Ivan Hronec má v tejto malebnej obci v Poltárskom okrese silné korene, žil tu jeho starý otec so starou mamou a dodnes tu žijú aj jeho rodičia. S manželkou sem preto chodil pomerne často, a hoci pôsobia v Bratislave, obaja majú k tomuto kraju hlboký vzťah. Tomu, že sa toto puto ešte viac upevnilo, pomohla šťastná náhoda počas pandémie. „Všetci sme vtedy v ‚domácom väzení‘ robili veci, na ktoré predtým nebol čas. Tak som na portáli nehnuteľností narazila na budovu bývalej školy v Kokave nad Rimavicou, o ktorej sme vedeli, že je v zúfalom stave. Trápilo nás to. Zrazu bola na predaj, preto sme vyvinuli maximálne úsilie, aby sa nám ju podarilo získať,“ vracia sa Silvia Hroncová do roku 2020. Keď Ivanovým rodičom povedali o svojom pláne vybudovať zo starej ruiny kultúrno-vzdelávacie centrum so zameraním na sklársku tradíciu, tým od dojatia vbehli slzy do očí.

Začalo sa to požiarom

Kokavu nad Rimavicou zasiahol v roku 1911 ničivý požiar, počas ktorého ľahli popolom aj vtedajšie cirkevné školy. Priestor pre potreby vybudovania nového vzdelávacieho zariadenia ponúkol podnikateľ Karol Knöpfler a v septembri 1913 už doň prúdili prví žiaci. Štátna ľudová škola zmenila od školského roka 1922/23 svoj štatút na štátnu meštiansku školu. Až druhá svetová vojna jej fungovanie načas prerušila. Počas SNP v nej boli ubytovaní partizáni, potom sa jej zmocnili Nemci a zriadili v nej bitúnok a konzerváreň mäsa. V budove sa opäť začalo učiť na jar 1945, o desať rokov neskôr v obci postavili novú školu a do pôvodnej umiestnili detský domov pre vojnové a opustené siroty. Od roku 1957 budova opäť slúžila na vzdelávacie účely v podobe lesníckej majstrovskej školy, neskôr v nej zriadili účelové zariadenie pre robotníkov lesného a vodného hospodárstva. Po revolúcii v roku 1989 sa objekt dostal do súkromných rúk. Zriadili v ňom mototechnu, sklad, sýpku. Postupne chátral.

S vyhrnutými rukávmi

Stojíme v miestnosti s obrovskou nástennou kolážou z desiatok fotografií. Dokumentujú všetko, čo sa v týchto historických priestoroch odohralo od začiatku rekonštrukcie v roku 2020 až do dnešných dní. „Oslovili sme nezamestnaných, či by neprišli pomôcť. Musím ich pochváliť za dobre urobenú a poctivú prácu. Rovnako mladých dobrovoľníkov z Bratislavy, ktorých sem následne priviedol syn, či manželom Zdenkovi a Anne Matušiakovcom. Tí nás tu zastupujú v čase neprítomnosti,“ hovorí s vďačnosťou Silvia Hroncová. Areál Starej školy, ako tento priestor oficiálne nazvali, je podľa nej jedným z dvoch jedinečných objektov na území Kokavy nad Rimavicou. „Tým prvým je bývalý klasicistický kaštieľ, ktorý však, bohužiaľ, zrejme úplne schátra,“ obáva sa žena, ktorá si záchranou Starej školy splnila dlhodobý sen. Na začiatku tejto misie to však žiadna romantika nebola. V prvej fáze, keď pomohla aj obec, z areálu vyviezli 70 kontajnerov haraburdia, všade bolo plno špiny. Do roka sa podarilo priestory vyčistiť, hlavná fáza rekonštrukcie však ešte len príde a vzhľadom na veľkosť objektu to bude veľmi dlhý proces. „My sme chceli v každom prípade sprístupniť Starú školu už od začiatku ako verejný priestor, ktorý si môže pozrieť každý,“ vysvetľuje Silvia Hroncová svoje pohnútky využiť minulý rok ešte nedokončený interiér na výstavu Príbeh skla I – Pocta sklárskej tradícii v regióne Gemer – Malohont, ktorá tento rok pokračuje druhou časťou. Premiéru tu už má za sebou aj koncertné vystúpenie a Hroncovci sú radi, že ľudia sa s týmto priestorom začínajú stotožňovať.

Článok pokračuje na ďalšej strane.