„Ulice Viedne sú dláždené kultúrou, ulice ostatných miest asfaltom,“ zhrnul rakúsky spisovateľ Karl Kraus koncom 19. storočia. Ani po dlhých rokoch sa jeho tvrdenie nedá spochybniť. Len v okolí Karlsplatzu v centre mesta sa v súčasnosti na rozlohe okolo jedného štvorcového kilometra nachádza viac ako 30 múzeí. Netreba dodávať, že špičkových. K tomu pridajte pôvabnú hudbu, vynikajúcu viedenskú kuchyňu (Viedeň je jediné európske mesto, po ktorom je pomenovaný spôsob prípravy jedál), prostredie otvorené inakosti a pompéznu architektúru ovplyvnenú striedajúcimi sa cisármi – to všetko aj v odľahlejších „bezirkoch“ Viedne. Človek tak nadobúda pocit, že vstúpil do trochu iného sveta.

Viedeň

Hlavné mesto Rakúska je zároveň hlavným mestom hudby, umenia, elegantnej architektúry a útulných kaviarní. Rozkladá sa na ploche 415 štvorcových kilometrov a má takmer dva milióny obyvateľov. Leží na úpätí Viedenského lesa, mestom preteká rieka Dunaj. Viedeň sa delí na 23 častí – bezirkov, jej historické centrum bolo v roku 2011 zapísané na Zoznam svetového dedičstva UNESCO. Pýši sa pamiatkami, akými sú Hofburg – sídlo Habsburgovcov s drahocennou zbierkou korunovačných klenotov, najvýznamnejšia gotická pamiatka Rakúska – Dóm svätého Štefana, alebo najznámejší rakúsky zámok Schönbrunn, pri ktorom sídli aj najstaršia zoo sveta. V kozmopolitnej metropole sídli aj mnoho medzinárodných organizácií vrátane OSN, Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) či Organizácie krajín vyvážajúcich ropu (OPEC). Ku koloritu Viedne patrí známy zábavný park Prater alebo extravagantný obytný dom Hundertwasserhaus. Viedeň sa v rebríčkoch najlepších miest na život pravidelne umiestňuje na popredných priečkach.

Vzácna kaviarenská tradícia

Sedíme v kaviarni na elegantných čalúnených pohovkách, pomedzi drevené obloženie stien sa v zrkadlách odráža svetlo ulice a rušný život a po miestnosti rýchlym krokom korzujú čašníci v elegantných čiernych oblekoch s motýlikmi. Štrnganie príborov, veselá vrava a vôňa kávy dotvárajú príjemnú kulisu miesta, na ktorom tak trochu zastal čas. A nie je to len pocit. Historická kaviareň Café Landt­mann, ktorá leží na prízemí paláca Lieben-Auspitz, servíruje kávu už od roku 1873. Počas svojej dlhej histórie sa stala obľúbeným miestom stretnutí popredných rakúskych obchodníkov, politikov, mysliteľov a umelcov vrátane hudobného skladateľa Gustava Mahlera, zakladateľa psychoanalýzy Sigmunda Freuda či rakúskeho spisovateľa Felixa Saltena, autora známej rozprávky o jelenčekovi Bambim. Dnes aj vďaka svojej polohe na známej Ringstrasse naďalej láka známe osobnosti vrátane hercov z priľahlého divadla Burgtheater.

„Najobľúbenejšou viedenskou kávou je melange, ale v ponuke máme mnoho špecialít,“ prihovára sa nám sympatický čašník v obleku s menovkou Herr Rudolf. Zakrátko nám už servíruje überstürzter Neumann – šálku so štedrým kopčekom šľahačky, na ktorú pred naším zrakom z kanvičky nalieva horúce espresso. O miestnych kaviarňach sa nežartuje, v roku 2011 sa viedenská kaviarenská kultúra dostala aj na Zoznam nehmotného dedičstva UNESCO. Mnohé z kaviarní majú vyše tristoročnú históriu a čarovnú atmosféru, ktorá sa ťažko replikuje, elegantné dekorácie aj nábytok (typické sú legendárne stoličky Thonet č. 14). Nechýba bohatá ponuka medzinárodnej tlače na držiakoch, ktoré si pamätajú inú éru, a bohatý výber kávy aj zákuskov. Aj čas v nich plynie akosi inak, pomalšie. Nečudo, že svojho času v nich vzniklo mnoho literárnych diel, známych ako Kaffeehausliteratur.

Od špióna k rozkvetu i pádu

„Kaviarenská kultúra sa vo Viedni začala písať v roku 1683, keď tu otvorili prvú kaviareň. Nebola však prvá v Európe, predbehli ju kaviarne v Benátkach a v Anglicku. Legenda hovorí, že Viedenčan Georg Franz Kolschitzky v tom roku ako prvý získal licenciu na servírovanie kávy ako odmenu za svoje hrdinské činy počas obliehania Viedne Turkami. Tajomstvom jeho úspechu vraj boli práve lahodné kávové zrná, ktoré tu po sebe zanechali Turci. Prvú kaviareň vo Viedni však v skutočnosti otvoril arménsky špión Dio­dato o päť rokov neskôr. Slúžil na viedenskom cisárskom dvore, o tmavých zrnách a umení prípravy kávy vedel vďaka tradíciám svojej rodnej krajiny,“ vysvetľuje sprievodkyňa Alexandra. Prvé kaviarne pripomínali skôr bary. Svoju pompéznosť získavali až v 18. storočí, keď na pultoch pribudli noviny pre zákazníkov, neskôr v nich bolo povolené podávať aj teplé jedlá a alkohol. „V období biedermeiera viedenské kaviarne prekvitali a začali ich napodobňovať aj vo svete. Viedenčania, ktorí väčšinou bývali v malých, preplnených bytoch, považovali elegantné miestnosti za svoju ‚predĺženú obývačku‘, kde sa mohli stretávať s priateľmi,“ pokračuje Alexandra.

Povojnové obdobie však prinieslo krízu, espresové bary v talianskom štýle sa stávali čoraz obľúbenejšími a tradičné kaviarne, považované za staromódne, postupne zatvárali svoje dvere. Tradícia sa obnovila až po roku 1983, keď mnohé kaviarne vo Viedni oslávili trojsté výročie a Viedenčania si začali nostalgicky pripomínať ich jedinečné kvality. Aj vďaka tomu môžeme v súčasnosti navštíviť kaviarenské skvosty ako Café Central, Café Jelinek, Café Sperl (takmer nezmenená od roku 1880), Café Hawelka, Café Schwarzenberg či Café Diglas. Aj dnes si v nich môžete objednať kávu pripravenú na vyše 20 spôsobov – dáte si radšej Mariu Theresiu (espreso, rum a šľahačka) alebo Einspänner (v preklade fiaker s jedným koňom – dvojité espreso a veľa šľahačky, aby kočišom s opratami v jednej ruke a so šálkou v druhej káva nevychladla)?

Článok pokračuje na ďalšej strane.