Svoju novinársku kariéru som začínal v roku 1995 v rodnom Brne, aby som v nej potom pokračoval na Slovensku. Až do roku 2007, kedy sa môj život spojil so Životom, som sa ako redaktor venoval predovšetkým športovému spravodajstvu a publicistike, dnes sa v rámci nášho magazínu zaoberám podstatne širšou ponukou tém v stredoslovenskom regióne. Najkrajším bonusom tejto práce je fakt, že sa stretávam so stále novými, častokrát veľmi inšpiratívnymi ľuďmi a rozširujem si svoj všeobecný rozhľad. Čo viac s môže človek od svojho povolania želať? Hoci aj v ňom niekedy prežívam ťažšie chvíle, doteraz ma neomrzelo a verím, že to tak ešte nejaký čas zostane.

Richard Budín

Zmiesta beznádejnej chudoby, kde žil ako najmladší z&nbsp;13 súrodencov, cesta na výslnie zvyčajne nevedie. Pomôcť vtedy môže len zhoda šťastných okolností, vlastná vôľa a&nbsp;obetavosť najbližších, ktorí vás napriek zložitým životným podmienkam dokážu posúvať dopredu. „Za to patrí mojim rodičom obrovská vďaka. Otec bol amatérsky muzikant, chodil hrávať po svadbách a&nbsp;mama si zaumienila, že ja pôjdem v&nbsp;jeho stopách.

Asi tri alebo štyri roky tak vyzeral môj život nasledovne: ráno do školy, odtiaľ domov, do breznianskej hudobnej školy na husle, potom do kostola na náboženstvo. Večer úlohy, cvičenie a&nbsp;spať. Keď bol čas, rád som vtedy chodieval na kopec s&nbsp;pamätníkom SNP. Je z&nbsp;neho krásny výhľad na celú osadu. Vtedy som sa zamyslel, že musím urobiť niečo, aby som sa odtiaľto dostal. Jedinou vstupenkou bolo umenie. Išiel som na krajskú súťaž v&nbsp;hraní na husle do Banskej Bystrice, ktorá pre mňa vtedy bola ako New York. Podarilo sa mi vyhrať a&nbsp;postúpiť na celoslovenské kolo do Bratislavy, čo ma posilnilo v&nbsp;motivácii naďalej na sebe pracovať. Denne som cvičil 3-4 hodiny a&nbsp;vstával ráno o&nbsp;piatej, až ma súrodenci posielali liečiť sa na psychiatriu,“ hovorí s&nbsp;úsmevom Alexander Daško. Mama však trvala na svojom a&nbsp;to bolo rozhodujúce. Po čase už ho ani nebolo treba nútiť, lebo hranie bavilo talentovaného chlapca čoraz viac.

Z&nbsp;ôsmej triedy mal namierené na konzervatórium do Žiliny, tu však narazil na problém v&nbsp;podobe riaditeľa základnej školy. „Aspoň mama mi to hovorila tak, že som nedostal odporučenie, keďže rómskym deťom sa vtedy zvykli prideľovať zamestnania. Konzervatóriá boli prestížne školy, vtedy len tri na Slovensku. Riaditeľa som napokon definitívne presvedčil až po tom, čo som mu zahral na oslave jeho päťdesiatky,“ vracia sa k&nbsp;svojmu veľkému životnému míľniku. Keď mu otec vysvetľoval, že na ceste z&nbsp;Čierneho Balogu do Žiliny treba prestúpiť v&nbsp;Brezne a&nbsp;v&nbsp;Banskej Bystrici, bol to pre 14-ročného chalana z&nbsp;osady spočiatku šok, rýchlo si však zvykal. Pred piatym a&nbsp;šiestym ročníkom konzervatória, kde mu boli spolužiakmi Sisa Sklovská, Richard Rikkon či viacerí hudobníci z&nbsp;Lúčnice a&nbsp;Slovenskej filharmónie, sa z&nbsp;internátu presunul na privát a&nbsp;užíval si mestský život plnými dúškami.

Otvorene priznáva, že bolo aj obdobie, keď zanedbával školu. „Vtedy si ma zobrala na paškál sestra. Dohovárala mi, či sa nehanbím, keď do mňa moji rodičia investujú toľko peňazí, že potom musia žiť celý týždeň na polievke. A&nbsp;ako sa asi budú cítiť, keď ma z&nbsp;konzervatória vyhodia. To ma osvietilo,“ dodáva. Keďže na prijímacích skúškach na VŠMU neuspel, putoval na dvojročnú vojenčinu do umeleckého telesa v&nbsp;Brne a&nbsp;po jej skončení nastúpil ako učiteľ do&nbsp;základnej umeleckej školy v&nbsp;Brezne. Tam však rýchlo zistil, že učenie nie je preňho. Vtedy za ním prišli muzikanti z&nbsp;Banskej Bystrice, robili turné po Rakúsku a&nbsp;potrebovali primáša. To ešte netušil, že väčšinu vystúpení odohrajú na ulici. V&nbsp;roku 1992 tak nasadol na muzikantský kolotoč, v&nbsp;ktorom sa pohybuje až dodnes.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Keďže ho hrýzlo svedomie za prvé neprijatie na vysokú školu a&nbsp;za smútok rodičov po jeho odchode z&nbsp;pozície učiteľa, absolvoval externé štúdium na Katedre hudobnej pedagogiky Univerzity Mateja Bela v&nbsp;Banskej Bystrici. Založil kapelu Gipsy music Alexandra Daška a&nbsp;začal s&nbsp;kolegami chodiť po okolitých zábavách, svadbách a&nbsp;ďalších oslavách. Zlom prišiel po tom, ako si, ako jedna z&nbsp;prvých kapiel na Slovensku, založili webovú stránku. Muzikanti z&nbsp;lazov zrazu dostali pozvánku na prestížny ples v&nbsp;bratislavskom hoteli Carlton. Jeho druhú časť odohrali už v&nbsp;hlavnej sále a&nbsp;zarobili prvé pre nich naozaj rozprávkové peniaze.

Prišiel zahraničný angažmán v&nbsp;španielskej Seville a&nbsp;ďalšie koncertné šnúry po celej Európe. „Po roku 2000 sme sa však presunuli zo západu viac na východ – predovšetkým Bielorusko, Rusko, pobaltské republiky – napríklad krásne lotyšské letovisko pri Baltskom mori v&nbsp;meste Jurmala. Predsa len ide o&nbsp;slovanské národy, ktoré sú bližšie slovenskej náture a&nbsp;dokážu vytvoriť úžasnú atmosféru. V&nbsp;Rusku nás ani nechceli pustiť z&nbsp;pódia. Veľa koncertov sme organizovali cez naše veľvyslanectvá, na čo máme tiež pekné spomienky. Okrem Ameriky, kde sme sa doteraz nevedeli dohodnúť na výhodných podmienkach, sme už koncertovali prakticky všade,“ bilancuje Alexander Daško.

Svoju ruskú manželku Oľgu paradoxne nespoznal na cestách po východných krajoch, ale priamo na Slovensku. „Keď sa jej pýtali na pôvod, raz s&nbsp;úsmevom povedala, že je dieťa Varšavskej zmluvy. Jej otec ako dôstojník sovietskej armády nastúpil v&nbsp;NDR, kde sa narodila a&nbsp;žila päť rokov. Potom sa sťahovali do Lotyšska, Bieloruska a&nbsp;napokon Československa, kde sme sa spoznali. Keď po roku 1989 poslali sovietske vojská domov, už tu ostala. Obohatila ma aj v&nbsp;tom, že som vďaka nej spoznal inú kultúru a&nbsp;jazyk. Doma sa aj s&nbsp;našimi troma deťmi rozprávame striedavo po slovensky a po&nbsp;rusky,“ prezrádza hlava rodiny.

Názov akcie, ktorú Alexander Daško organizuje už pätnásť rokov, vymyslela práve jeho nežná polovička. „Hovorili sme o&nbsp;mojom pláne vytvoriť nejaký festivalový projekt a&nbsp;nevedel som prísť na názov, tak prišla s&nbsp;nápadom Cigánsky oheň,“ spomína. Jeho cieľom je priblížiť cigánske umenie majorite a&nbsp;vytvoriť tak pomyselný most medzi týmito etnikami. Na prvý ročník v&nbsp;banskobystrickom Dome kultúry prišli domáci umelci na čele so Sisou Sklovskou, neskôr nadviazali organizátori festivalu spoluprácu so svetoznámym moskovským divadlom Romen. Táto svetová mekka rómskej kultúry funguje už 86 rokov a&nbsp;vyšlo z&nbsp;nej viacero uznávaných národných umelcov či už bývalého Sovietskeho zväzu, alebo súčasnej Ruskej federácie. Každým ďalším ročníkom, ktorým si festival získaval čoraz lepšie meno, sa posúvala aj latka kvality týkajúca sa účinkujúcich hostí.

Dobrodružstvo s&nbsp;hosťom&nbsp;bez mobilu

Cigánskym ohňom prešli v&nbsp;Banskej Bystrici také mená ako hudobný skladateľ, spevák a&nbsp;producent Goran Bregovič, ďalšia srbská hudobná legenda Boban Markovič či svetoznámy filmový režisér Emir Kusturica. Ten pod Urpín zavítal pred dvoma rokmi a&nbsp;pre Alexandra Daška to bol nadosmrti nezabudnuteľný zážitok. „Už pri podpise zmluvy som musel akceptovať klauzulu, kde sa písalo, že ide o&nbsp;veľmi svojrázneho človeka a&nbsp;jeho správanie sa nie vždy musí páčiť. Nepoužíva mobil, takže komunikácia bola značne zložitá. Tri dni pred koncertom som pre istotu zrušil avizovanú tlačovú konferenciu, keďže ani jeho manažér netušil, kde sa nachádza. Vraj odletel jedným zo svojich súkromných lietadiel nevedno kam. Ale že pokoj, vždy sa ozve.

Na druhý deň mi volá, že je v&nbsp;Singapure u&nbsp;kamaráta. Napokon šťastne dorazil na letisko na Sliači, ubytovali sme ho v&nbsp;hoteli v&nbsp;neďalekej Sielnici. Priamo počas jeho koncertu sa vypla elektrina, keďže sa jednej dáme vo vysokých opätkoch podarilo vytiahnuť kábel. Spočiatku ani nechcel pokračovať. Pomohol nám ho presvedčiť až jeden gruzínsky podnikateľ hovoriaci po rusky, keďže Emir tento jazyk miluje. Po koncerte mi volali z&nbsp;hotela, kde bol ubytovaný, či tam prídem, že sa chce so mnou rozprávať. Napokon sme presedeli pri whisky asi až do piatej rána, debatovali sme, ako inak, po rusky.

Pozýval ma na jeho súkromný filmový festival v&nbsp;srbskom Drvengrade, na miesto, kde vytvoril akúsi etno dedinu. Chodia tam takí umelci ako Monica Bellucci alebo Kusturicov dvorný herec Johnny Depp, s&nbsp;ktorým si občas zahrá v&nbsp;kapele. V&nbsp;istom čase sme chceli dotiahnuť na Cigánsky oheň aj jeho&nbsp;a&nbsp;predstaviť ho v&nbsp;netradičnej úlohe rómskeho hudobníka, keďže sa k&nbsp;tomuto etniku verejne hlási. Z finančnej a&nbsp;organizačnej stránky by to však bolo veľmi zložité,“ vysvetľuje zakladateľ festivalu.

Aj keď hudba je večná a&nbsp;tá jeho po ňom určite zostane ešte veľmi dlho, rozmýšľal Alexander Daško o nejakom hmatateľnejšom odkaze. Inšpiroval ho pri tom kamarát, ktorý rómskeho hudobníka pozval na oslavu svojej päťdesiatky. „Keďže úzko spolupracuje a&nbsp;podporuje neziskovú organizáciu Úsmev ako dar a&nbsp;na túto tému mi aj zaujímavo porozprával, inšpiroval ma s nápadom založiť hudobnú školu. Pôvodne pre talentované rómske deti, ale keď prišli deti z&nbsp;majority, uvedomil som si, že segregovať by nemalo žiadny zmysel. Začiatky boli ťažké, prvými neplatenými učiteľmi boli chlapci z&nbsp;mojej kapely. Potom nás zaradili do siete škôl, získali sme normatívy a&nbsp;mohli tak začať budovať personálne zázemie. Dnes k&nbsp;nám chodí približne 30-40 percent rómskych detí, väčšinou zo sociálne slabých rodín a&nbsp;školné neplatia. Navyše ich každý rok berieme za odmenu do moskovského divadla Romen,“ hovorí Alexander Daško.

Deti majú jedinečnú možnosť nahliadnuť do veľkého sveta, ale o&nbsp;to bolestivejší je potom návrat do prostredia, v&nbsp;ktorom žijú. „Preto si niekedy vyčítam, či im tým vlastne viac neubližujem, ako pomáham. Ja som mal obrovské šťastie na podporu rodičov, ale keď oni doma nemajú čo jesť a&nbsp;žijú zo dňa na deň, ťažko s&nbsp;ich rodičmi hovoriť o&nbsp;nejakom hudobnom vzdelávaní. V&nbsp;niektorých rodinách sa to darí, v&nbsp;iných to nemá význam. Po revolúcii Rómovia vedeli robiť. Lenže padali podniky a&nbsp;štát im radšej vyplácal dávky namiesto toho, aby sa snažil vytvárať pre nich nové pracovné miesta. Čo chcete riešiť po tridsiatich premrhaných rokoch, keď súčasné mladé generácie Rómov doma, česť výnimkám, nemajú žiadny vzor? Toto je začarovaný kruh. Pomohlo by komplexné riešenie, ale to je už téma na iný rozhovor,“ dodáva muzikant, ktorému sa ako jednému z mála podarilo vystúpiť z tieňa osady.