Mimoriadna situácia si vyžaduje mimoriadne činy. Rozprávať o tom môžu aj dobrovoľníci z prvej línie, pre ktorých bola konfrontácia s najťažšími prípadmi koronavírusu nezaplatiteľnou školou ľudskosti.

Bola to absolútne výnimočná, extrémna situácia. Pre lekárov, pacientov aj nezdravotníkov, ktorí by sa za normálnych okolností do takéhoto prostredia nikdy neboli dostali. Pandémia im poskytla jedinečnú príležitosť stať sa súčasťou jedného z najnáročnejších medicínskych pracovísk, ktoré v najťažšej fáze čelilo obrovskej zaťažkávacej skúške. 

Vzhľadom na zlú epidemickú situáciu požiadalo Ministerstvo zdravotníctva SR o zahraničnú pomoc v rámci Európskej únie. Oslovené krajiny pomohli Slovensku viacerými formami – lôžkami, vakcínami či zdravotníckym personálom. V prípade banskobystrickej Rooseveltovej nemocnice to bola 23-členná skupina lekárov a sestier z Dánska a Belgicka, ktorí od 12. do 31. marca v dvoch turnusoch pracovali na II. klinike anestéziológie a intenzívnej medicíny (KAIM). Vďaka ich prítomnosti mohli na tomto oddelení zvýšiť počet lôžok pre pacientov s potrebou umelej pľúcnej ventilácie.

Popri iných koordinačných záležitostiach bolo treba nájsť pre zahraničných zdravotníkov tlmočníkov. Vysokoškolská učiteľka Kamila Schillová z Univerzity Mateja Bela zverejnila výzvu v skupinách združujúcich prekladateľov na sociálnej sieti. Z veľkého množstva záujemcov vybrali jedenástich. Najmladší mal len osemnásť rokov.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE DOBROVOĽNÍKOV A ZDRAVOTNÍKOV, KTORÝM POMÁHALI, NÁJDETE V GALÉRII

Koniec frustrácie

Počas kovidovej izolácie trpel každý človek po svojom, Juraj Sarkisjan (34) najmä pocitom neužitočnosti. „Naozaj som bol veľmi frustrovaný, že okrem darcovstva krvi v tejto situácii nemôžem nijako pomôcť. Preto považujem za veľké šťastie, že sa ku mne výzva z banskobystrickej nemocnice dostala včas a mohol som na ňu okamžite reagovať. Pokiaľ viem, po dvoch alebo troch hodinách už bol stav plný a vyberalo sa možno z päťdesiatky záujemcov,“ hovorí IT konzultant, dokončujúci doktorandské štúdium archeológie na Karlovej univerzite v Prahe.

Angličtinu využíval v rámci komunikácie so zahraničnými partnermi prakticky denne, napriek tomu bol trocha nervózny, či tlmočenie zvládne. „Toto bola asi jediná obava, inak ma nemátalo vôbec nič. Konzultoval som svoj zámer s priateľkou a po skončení karantény som s týždenným oneskorením nastúpil do nemocnice. Striedali sme sa v šesťhodinových zmenách,“ približuje. 

Pokračovanie na ďalšej strane...

Diskusia