Život tam bol tvrdší ako skala. Matka, vdova, milovaného synčeka vychovávala spolu s ďalšími šiestimi súrodencami. Každý deň sa začínal ťažkou prácou na poli, skromným jedlom, bez nádeje na lepší život. Keď si František obúval topánky po staršom bratovi, ani v najodvážnejšom sne netušil, že raz bude obúvať Afriku, ktorú dovtedy videl len na zožltnutej fotke.

Jedného dňa sa v Pekle objavila nádej, keď tam prišli zástupcovia Baťovej spoločnosti. Vyhľadávali vhodných adeptov do Baťovej školy práce (BŠP). Pri výbere sa zamerali na mladíkov z roľníckych a remeselníckych rodín. Táto škola bola určená pre študentov od štrnásť do osemnásť rokov, ktorí splnili psychotechnické skúšky a zdravotné testy. Pre mladých mužov bola nádejou na kvalitné vzdelanie, dobré zamestnanie a slušnú mzdu. „Dávala istotu, že všetci budú mať rovnaké podmienky na to, aby sa stali úspešnými. Bolo to len v ich rukách, ako túto šancu využijú,“ vraví Brian (66), syn Františka Jakubca, ktorý sa v seniorskom veku rozhodol žiť na Slovensku a podporovať mladých podnikateľov prostredníctvom mentoringu.

Dieťaťu nič zadarmo

Každý uchádzač bol pred prijímacím pohovorom informovaný, že v Baťovej firme sa vychováva predovšetkým fyzickou a duševnou prácou. Usilovný František bol zvyknutý na ťažkú prácu, v obecnej škole sa mu darilo, a tak sa rozhodol vyskúšať šťastie a ísť na prijímačky. V horúcom auguste 1931 sa jeho život začal od základov meniť, keď ho prijali do BŠP. Mal pätnásť rokov, keď sa presťahoval z rodného Pekla do Zlína, kde strávil osem učňovských rokov, najdôležitejších v jeho živote.

Baťovou filozofiou vzdelávania bolo naučiť žiakov samostatnosti a finančnej zodpovednosti. „Tvrdil, že dieťa od šiestich rokov života by nemalo dostať nič zadarmo. Cieľom školy bolo vychovať odborne vzdelaného špecialistu tak, aby z neho bol po dokončení štúdia budúci podnikateľ a manažér firmy Baťa,“ vysvetľuje Brian. Jeho otec uzavrel s firmou takzvanú učebnú zmluvu, podľa ktorej musel dodržiavať jasné pravidlá v škole, na internáte aj vo firme. Súčasťou zmluvy bola mzda za vykonanú prácu a povinnosť bývať spolu s ostatnými chlapcami.

Predsudky rodičov

František si musel zo mzdy hradiť všetky povinné náklady spojené s jeho fungovaním vo firme. Po ukončení štúdia medzi rovnocennými žiakmi bol finančne nezávislý. Štyri roky prežil na internáte BŠP, kde prísne dodržiaval určené podmienky. Z dnešného pohľadu pre mladých ľudí takmer nepredstaviteľné. Mladí muži nesmeli žiť v predsudkoch svojich rodičov a museli byť finančne sebestační, o mzdu sa nemali s nikým deliť. Na dodržiavanie týchto podmienok dohliadali ich vychovávatelia. Mali pedagogické vzdelanie a boli expertmi v niektorom z odborov firmy. Poznali výrobu a plynulo ovládali niekoľko cudzích jazykov. Aby rozumeli pomerom rodinného života, mali byť ženatí.

„Študentov v internátoch rozdelili do táborov, každému velil jeho kapitán. Ich deň mal presnú štruktúru. Rozvrh dennej práce bol stanovený tak, aby bol čas do bodky využitý. Deň sa začínal už o 5.30 budíčkom a krátkym spoločným cvičením. Od 7.00 do 17.00 poslucháči pracovali v dielni s dvojhodinovou obedňajšou prestávkou. To však ani zďaleka nebolo všetko. Každý deň po práci navštevovali školu od 18.00 do 21.00. Deň sa pre nich skončil o 21.30 večierkou.“

Zatknutý v Keni

Firma Baťa vychovávala Františka v duchu osobnosti, ktorá bude príkladom pre spoločnosť. Prešiel viacerými pozíciami od obuvníka až k obchodníkovi. Poctivý a cieľavedomý mladík sa nestratil. Od začiatku štúdia dával jasne najavo, že na to má a môžu s ním počítať. Úspech sa dostavil už onedlho. V roku 1939 dostal ponuku rozšíriť Baťov obchod v africkej Keni. Koncom júla 1939, necelé dva mesiace pred vypuknutím druhej svetovej vojny, odplával loďou do Mombasy, kde ho však zadržali. Mali podozrenie, že je nemecký agent, pretože loď patrila nemeckej ríši. Vo väzení Fort Jesus v Mombase strávil v neistote ďalších päť dlhých dní a nocí. Vďaka úspešnému rokovaniu českého veľvyslanca a manažmentu Baťovej firmy v Keni ho po bezsenných nociach našťastie oslobodili a jeho kariéra v Nairobi sa mohla začať.

„Bola to len prestupná stanica, kde otec pracoval ako súčasť obchodného tímu pre Keňu a okolité východné africké krajiny. Čoskoro prišla ďalšia Baťova ponuka na relokáciu do Rodézie, súčasného Zimbabwe. Táto krajina bola vnímaná ako jedno z hlavných ekonomických centier Afriky. Pracoval na juniorskej pozícii účtovníka vo firme založenej v roku 1939, ktorú až do roku 1970 riadili výlučne Česi. Na väčšine porád tak otec mohol hovoriť rodným jazykom. Firma Baťa sa stala jedným z pilierov ekonomiky tejto krajiny,“ spomína Brian Jakubec.

Krátky dôchodok

V januári 1945 sa František presťahoval do mesta Gwelo v centre Zimbabwe a pracoval v ústredí firmy. V tom istom roku stretol budúcu manželku, s ktorou sa v roku 1946 presťahoval naspäť do Nairobi už ako hlavný účtovník pre centrálnu, východnú a južnú Afriku. Po skončení druhej svetovej vojny, v roku 1947, sa spolu s rodinou vybral na dovolenku do Československa. Nečakalo ho tam nič dobré. Po príchode dostal povolávací rozkaz a musel si dokončiť povinnú vojenskú službu. Jeho dovolenka sa tak predĺžila na desať mesiacov. Po skončení vojenčiny sa František aj s rodinou vrátil do Gwela, kde pokračoval v kariére hlavného účtovníka a zástupcu riaditeľa spoločnosti.

Opakovane sa však vracal do Československa, aby navštívil milovanú rodinu a ukázal svojim trom synom rodnú krajinu. V roku 1978 odišiel do dôchodku, ale vydržal v ňom len krátky čas. Firma Baťa mu o rok neskôr ponúkla, aby založil jej ďalší závod v Južnej Afrike a stal sa členom startupového tímu pre rozvoj biznisu. František túto ponuku prijal a presťahoval sa do mesta Loskop v provincii KwaZulu-Natal. Jeho posledný sen o založení ďalšej fabriky sa tak úspešne naplnil. Žiaľ, o jedenásť mesiacov neskôr zomrel na ťažkú chorobu vo veku 64 rokov.

Z otca na synov

Ako bolo u Baťovcov zvykom, aj Františkovi synovia pracovali v jeho obuvníckych firmách. Dvaja z nich v Zimbabwe, Bots­wane, Keni, Ugande a Južnej Afrike. Najmladší Brian mal ambície v IT oblasti. Inšpirovaný poctivou prácou svojho otca a jeho odvahou znášať riziká podnikania sa vypracoval do pozície vrcholového manažmentu firiem v Južnej Afrike, USA a Dubaji. Vysoké pracovné nasadenie a skúsenosti presvedčili jeho súčasnú firmu, aby ho preložila na Slovensko, blízko miesta, kde sa začal úžasný príbeh jeho otca. Jablko sa tak po dlhej púti dokotúľalo k svojmu stromu.

„Vždy som sa túžil bližšie dotknúť svojich koreňov. Ani vo sne by mi však nenapadlo, že raz k nim budem až tak blízko,“ vyznal sa Brian, ktorý si po rokoch strachu pre nebezpečnú situáciu v Južnej Afrike v dome obohnanom vysokým plotom užíva život a športovanie v pokojnej Bratislave. „Slovensko vnímam ako krajinu mnohých talentovaných ľudí. Rozhodol som sa, že ich budem dobrovoľnícky mentorovať a vzdelávať v oblasti úspešného podnikania vo svete,“ uzavrel syn odvážneho a čestného „baťováka“, ktorý obúval Afriku.

Vianoce a šibačka v Afrike

„Baťovák“ František učil svojich troch synov československým zvykom. Plietli korbáče a počas Veľkonočného pondelka chodievali spolu šibať dievčatá z československých rodín žijúcich v Baťovej komunite v Afrike. Na Vianoce si v africkom lese spílil vlastnú jedľu a zdobili ju československými vianočnými ozdobami. Celý deň držali pôst. Keď prišiel čas vianočnej večere, Ježiško zazvonil na zvonček a synovia sa rozbehli k stromčeku. Rodina za slávnostne prestretým stolom jedla rybu a chlieb. Na Druhý sviatok vianočný 26. decembra sa baťovské československé rodiny navzájom navštevovali a dávali si drobné darčeky pre deti.

Stretnutie po 50 rokoch

Brian rád spomína na príchod svojej rodiny do ČSSR po 20 rokoch. „Bolo to v roku 1966. Otec bol plný emócií a dojatia, keď zbadal svoju sestru, ktorá nás čakala na stanici v Prahe. Mal ju veľmi rád a záležalo mu na tom, aby sa aj ona mala dobre. O dva roky jej kúpil sprostredkovane cez Tuzex auto značky Simca, a tak sme potom stihli navštíviť celú našu rodinu,“ vraví s typickým úsmevom Brian. V roku 2022 sa mu po polstoročí podarilo nájsť sesternicu a stretnúť sa s ňou. Jej adresu našiel vďaka českému obchodnému registru. Požiadal českú infolinku o poskytnutie telefónnych čísiel na okolitých susedov, ktorí mali zverejnené kontakty. „Vďaka láskavej pani susede, ktorá mala v tom čase už 90 rokov a poznala moju sesternicu, sme sa stretli, bolo to silné a dojemné,“ uzavrel Brian.