Zuzana Zimmermannová

„Ulice Viedne sú dláždené kultúrou, ulice ostatných miest asfaltom,“ zhrnul rakúsky spisovateľ Karl Kraus koncom 19.&nbsp;storočia. Ani po dlhých rokoch sa jeho tvrdenie nedá spochybniť. Len v&nbsp;okolí Karlsplatzu v&nbsp;centre mesta sa v&nbsp;súčasnosti na rozlohe okolo jedného štvorcového kilometra nachádza viac ako 30&nbsp;múzeí. Netreba dodávať, že špičkových. K&nbsp;tomu pridajte pôvabnú hudbu, vynikajúcu viedenskú kuchyňu (Viedeň je jediné európske mesto, po ktorom je pomenovaný spôsob prípravy jedál), prostredie otvorené inakosti a&nbsp;pompéznu architektúru ovplyvnenú striedajúcimi sa cisármi – to všetko aj v&nbsp;odľahlejších „bezirkoch“ Viedne. Človek tak nadobúda pocit, že vstúpil do trochu iného sveta.

Hlavné mesto Rakúska je zároveň hlavným mestom hudby, umenia, elegantnej architektúry a&nbsp;útulných kaviarní. Rozkladá sa na ploche 415 štvorcových kilometrov a&nbsp;má takmer dva milióny obyvateľov. Leží na úpätí Viedenského lesa, mestom preteká rieka Dunaj. Viedeň sa delí na 23 častí – bezirkov, jej historické centrum bolo v&nbsp;roku 2011 zapísané na Zoznam svetového dedičstva UNESCO. Pýši sa pamiatkami, akými sú Hofburg – sídlo Habsburgovcov s&nbsp;drahocennou zbierkou korunovačných klenotov, najvýznamnejšia gotická pamiatka Rakúska – Dóm svätého Štefana, alebo najznámejší rakúsky zámok Schönbrunn, pri ktorom sídli aj najstaršia zoo sveta. V&nbsp;kozmopolitnej metropole sídli aj mnoho medzinárodných organizácií vrátane OSN, Organizácie pre bezpečnosť a&nbsp;spoluprácu v&nbsp;Európe (OBSE) či Organizácie krajín vyvážajúcich ropu (OPEC). Ku koloritu Viedne patrí známy zábavný park Prater alebo extravagantný obytný dom Hundertwasserhaus. Viedeň sa v&nbsp;rebríčkoch najlepších miest na život pravidelne umiestňuje na popredných priečkach.

Viedeň

Sedíme v&nbsp;kaviarni na elegantných čalúnených pohovkách, pomedzi drevené obloženie stien sa v&nbsp;zrkadlách odráža svetlo ulice a&nbsp;rušný život a&nbsp;po miestnosti rýchlym krokom korzujú čašníci v&nbsp;elegantných čiernych oblekoch s&nbsp;motýlikmi. Štrnganie príborov, veselá vrava a&nbsp;vôňa kávy dotvárajú príjemnú kulisu miesta, na ktorom tak trochu zastal čas. A&nbsp;nie je to len pocit. Historická kaviareň Café Landt­mann, ktorá leží na prízemí paláca Lieben-Auspitz, servíruje kávu už od roku 1873. Počas svojej dlhej histórie sa stala obľúbeným miestom stretnutí popredných rakúskych obchodníkov, politikov, mysliteľov a&nbsp;umelcov vrátane hudobného skladateľa Gustava Mahlera, zakladateľa psychoanalýzy Sigmunda Freuda či rakúskeho spisovateľa Felixa Saltena, autora známej rozprávky o&nbsp;jelenčekovi Bambim. Dnes aj vďaka svojej polohe na známej Ringstrasse naďalej láka známe osobnosti vrátane hercov z&nbsp;priľahlého divadla Burgtheater.

„Najobľúbenejšou viedenskou kávou je melange, ale v&nbsp;ponuke máme mnoho špecialít,“ prihovára sa nám sympatický čašník v&nbsp;obleku s&nbsp;menovkou Herr Rudolf. Zakrátko nám už servíruje überstürzter Neumann – šálku so štedrým kopčekom šľahačky, na ktorú pred naším zrakom z&nbsp;kanvičky nalieva horúce espresso. O&nbsp;miestnych kaviarňach sa nežartuje, v&nbsp;roku 2011 sa viedenská kaviarenská kultúra dostala aj na Zoznam nehmotného dedičstva UNESCO. Mnohé z&nbsp;kaviarní majú vyše tristoročnú históriu a&nbsp;čarovnú atmosféru, ktorá sa ťažko replikuje, elegantné dekorácie aj nábytok (typické sú legendárne stoličky Thonet č. 14). Nechýba bohatá ponuka medzinárodnej tlače na držiakoch, ktoré si pamätajú inú éru, a&nbsp;bohatý výber kávy aj zákuskov. Aj čas v&nbsp;nich plynie akosi inak, pomalšie. Nečudo, že svojho času v&nbsp;nich vzniklo mnoho literárnych diel, známych ako Kaffeehausliteratur.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z MESTA KULTÚRY A UMENIA NÁJDETE V GALÉRII

Od špióna k&nbsp;rozkvetu&nbsp;i&nbsp;pádu

„Kaviarenská kultúra sa vo Viedni začala písať v&nbsp;roku 1683, keď tu otvorili prvú kaviareň. Nebola však prvá v&nbsp;Európe, predbehli ju kaviarne v&nbsp;Benátkach a&nbsp;v&nbsp;Anglicku. Legenda hovorí, že Viedenčan Georg Franz Kolschitzky v&nbsp;tom roku ako prvý získal licenciu na servírovanie kávy ako odmenu za svoje hrdinské činy počas obliehania Viedne Turkami. Tajomstvom jeho úspechu vraj boli práve lahodné kávové zrná, ktoré tu po sebe zanechali Turci. Prvú kaviareň vo Viedni však v&nbsp;skutočnosti otvoril arménsky špión Dio­dato o&nbsp;päť rokov neskôr. Slúžil na viedenskom cisárskom dvore, o&nbsp;tmavých zrnách a&nbsp;umení prípravy kávy vedel vďaka tradíciám svojej rodnej krajiny,“ vysvetľuje sprievodkyňa Alexandra. Prvé kaviarne pripomínali skôr bary. Svoju pompéznosť získavali až v&nbsp;18.&nbsp;storočí, keď na pultoch pribudli noviny pre zákazníkov, neskôr v&nbsp;nich bolo povolené podávať aj teplé jedlá a&nbsp;alkohol. „V&nbsp;období biedermeiera viedenské kaviarne prekvitali a&nbsp;začali ich napodobňovať aj vo svete. Viedenčania, ktorí väčšinou bývali v&nbsp;malých, preplnených bytoch, považovali elegantné miestnosti za svoju ‚predĺženú obývačku‘, kde sa mohli stretávať s&nbsp;priateľmi,“ pokračuje Alexandra.

Povojnové obdobie však prinieslo krízu, espresové bary v&nbsp;talianskom štýle sa stávali čoraz obľúbenejšími a&nbsp;tradičné kaviarne, považované za staromódne, postupne zatvárali svoje dvere. Tradícia sa obnovila až po roku 1983, keď mnohé kaviarne vo Viedni oslávili trojsté výročie a&nbsp;Viedenčania si začali nostalgicky pripomínať ich jedinečné kvality. Aj vďaka tomu môžeme v&nbsp;súčasnosti navštíviť kaviarenské skvosty ako Café Central, Café Jelinek, Café Sperl (takmer nezmenená od roku 1880), Café Hawelka, Café Schwarzenberg či Café Diglas. Aj dnes si v&nbsp;nich môžete objednať kávu pripravenú na vyše 20 spôsobov – dáte si radšej Mariu Theresiu (espreso, rum a&nbsp;šľahačka) alebo Einspänner (v&nbsp;preklade fiaker s&nbsp;jedným koňom – dvojité espreso a&nbsp;veľa šľahačky, aby kočišom s&nbsp;opratami v&nbsp;jednej ruke a&nbsp;so šálkou v&nbsp;druhej káva nevychladla)?

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Pre milovníka kultúry je Viedeň ako obchod s&nbsp;cukrovinkami, ktorý poteší nejedno oko a&nbsp;zasýti mnohé túžby. Keby existovalo niečo ako „veľká päťka“ mimo afrického safari, vo viedenských galériách by to pravdepodobne znamenalo okruh Horný a&nbsp;Dolný Belvedér, Albertina, Kultúrno-historické múzeum, MuseumsQuartier a&nbsp;MAK. Horný Belvedér s&nbsp;rozľahlými terasovitými záhradami podľa predlohy záhrad vo Ver­sailles, ktoré na jar a&nbsp;v&nbsp;lete zakvitnú v&nbsp;úžasný, dokonale upravený labyrint, láka návštevníkov najmä na slávny Bozk Gustava Klimta, oplatí sa v&nbsp;ňom však stráviť oveľa viac času. Barokový palác ukrýva viac ako 500 rokov histórie umenia od stredoveku až po 20. storočie. Skvosty od Egona Schieleho, Oskara Kokoschku, francúzskych impresionistov, Vincenta van Gogha či sochy Franza Xavera Messerschmidta a&nbsp;Augusta Rodina nenechajú nikoho chladným.

Stačí prebehnúť cez záhradu, kde leží menší barokový brat –&nbsp;Dolný Belvedér, bývalá letná rezidencia princa Eugena Savojského. Tento rok ho po dlhom čase opäť otvorili s&nbsp;nevšednou výstavou Dalí – Obsesia Freudom. Ponúka zaujímavý pohľad na to, ako Dalí dlho túžil po Freudovej pozornosti, zatiaľ čo psychoanalytik surrealistami pohŕdal. „Dalí prišiel do Viedne trikrát, a&nbsp;hoci Freuda nestretol, v&nbsp;duchu s&nbsp;ním počas prechádzok mestom viedol živé debaty. Až na naliehanie Stefana Zweiga, ktorý sa za Dalího prihovoril, Freud nakoniec so stretnutím súhlasil. Mal vtedy už 82 rokov, Dalí bol o&nbsp;50 rokov mladší a&nbsp;navyše s&nbsp;úbohou angličtinou, no Freuda jeho energia a&nbsp;vášeň očarili. Freud krátko nato zomrel, no Dalí konečne našiel svoj jazyk. Už sa viac nepotreboval ‚analyzovať‘,“ vysvetľuje kunsthistorička Barbara na výstave, ktorá potrvá do konca mája.

Hľadanie ľudskosti aj Bruegelových detailov

Kultúrno-historické múzeum, ktoré dal postaviť cisár František Jozef, aby uchoval úchvatnú umeleckú zbierku Habsburgovcov, vo svojich útrobách ukrýva vyše 2 200 jedinečných diel svetového formátu. Jeho najväčšou pýchou je najrozsiahlejšia zbierka obrazov Pietra Bruegela staršieho, hmýriacich sa postavičkami, ale aj majstrovské diela Rubensa, Rembrandta, Rafaela, Vermeera, Velázqueza či Dürera. Skutočným lákadlom je aj samotná budova na viedenskej Ringstrasse zdobená vzácnym mramorom, Klimtovými maľbami a&nbsp;vyšperkovaná geometricky dokonalou kaviarňou so snobskými čašníkmi. Domovom moderného umenia je „muzeálna štvrť“ – MuseumsQuartier (MUMOK, Leopoldovo múzeum, Kunsthalle Wien), ktorej vnútorný dvor v&nbsp;teplejších mesiacoch pripomína nekonečnú hippie dovolenku. Trendové miesto s&nbsp;netradičnými lavičkami a&nbsp;barmi, ktoré obľubujú najmä mladí, žije vlastným alternatívnym životom. Keďže súbor budov kedysi slúžil ako cisárske stajne, jeho rozloha je obdivuhodná. Kto miluje dizajn, nemal by si nechať ujsť ďalší architektonický skvost – múzeum MAK, v&nbsp;ktorom aktuálne prebieha výstava Josefa Hoffmanna, architekta s&nbsp;českými koreňmi. Zavítať sa oplatí aj do Albertiny Modern, v&nbsp;ktorej až do septembra prebieha veľkolepá retrospektívna výstava čínskeho umelca a&nbsp;aktivistu Aj&nbsp;Wej-weja s&nbsp;názvom Hľadanie ľudskosti.

Tam sa to však nekončí. Kdeže! Túžite vidieť španielsku jazdeckú školu, úchvatnú reprezentačnú sálu Rakúskej národnej knižnice – Prunksaal, zaraďovanú medzi najkrajšie knižnice na svete, Prírodovedné múzeum alebo ospevovaný Schönbrunn, v&nbsp;ktorom je toľko miestností, že keby ste v&nbsp;každej chceli stráviť jednu noc, potrebovali by ste na to aspoň štyri roky? Viedeň má niečo aj pre tých, ktorí hľadajú menšie, nezvyčajné až čudesné múzeá venované glóbusom, kominárom, mučiacim nástrojom alebo esperantu. Netreba však zachádzať do extrémov, jedno rozkošné múzeum, ktoré napriek tomu, že je plné snehu, roztopilo už nejedno srdce, leží v&nbsp;17. okrese. 

Perzyho snežné gule vznikli podobne ako veľa iných „vynálezov“ – omylom. Keď Erwin Perzy v&nbsp;roku 1900 experimentoval v&nbsp;dielni, vôbec nemyslel na výrobu zasneženej hračky – viedenský vynálezca sa snažil vylepšiť Edisonovu žiarovku. Namiesto drahej šošovky, ktorá by svetlo rozjasnila, pred žiarovku pripevnil sklenú guľu naplnenú vodou a&nbsp;pre lepší odraz pridal pozlátku. Tá však hneď klesla na dno, vzal si preto z&nbsp;kuchyne krupicu a&nbsp;čuduj sa svete, v&nbsp;guli začalo snežiť. Vynálezca do gule začal pridávať modely kostolov a&nbsp;ďalšie motívy. Už v&nbsp;roku 1908 si od cisára Františka Jozefa za svoju hračku vyslúžil vyznamenanie. Dnes jeho dielňu a&nbsp;malé Múzeum snežných gúľ na okraji mesta riadi jeho vnuk Erwin III. s&nbsp;dcérou. „V&nbsp;ponuke máme vyše 350 dizajnov, ktoré dodnes maľujeme ručne. Najobľúbenejší je snehuliak, počas pandémie nás však zachránil zábavný dizajn kotúčika toaletného papiera odkazujúci na lockdown a&nbsp;masívne zásobovanie. Vyrábali sme skutočne všetko, nikdy však motívy spojené s&nbsp;vojnou, so zbraňami či s&nbsp;násilím,“ hovorí sympatický vnuk vynálezcu snežných gúľ.

Výroba snežnej gule môže trvať od pätnástich minút do 150 hodín. „Toľko trvala výroba obrovskej gule pre hotel Sacher, Najväčšia je však táto s&nbsp;mestečkom Mariazell vnútri, do ktorej sme nedali vodu, lebo by vážila 900 kilogramov,“ ukazuje Erwin na obrovskú ozdobu v&nbsp;rohu múzea. Keď už je reč o&nbsp;vode, tá pochádza z&nbsp;vodovodného kohútika a&nbsp;majiteľ múzea si ju nevie vynachváliť. „Vo Viedni tečie z&nbsp;kohútika voda z&nbsp;čerstvých horských prameňov a&nbsp;je výborná. Krupicu už na výrobu snehu, pravdaže, nepoužívame, recept je však rodinným tajomstvom.“

V&nbsp;drobnej fabrike ročne vyrobia 200-tisíc snežných gúľ, a&nbsp;to aj pre takých zákazníkov ako Obamovci, hotel Sacher, Versace či Bill Clinton. „Oslovila nás dcéra Baracka Obamu, či by sme neurobili snežnú guľu, ktorú si želala pod vianočný stromček. Keď už bol dizajn hotový, museli sme ho opraviť – do rodiny v&nbsp;tom čase pribudol pes, ktorý v&nbsp;zasneženej guli nesmel chýbať,“ smeje sa E. Perzy. A&nbsp;keďže snežné gule vyrábajú aj na zákazku, o&nbsp;kuriózne príbehy nemá núdzu. „Raz nás oslovila dáma, ktorá sa rozvádzala s&nbsp;manželom a&nbsp;svadobné obrúčky chcela zakonzervovať v&nbsp;snežnej guli. Spýtal som sa jej, či by v&nbsp;nej nechcela aj niečo viac, aby nepôsobila prázdno. Rozhodla sa pre dizajn s&nbsp;dvomi obnaženými dámami, ktoré slúžia ako podstavce na obrúčky – vraj preto, že manžel ju dvakrát podviedol. Korunovala to symbolicky Sochou slobody a&nbsp;celý výtvor nazvala Sneh včerajška,“ dodáva o&nbsp;kreatívnej zákazníčke.

K&nbsp;Viedni neodmysliteľne patrí klasická hudba, ktorá zapĺňa sály domácimi aj turistami, či je piatok alebo sviatok. Za tými najlepšími koncertmi sa treba vydať do Viedenskej opery, ale aj do Musikverein. Koncertnú budovu, ktorú hudobný spolok získal od cisára Františka Jozefa I., slávnostne otvoril samotný vládca v&nbsp;roku 1870. Dnes sa najmä vo veľkej sále, známej aj pod prívlastkom „zlatá“, pravidelne konajú vychýrené koncerty vrátane Novoročného koncertu Viedenských filharmonikov. Výborná akustika a&nbsp;krásne priestory zlatú sálu zaraďujú medzi tri najlepšie koncertné priestory na svete. Kto počas spoznávania pamiatok vyhladne, nemusí sa báť, stánky s&nbsp;chutnými párkami stoja na každom rohu. Viedenská kuchyňa však vyniká aj ďalšími dobrotami, ktoré sú opradené mnohými legendami. Príkladom je aj Sacherova torta, štrúdľa či sladký kaiserschmarrn – cisársky trhanec, ktorý vraj vytvoril dvorný kuchár Františka Jozefa I. ako nepodarok z&nbsp;„roztrhaných“ palaciniek, ktoré sa snažil zachrániť pridaním hrozienok a&nbsp;čerešní pod štedrým popraškom cukru.

A&nbsp;kto by nepoznal viedenský rezeň, ktorý servírujú tak, že pretŕča aj z&nbsp;toho najväčšieho taniera? Wienerschnitzel je stálicou ponuky jednoduchých pivární aj najluxusnejších podnikov. Označenie „viedenský“ však môže niesť len ten, ktorý je z&nbsp;pekne natenko vyklepaného teľacieho mäsa. Kto ho chce vychutnať tak, ako ho mal rád Sigmund Freud, Stefan Zweig či Arthur Schnitzler, v&nbsp;reštaurácii Meissl &amp; Schadn, ktorá prerušovane píše históriu od roku 1896, ho dodnes podávajú rovnako ako kedysi im – vyprážaný na masti, servírovaný cez celý tanier a&nbsp;s&nbsp;prílohami v&nbsp;podobe kopčeka brusníc, zemiakového šalátu a&nbsp;obloženia z&nbsp;vajca a&nbsp;petržlenu. Celý proces prípravy môžete vďaka konceptu otvorenej kuchyne sledovať cez okno z&nbsp;ulice.

Po výdatnom obede padne vhod prechádzka po jednej z&nbsp;úhľadne udržiavaných alejí takmer tisícky parkov a&nbsp;bývalých cisárskych záhrad, ktoré prispeli k&nbsp;tomu, že Viedeň patrí k&nbsp;najzelenším metropolám sveta. Komu parky nestačia, môže zamieriť do Viedenského lesa na ľahkú turistiku po mierne zvlnených svahoch a&nbsp;vinohradoch. Ale to je už iný príbeh. Na návštevu všetkých pamiatok Viedne, ktorých zbierka sa neustále rozširuje (čoskoro aj o&nbsp;nové veľkolepé múzeum mecenášky umenia Heidi Hortenovej), jeden život hádam ani nestačí.