Na rozdiel od štátov, kde si ANDREJA SACHAROVA vážili, v rodnej krajine sa ho snažili umlčať. Spočiatku bol tento „otec ruskej vodíkovej bomby“ oddaný Stalinovým myšlienkam, neskôr ostro vystupoval proti komunistickému režimu.

Narodil sa v Moskve 21. mája 1921 do rodiny ruskej inteligencie. Jeho otec Dmitrij Sacharov prednášal fyziku na vysokej škole, bol to známy autor učebníc a populárno-vedeckých kníh. Matka Jekaterina sa venovala rodine. Na detstvo si Andrej spomínal takto: „Bývali sme v centre Moskvy vo veľkom komunálnom byte. Vo väčšine miestností žili rodiny našich príbuzných a v niektorých aj cudzí ľudia, tých však nebolo veľa. Dušou rodiny bola babička Maria Petrovna, na ktorú s láskou spomínam. Po nej i po mame som zdedil tvrdohlavosť, ku ktorej sa pridala nešikovnosť. Na mňa malo rodinné prostredie mimoriadne veľký vplyv, pretože ma až po siedmu triedu vyučovali doma.“

Andrej mal povahu introverta, zaujímal sa o poéziu a život Alexandra Sergejeviča Puškina, no predovšetkým sa zaoberal vlastnými myšlienkami a pocitmi. Keď mal štrnásť, rozhodol sa, že bude ateista ako jeho otec. Charakterizovala ho ešte jedna zvláštnosť: dokázal písať obidvomi rukami naraz. Po domácom základnom vzdelávaní nastúpil na strednú školu, ktorú s vyznamenaním ukončil v roku 1938. Nasledovala Fyzikálna fakulta Moskovskej štátnej univerzity M. V. Lomonosova, ktorú absolvoval rovnako s výbornými výsledkami v roku 1942, keď naplno zúrila vojna. Tá bola dôvodom, prečo museli študenti opustiť univerzitu v Moskve a spolu s učiteľmi ich evakuovali do turkménskeho Ašchabadu. Tam zavŕšili štúdium.

FOTOGRAFIE ZO ŽIVOTA A. SACHAROVA NÁJDETE V GALÉRII

Na univerzite ho považovali za najlepšieho zo všetkých študentov, ktorí kedy na fakulte študovali. Do bojov na fronte nezasiahol. Hneď v roku 1941 po napadnutí Sovietskeho zväzu Nemeckom sa pokúsil dostať na vojenskú akadémiu, no neúspešne. Zabránili mu v tom zdravotné dôvody. V septembri 1942, po skončení univerzity, ho zaradili do výskumného ústavu veľkého vojenského závodu v Ulianovsku, kde bol až do konca vojny v roku 1945. Tam nastala aj dôležitá zmena v jeho osobnom živote: zo slobodného študenta sa stal ženatý mladý muž. Jeho vyvolenou bola študentka Klaudia Alexejevna. Zoznámili sa v továrni v Ulianovsku a v roku 1943 sa zosobášili. Manželom sa postupne narodili dve dcéry a syn. Klaudia sa starala o rodinu, hoci z Ulianovska odchádzala s predsavzatím, že si dokončí vysokú školu, ktorú jej prekazila vojna. Nestalo sa to, čas venovala naďalej deťom a manželovi. Pár prežil spolu 26 rokov, Klaudia v roku 1969 podľahla rakovine.

Andrej Sacharov sa po návrate do povojnovej Moskvy opäť ponoril do štúdia teoretickej fyziky. O rok držal v ruke doktorát a zároveň dostal ponuku zapojiť sa do výroby sovietskej atómovej bomby. Odmietol ju. Lákal ho termonukleárny program, v ktorom začal pracovať tri roky po vojne. Sacharov sa v spomienkach vracia aj k tomuto obdobiu: „V roku 1948 som sa stal členom vedeckovýskumnej skupiny, ktorá mala za cieľ vypracovať projekt na zostrojenie nukleárnej zbrane. Počas nasledujúcich dvadsiatich rokov som pracoval v prísne tajnom režime a v mimoriadnom pracovnom vypätí najprv v Moskve a neskôr v špeciálnom vedeckovýskumnom stredisku na utajenom mieste. Vtedy sme boli všetci presvedčení, že táto práca je životne dôležitá pre zachovanie rovnováhy síl vo svete a grandióznosť tejto úlohy nás nadchla. Aj ja, aj ostatní sme si mysleli, že jedine tak možno zabrániť tretej svetovej vojne.“

Nastupovali 50. roky a Sacharov týmto myšlienkam skutočne veril. Najmä keď v profesijnom živote žal jeden úspech za druhým. Bol mladý, mal vyše tridsať rokov a už sa dostal na vrchol akademickej kariéry. V oblasti jadrovej fyziky bol uznávaná vedecká autorita, dostal Stalinovu cenu, Leninov rad, trikrát mu udelili vyznamenanie Hrdina socialistickej práce. Vážil si ho aj prestížny okruh vedcov, stal sa členom Akadémie vied ZSSR, vo vedeckých kuloároch sa o ňom vyjadrovali s uznaním a nikto nepochyboval o jeho odborných kvalitách.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Diskusia