Jaroslav Slašťan

Stredné Slovensko je najvýznamnejší banský región Slovenska. Začiatkom 13.&nbsp;storočia tu bolo založené najstaršie banícke mesto na Slovensku –&nbsp;Banská Štiavnica. Vraví sa, že Banská Bystrica je medená, Kremnica zlatá, a&nbsp;striebornou nazývajú práve Banskú Štiavnicu. Je to preto, že jej história je úzko spätá s&nbsp;bohatými nálezmi drahých kovov, najmä striebornej rudy. Najstaršia písomná zmienka spomína mesto ako terra banensium – zem baníkov. Aj preto bola práve tu v&nbsp;roku 1735 založená prvá banská škola v&nbsp;Uhorsku, o&nbsp;dvadsaťosem rokov neskôr v&nbsp;meste vznikla vysoká banícka škola, neskôr premenovaná na Banícku akadémiu, ktorá je prvou banskou školou v&nbsp;Európe a&nbsp;najstaršou technickou školou na svete. V 18.&nbsp;storočí bola Banská Štiavnica tretím najväčším mestom Uhorska a patrila k najbohatším mestám Európy.

Pravidelne sa objavuje na prvých priečkach rebríčkov najkrajších miest Slovenska. Patrí medzi najnavštevovanejšie mestá na Slovensku. Počas našej návštevy v&nbsp;starom baníckom meste sme hľadali recept na úspech. V&nbsp;čo je ten genius loci, ktorý tu na každom kroku cítiť?

Prvá písomná zmienka: 1217
Orografický celok: Štiavnické vrchy
Okres: Banská Štiavnica
Kraj: Banskobystrický
Počet obyvateľov: 9 375, z toho 4 876 mužov a 4 499 žien
Obyvatelia nad 60 rokov: 2 432
Obyvatelia do 18 rokov: 1 599

Banská Štiavnica

„Narodila som sa v&nbsp;Banskej Štiavnici, primátorkou som štvrté volebné obdobie, ale v&nbsp;mestskej samospráve aktívne pôsobím už od roku 1977,“ hovorí Nadežda Babiaková (68). Počas obdobia jej pôsobenia v&nbsp;kresle primátorky mesto prešlo viditeľným revitalizačným procesom. „Došlo k&nbsp;masívnej rekonštrukcii pamiatkového fondu a&nbsp;k&nbsp;obnove verejných priestranstiev, čo pomohlo odhaliť krásu nášho mesta. Začali sme rozvíjať cestovný ruch, dnes je naše mesto jedným z&nbsp;najnavštevovanejších na Slovensku. Je to tým, že sme dokázali zmeniť nielen tvár mesta a&nbsp;určiť si priority, ale naučili sme sa byť otvorení novým výzvam a&nbsp;nebáť sa realizovať náročné projekty. No a&nbsp;žili tu a&nbsp;dodnes žijú ľudia, ktorí dokážu históriu Banskej Štiavnice znova vtlačiť do povedomia sveta. Ľudí žijúcich a&nbsp;pôsobiacich v&nbsp;Štiavnici spája láska k&nbsp;tomuto mestu. To je ten priesečník, na ktorom treba stavať. Som presvedčená že inteligenčný potenciál, ktorý tu bol v&nbsp;minulosti, je tu aj dnes.“

Počas jej vedenia sa mestu podarilo zrekonštruovať mimoriadne problematické objekty, akými sú radnica či kaplnka, upraviť verejné priestranstvá, vybudovať nové parkoviská, atletický štadión, zdigitalizovať kino, zmodernizovať školy i&nbsp;odpadové hospodárstvo. „Zažila som obdobie, keď padali múry pamiatkových objektov, keď mesto nebolo plynofikované, začiatky výstavby sídliska a&nbsp;obchvatu. Postupnými krokmi sa nám podarilo vyriešiť či zachrániť mnoho vecí a&nbsp;urobiť zo Štiavnice niečo, čo sa dostalo do povedomia ľudí na celom svete. Snažíme sa udržiavať aj duchovné tradície. Tak ako každý národ má svoju históriu, má ju aj každé mesto. Genia loci, ktorého Banská Štiavnica má, sme postupne vydolovali na povrch. Zachovali sa nám unikátne kultúrne a&nbsp;technické pamiatky, čo prispelo k&nbsp;zapísaniu do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO, čím celý svet uznal dominantné postavenie nášho mesta a&nbsp;dostalo sa mu ochrany, aká mu patrí. Banská Štiavnica je jedna a&nbsp;je jedinečná. Tým, že je zapísaná na zozname UNESCO, už nie je len slovenská, už je svetová,“ dodáva hrdo primátorka.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Autorom banskoštiavnického pohyblivého dreveného betlehema, ktorý je jeden z&nbsp;najväčších na Slovensku, je Peter Chovan (53). Narodil sa v&nbsp;neďalekej obci Dekýš, navštevoval tunajšiu školu a&nbsp;býva tu dvadsaťdva rokov. Aj preto sa považuje za Štiavničana. Vyštudoval architektúru a&nbsp;dnes priznáva, že poznatky zo štúdia využil ako pri tvorbe modelu, tak aj betlehema. Nápad vytvoriť toto unikátne dielo vznikol v&nbsp;Rajeckej Lesnej. „Keď sme so synovcom navštívili dovtedy najväčší slovenský betlehem, povedali sme si, že spravíme väčší –&nbsp;štiavnický.“ Slovo dalo slovo, pustili sa do práce a&nbsp;vznikol betlehem v&nbsp;dobovom prostredí stredovekej Banskej Štiavnice s&nbsp;rôznymi obrazmi vývoja baníctva, hutníctva, spracovania kovov a&nbsp;iných remesiel a&nbsp;tradícií. Do jeho tvorby sa Peter Chovan pustil 7.&nbsp;januára 2007 a&nbsp;úplne ho dokončil po siedmich rokoch.

VIAC FOTIEK Z JEDNÉHO Z NAJKRAJŠÍCH SLOVENSKÝCH MIEST NÁJDETE TU

Keďže je samouk, do tajov rezbárstva sa zaúčal postupne. Dnes môže s&nbsp;hrdosťou vyhlásiť, že jeho betlehem s&nbsp;dĺžkou dvadsaťdva metrov je jednoznačne najväčší na Slovensku. A&nbsp;nielen to. Ak zoberieme do úvahy, že pri jeho tvorbe bol použitý len jeden materiál –&nbsp;drevo, tento štiavnický je najväčší na svete. „Na rozmerovo väčších betlehemoch sú totiž okrem dreva použité viaceré iné doplnkové materiály ako kovy, textílie, sklo či keramika. Základom tunajšieho dreveného betlehema sa stala lipa, neskôr kvôli zamedzeniu fádnosti a&nbsp;rozdeleniu farebných škál bolo použité aj čerešňové a&nbsp;orechové drevo. Systém pohybu postavičiek som vymyslel sám, pri technických právach mi pomohli chlapci zo zámočníckej dielne,“ prezrádza autor.

Hneď po dokončení dreveného betlehema začal pracovať na veľkorozmernej makete mesta Banská Štiavnica. Tú vyhotovil v&nbsp;mierke 1&nbsp;:&nbsp;150 a&nbsp;vo veľkosti šesť krát päť metrov. „Moja maketa zobrazuje mesto, ako vyzeralo na začiatku 20.&nbsp;storočia. Pracoval som na nej s&nbsp;menšími i&nbsp;väčšími prestávkami sedem rokov, päť rokov u&nbsp;mňa v&nbsp;byte, posledné dva roky som ju dokončieval v&nbsp;priestoroch, kde sa dnes nachádza. Všetky makety budov sú vyrobené z&nbsp;veľmi kvalitnej šepsovanej lepenky, použil som asi osemsto kusov s&nbsp;rozmermi 70&nbsp;krát 50&nbsp;centimetrov. Len v&nbsp;časti, ktorá je dnes sprístupnená, som vyrobil 358&nbsp;budov, vyrezal asi 5&nbsp;600&nbsp;okenných otvorov, zhotovil asi 1&nbsp;200&nbsp;komínov a&nbsp;maketu som obohatil stodvadsiatimi lampami a&nbsp;osemsto stromami.“

Jeho úmyslom bolo vyčistiť toto dielo od negatívnych prvkov, ktoré vznikli v&nbsp;medzivojnovom období, ale hlavne po druhej svetovej vojne. Štiavnica mala v&nbsp;rokoch 1923 až 1960 štatút okresného mesta, po tomto období sa stal okresným mestom Žiar nad Hronom. Aj keď to najskôr vyzeralo ako negatívum, nakoniec sa to ukázalo ako šťastné rozhodnutie. „Viac-menej sa vyhla necitlivej socialistickej výstavbe a&nbsp;ostala zachovaná v&nbsp;takom čistom, povedzme nedegradovanom vzhľade,“ hovorí architekt.

Svojimi výkonmi a&nbsp;trénerskou prácou na dlhé roky ovplyvnil rozvoj a&nbsp;existenciu bežeckého športu v&nbsp;meste bývalý československý a&nbsp;neskôr aj slovenský reprezentant v&nbsp;behu na stredné a&nbsp;dlhé trate Róbert Petro (53). Je rodený Štiavničan, vyrastal pod Ottergrundom, neskôr v&nbsp;centre mesta. K&nbsp;behu sa dostal na strednej škole, onedlho sa ako 17-ročný stal majstrom republiky. Desať rokov života strávil v&nbsp;Dukle Banská Bystrica, ktorú uprednostnil pred Karlovou univerzitou, kde ho prijali bez prijímacích skúšok. Prvých päť rokov tam bol ako mládežník, absolvent základnej vojenskej služby a&nbsp;neskôr ako profesionálny športovec. Keď zo zdravotných problémov ukončil pôsobenie v&nbsp;Dukle, vrátil sa do rodnej Štiavnice a&nbsp;založil svoj prvý športový klub. Hovorí, že keď sa dal opäť dokopy, za jeden rok získal päť titulov majstra republiky. Dvakrát skončil šiesty na majstrovstvách sveta, tretie miesto si doniesol z&nbsp;majstrovstiev Európy.

Dnes okrem toho, že pracuje ako učiteľ telocviku, je úspešný tréner. „V&nbsp;porovnaní s&nbsp;Poľskom či Francúzskom, kde majú v&nbsp;školách päť hodín telesnej výchovy týždenne, sú dve hodiny v&nbsp;našich školách málo. Ak chceme napredovať a&nbsp;dosahovať športové výsledky, toto sa musí zmeniť. Situácia je skutočne žalostná, 30&nbsp;percent slovenských škôl nemá telocvičňu. Čo chceme z&nbsp;detí vychovávať?“ pýta sa Róbert Petro. „Uberáme deťom priestor na pohyb, na miestach, kde by samosprávy mohli budovať športové areály, sa stavajú obchodné reťazce. Športovanie v&nbsp;Štiavnici je však na dobrej úrovni, a&nbsp;to aj vďaka pani primátorke, ktorá urobila kus dobrej práce, aby to tu fungovalo.“

Aj vďaka výsledku atlétov sa v&nbsp;Banskej Štiavnici zrealizovala stavba novej atletickej dráhy, na ktorú mesto dostalo dotáciu 300-tisíc eur. „Dnes tu stojí parádny štadión a&nbsp;v&nbsp;utorky a&nbsp;vo štvrtky mám na tréningu vyše 50&nbsp;detí, z&nbsp;ktorých sa určite nájdu talenty, v&nbsp;budúcnosti o&nbsp;nich ešte budeme počuť. Chceme trénovať, vyhrávať a&nbsp;robiť dobré meno nielen klubu, ale aj mestu Banská Štiavnica, to je prvoradé,“ hovorí tréner, ktorého zverenci len za ostatných päť rokov získali dvadsaťpäť titulov majstra Slovenska, zúčastnili sa aj na majstrovstvách Európy či školských majstrovstvách sveta v&nbsp;Budapešti a&nbsp;Paríži.

K&nbsp;priekopníkom samostatného vedného odboru montánna archeológia patrí bývalý riaditeľ Slovenského banského múzea v&nbsp;Banskej Štiavnici Jozef Labuda (68). Pochádza z&nbsp;obce Hontianske Nemce a&nbsp;vraví o&nbsp;sebe, že patrí medzi prindišov, ale hrdých prindišov, ktorí sa snažia Štiavnici pomôcť. „Žijem tu už 45&nbsp;rokov, takže za tento dlhý čas sa zo mňa stal Štiavničan, človek milujúci toto mesto. V&nbsp;roku 1978 som skončil štúdium archeológie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v&nbsp;Bratislave a&nbsp;našiel som si zamestnanie v&nbsp;Slovenskom banskom múzeu ako archeológ. Kým som sa neoženil, dochádzal som do práce denne z&nbsp;Hontianskych Nemiec.“

Začínal ako zamestnanec na oddelení histórie, v&nbsp;roku 1986 sa stal vedúcim tohto oddelenia a&nbsp;o&nbsp;päť rokov neskôr riaditeľom Slovenského banského múzea. V&nbsp;roku 1995 bol za vlády HZDS odvolaný a&nbsp;v&nbsp;roku 2001 vyhral konkurz na pozíciu riaditeľa, ktorú vykonával až do roku 2020. „Začínal som archeologickým výskumom na Sitne, ktoré bolo osídlené už v&nbsp;mladšej bronzovej dobe, stálo tam opevnené hradisko. Aj keď Andrej Kmeť už v&nbsp;tejto lokalite viedol vykopávky a&nbsp;rovnako ako Ján Truchlík mal aj zaujímavé nálezy, mne sa podarilo niečo skutočne výnimočné. Mal som to šťastie, že som našiel polovicu kadlubu, čo je forma na odlievanie bronzových dlátok. Tento nález potvrdil, že okolo roku 900 pred Kristom sa ľudia žijúci na Sitne zaoberali nielen baníctvom, ale aj metalurgiou.“

Na našu otázku, prečo ľudia osídlili územie dnešnej Banskej Štiavnice, hovorí, že práve surovinové zdroje tam už v&nbsp;3.&nbsp;storočí pred Kristom prilákali prvých osadníkov –&nbsp;Keltov. Tí boli známi ako baníci, ale mali aj svojich prospektorov, ktorí sa zaoberali vyhľadávaním surovín, hlavne železa a&nbsp;drahých kovov. Jozef Labuda sa spolu s&nbsp;ďalšími kolegami z&nbsp;múzea zaslúžil o&nbsp;zapísanie Banskej Štiavnice na Zoznam svetového kultúrneho a&nbsp;prírodného dedičstva UNESCO.

Akademický sochár Vladimír Oravec (70) je autor série plastík vypovedajúcich o&nbsp;dejinách Banskej Štiavnice, ale aj ďalších umeleckých diel propagujúcich mesto. Na Vysokej škole umeleckého priemyslu v&nbsp;Prahe vyštudoval odbor keramika a&nbsp;porcelán. V&nbsp;Banskej Štiavnici žije a&nbsp;pôsobí od roku 1980. „V&nbsp;čase, keď sme s&nbsp;manželkou žili na Morave, sme sa rozhodovali, či si na ďalší život vyberieme Český Krumlov alebo Štiavnicu. Po presťahovaní som sa zamestnal v&nbsp;reštaurátorských ateliéroch, krátky čas som neskôr vyučoval figurálne kreslenie a&nbsp;po odchode zo školstva som sa začal venovať vlastnej tvorbe.“ Dnes sa venuje výtvarnej keramike a&nbsp;figurálnej ateliérovej tvorbe. Jeho najobsiahlejším a&nbsp;najvýraznejším miestnym výtvarným dielom sú plastiky venované povesti o&nbsp;vzniku a&nbsp;histórii mesta. „S&nbsp;nápadom prišiel ešte pán primátor Lichner. Predtým boli na tomto mieste vývesky a&nbsp;celý priestor pôsobil dosť nekultivovane. Dohodli sme sa a&nbsp;každý rok som zrealizoval jednu časť. V&nbsp;realizácii tohto výtvarného príbehu Banskej Štiavnice som mal voľnú ruku a&nbsp;cením si, že ni­kto do toho nezasahoval,“ hovorí výtvarník.

Nesmrteľná láska Maríny a&nbsp;Andreja Sládkoviča v&nbsp;meste ožila vďaka jedinečnému projektu. O&nbsp;ich osudoch sa dá dozvedieť viac vďaka Banke lásky, a&nbsp;to priamo v&nbsp;dome, v&nbsp;ktorom Marína Pischlová prežila väčšinu života. Práve do Banskej Štiavnice prichádzajú mnohí návštevníci len preto, aby symbol svojej lásky alebo túžbu po nej bezpečne uložili do jediného trezoru lásky na svete. „Myšlienka založenia Banky lásky vznikla niekedy v&nbsp;roku 2014,“ začína svoje rozprávanie Ján Majsniar (59). „V&nbsp;meste vlastním čajovňu, a&nbsp;keď ma bol raz navštíviť Igor Brossmann, majiteľ reklamnej agentúry a&nbsp;teraz už aj môj obchodný partner, ukázal som mu dom, v&nbsp;ktorom dnes bývam a&nbsp;ktorý som v&nbsp;tom čase rekonštruoval. A&nbsp;prezradil som mu, že môj najbližší sused je Marína, keďže jej hrob je neďaleko cez cestu, asi dvadsať metrov vzdušnou čiarou. Prišli sme na cintorín a&nbsp;Igor mi vraví, že ani netušil, že tento príbeh sa odohral v&nbsp;Štiavnici. Položil si otázku, prečo sa príbehu tejto lásky u&nbsp;nás nikto nevenuje. Pochopili sme, že keby sa tento príbeh podarilo zviditeľniť, dokázali by sme do mesta pritiahnuť oveľa viac návštevníkov.“

Zhodou okolností sa nehnuteľnosť, v&nbsp;ktorej dnes prevádzkujú Banku lásky, objavila v&nbsp;ponuke rea­litnej kancelárie. A&nbsp;tak sa začali o&nbsp;kúpu zaujímať. Keďže o&nbsp;budovu prejavili záujem viacerí, hrozilo, že v&nbsp;nej vzniknú apartmánové byty, tak ako sa to bežne stávalo pri väčších meštianskych domoch. „Uvedomili sme si, že ak sa to stane, dom stratí svoje čaro a&nbsp;ťažko sa už komukoľvek bude prezentovať tento príbeh lásky Maríny a&nbsp;Sládkoviča. Vôbec sme v&nbsp;tom čase nemali predstavu, ako to vyriešime a&nbsp;ako celý tento príbeh uchopiť. Nakoniec sa nám podarilo dať dohromady požadovanú sumu a&nbsp;nehnuteľnosť sme kúpili,“ spomína na časy spred deviatich rokov.

Po nadobudnutí domu prišla ďalšia etapa, a&nbsp;to hľadanie toho, ako tento príbeh vyrozprávať. Pomyselný odrazový mostík im poskytli visacie zámky, ktoré si zaľúbené páry v&nbsp;rôznych častiach sveta zamykajú ako súčasť pradávnej tradície, ktorá symbolizuje nekonečnosť lásky dvoch zaľúbených. Pochopili, že ľudia si túžia nejakým spôsobom niečo vzácne a&nbsp;zároveň krehké uchovávať. Môže to byť konkrétna spomienka, predmet, list s&nbsp;vyznaním alebo symbol. „Medzi podporovateľmi našej Banky lásky sú aj celebrity, známe osobnosti kultúry, umenia či športu. Ich mená z&nbsp;pochopiteľných príčin nebudeme prezrádzať,“ hovorí Ján Majsniar.

Z mesta, ktoré kedysi „patrilo“ hlavne milovníkom pamiatok, sa v priebehu pár rokov stal azda najväčší turistický hit Slovenska. Vo februári Štiavnica nepôsobí ako extrémne navštevované mesto. V&nbsp;uliciach nájdete skôr domácich ako turistov. No len čo sa začne turistická sezóna, teda od mája do októbra, v&nbsp;meste je plno. Až tak, že máte problém nájsť voľné miesto v reštaurácii či štýlovej kaviarni. Viacerí domáci tvrdia, že je takým obrovským lákadlom pre turistov, že začala byť na hranici kapacity. Za ostatné roky sa mesto zmenilo, návštevníci si z&nbsp;neho chcú odniesť viac zážitkov, očakávajú lepšie služby a majú vyššie nároky.

Pýtate sa, či sme našli to, čo sme hľadali? Recept na úspech? Áno, znie takto: zaujímavá a&nbsp;bohatá história, vysoká hustota kultúrnych a&nbsp;technických pamiatok, akademická tradícia, sústredenosť intelektu, rozhodnosť a&nbsp;dobré rozhodnutia magistrátu, kreativita obyvateľov a&nbsp;ich ochota podieľať sa na kultúre, športe a&nbsp;správe verejných vecí. Ak sa tieto ingrediencie spoja, úspech sa musí skôr či neskôr dostaviť. Tak ako sa dostavil aj v&nbsp;Banskej Štiavnici.