 cm. V týchto intenciách sa mal pohybovať aj Jánošík, ale hovorí sa, že bol určite vyšší.“

Tintítko zbojníkom

O „vlastníctvo“ Jánošíka sa už roky „bijeme“ s Poliakmi. Pôsobil totiž aj na ich terajšom území. Do sveta ho „posielajú“ ako svojho hrdinu. Poctu mu vzdali v muzikáli Na skle maľované, ktorý bol v hlavnej úlohe s Michalom Dočolomanským mimoriadne úspešný aj u nás. Poliaci mu okrem muzikálu venovali baletné predstavenie, niekoľko fi lmov a seriál vrátane názvov krčiem v Podhalí. My sme o ňom vydali množstvo kníh, nakrútili štyri fi lmy a jeden kreslený seriál (Viktor Kubal st.), Ján Cikker o ňom napísal operu a radošinci ho preslávili divadelným predstavením. No a potom prišla na rad poľsko-slovenská koprodukcia Jánošík, ktorá bola iba obrovským sklamaním.

Ani megalomanská mediálna kampaň mu nezaručila divácky úspech. Na fi lm sa čakalo sedem rokov a jeho výrobu sprevádzali kadejaké šumy o zmiznutých peniazoch. Režisérka so smiechom skonštatovala, že počas čakania na peniaze jej hlavní hrdinovia aj trochu zostarli. Film prijali rozpačito kritici aj diváci. Na bratislavskej premiére sa v kine neozývali búrlivé ovácie, skôr „ťapkanie zo slušnosti“. Hlavné výčitky smerovali k scenáru. Film nemá dostatočný príbeh a je len akýmsi zlepencom idylických folkloristických výjavov, občas prikorenených erotickými scénami a maľovanými obrázkami krásnej slovenskej prírody. Hlavný hrdina je podľa niektorých recenzentov len akýmsi horským intelektuálom a jeho prerod z pastiera na hrdinu sa pritrafí akoby náhodou počas obracania pohárikov slivovice.

691182:gallery:true:true:true

Václav Jiráček sa ako Jánošík objavil vo filme Agnieszky Hollandovej. Očakávania boli omnoho väčšie.

Predstaviteľ Jánošíka Václav Jiráček nie je Jánošíkom, akého si Slováci predstavujú. Je to náš národný mýtus a chceme ho mať krásneho, silného, charizmatického. Jiráček pôsobí dojmom nagélovaného, navoňaného a nažehleného metrosexuála. Skrátka, neveríme, že „bohatým berie a chudobným dáva“, že mu záleží na mozoľoch a modrinách úbohej Slovače. Je príliš melancholický a nežný, chýba mu pevná chlapská vôľa a sila. Darmo, zahrávať sa s národným symbolom sa nevypláca. Hollandovej fi lm, žiaľ, v konkurencii iných diel o najslávnejšom slovenskom zbojníkovi neobstál práve najlepšie. O pár rokov si naň už asi nik nespomenie. Na rozdiel od Bielikovho, ktorý v našich predstavách asi najideálnejšie zosobňuje silu a odhodlanie jednoduchého chlapca, ktorý zobudil v národe nádej na lepšie časy.


Paľo Bielik

bol slovenský herec, režisér a scenárista. Narodil sa 11. decembra 1910 v Banskej Bystrici. Po skončení tamojšej odbornej kovorobnej školy pracoval ako kreslič, predavač, montér či žandár. Účinkoval aj v banskobystrickom ochotníckom divadle, kde ho v úlohe Jánošíka z rovnomennej hry od J. Mahena objavil Karel Plicka. Vďaka úspechu filmu pôsobil v rokoch 1939 až 1942 v SND. Do roku 1945 pracoval ako režisér krátkych filmov v spoločnosti Nástup. Počas SNP nakrútil s Karolom Krškom zábery z povstaleckých bojov, z ktorých vznikol dokument Za slobodu.

691181:gallery:true:true:true

Paľo Bielik bol zakladateľom slovenskej kinematografie.

Po roku 1945 sa stal režisérom celovečerných hraných filmov. Medzi najznámejšie patria Varúj...!, Vlčie diery, Kapitán Dabač, Jánošík I – II a ďalšie. Zomrel v Bratislave 23. apríla 1983.

Diskusia