Vladimír Kampf

Na nezamestnanosť sa nesťažujú a&nbsp;na obecnom úrade zažili aj časy, keď nemali ľudí na aktivačné práce. Starosta, ktorý pred tým, ako pred desiatimi rokmi nastúpil do vedenia obce, zlučoval a&nbsp;rozdeľoval akciové spoločnosti a&nbsp;pracoval na čo najlepšej efektivite rušenia a&nbsp;transformácie bývalých podnikov ako Železiarne Podbrezová, Istrochem a&nbsp;ďalšie slovenské ekonomické giganty, hovorí, že prácu pre samosprávu si chcel iba skúsiť. Starostovo odhodlanie a&nbsp;vytrvalosť vyzerajú až neuveriteľne. Pred jeho nástupom boli aj obecné budovy ošumelé. Dnes spomedzi ostatných vytŕčajú. V&nbsp;novom šate je obecný úrad, zdravotné stredisko, požiarna zbrojnica a&nbsp;onedlho pribudne kultúrny dom.

Obec je osídlená od doby kamennej. Opevnenie na Hrádku je z 1. storočia pred Kristom. V 8. a 9. storočí sa sem prisťahovali slovanské kmene.
&nbsp;
Prvá písomná zmienka: 1223. Územie Varína a širokého okolia bolo predmetom donácie za Ondreja II. Kráľ Belo IV. to potvrdil listinou v roku 1267. Z roku 1254 sa zachovala kráľovská listina Bela IV., ktorá rieši zemianske spory o Žilinu, Tepličku a Varín.
&nbsp;
Lokalizácia: Obec leží vo východnej časti okresu Žilina na sútoku riek Varínka a Váh. Z jednej strany má Žilinskú kotlinu, z druhej Krivánsku Malú Fatru a Kysuckú vrchovinu. Je vstupnou bránou do krivánskej časti Malej Fatry a sídlom správy národného parku.
&nbsp;
Počet obyvateľov: 3&nbsp;859 (k 31. 12. 2019)

Varín

Michal Cvacho (44) je starostom Varína už druhé volebné obdobie. Predtým bol jedno volebné obdobie zástupcom starostu. „Na úrade som desať rokov. Doteraz neviem, čo sa to porobilo, že som sa sem dostal. Bol to nejaký ťažký skrat,“ hodnotí svoje pôsobenie. „Toto nie je práca pre normálneho človeka. Boli také časy. Zvolili ma za poslanca a&nbsp;môj predchodca si ma vybral za zástupcu. Oslovil ma, či by som mu mohol dávať dokopy financie a&nbsp;ekonomiku. Potreboval krízové riadenie. Keď sme nastúpili, obec mala len úvery. Rozpočet bol nastavený na nulu len naoko. Skutočnosť bola taká, že čokoľvek, čo sa tu robilo, išlo do mínusu. Po analýze nebola ani tá nula objektívna.“

Nechcel robiť honbu na čarodejnice a&nbsp;ukazovať prstom na predošlé vedenie a&nbsp;starostu, ktorý bol pred ním vo funkcii šestnásť rokov. „Nerobili sme križiacke výpravy, ale začali sme rátať a&nbsp;stavať. Držala ma pri tom iba zvedavosť. Chcel som si len vyskúšať, či je verejná správa tak zle nastavená na financovanie štátu, že sa naozaj nič nedá. Že či ju ozaj vymysleli tak, že nebolo možné urobiť ani cestu, chodník, osvetlenie, jednoducho nič, lebo na nič neboli peniaze... Prišiel som na to, že sa to dá. Žiaľ, to bolo len donedávna. Vďaka horlivosti bývalého parlamentu už ani to neplatí a&nbsp;dostávame sa do stavu, že sa to naozaj nedá. Hneď za prvý rok v&nbsp;úrade sme dokázali otočiť financie obce a&nbsp;dostali sme sa z&nbsp;reálneho mínusu do plusu. Niekoľko rokov sme dokázali robiť prebytok 250- až 300-tisíc eur.“

Nové „móresy“ vyžadovali rozlúčku s&nbsp;niektorými praktikami a&nbsp;ľuďmi na úrade. „Deväťdesiat percent vecí, ktoré si na nás v&nbsp;súčasnosti štát vymýšľa, sa snažíme riešiť technológiou. Zaviedli sme servery. Ktokoľvek zo zamestnancov si môže sadnúť kamkoľvek, prihlásiť sa a&nbsp;pracovať na svojom. Už sa nestáva, že ak niekto niekoho zastupuje, len si sadne na jeho stoličku a&nbsp;sedí. Môže robiť odkiaľkoľvek. Trebárs aj z&nbsp;domu. Systém ukáže, kedy sa prihlásil a&nbsp;čo urobil. Fungovanie úradu sme nastavili veľmi komerčne, ako som bol zvyknutý v&nbsp;súkromnom sektore.“

Vo všetkom je matematika. V&nbsp;minulosti bývalo na údržbe obce pätnásť zamestnancov. „Teraz to dokážeme robiť so štyrmi. Stačí kúpiť jeden stroj alebo trebárs výkonnejšiu kosačku. Predtým sa kosilo s&nbsp;veľkou pompou dva razy do roka. Dnes kosíme dva razy týždenne, keď treba, a&nbsp;v&nbsp;oveľa väčšom rozsahu. To, čo robili traja týždeň, urobí dnes jeden za pracovný čas. Kúpili sme traktory, vyžínače. Niečo za eurofondy, niečo za svoje. Išli sme na to, akoby sme boli súkromníci. Na rozumné hospodárenie stačí kalkulačka,“ vysvetľuje. „Nech sa snažíte akokoľvek, vždy vám najvýhodnejšie vyjde len zdravý sedliacky rozum.“ V&nbsp;obci je nové verejné osvetlenie, niekoľko detských ihrísk, zberný dvor, skoro všetky obecné cesty sú nové. Tie najhoršie spravuje vyšší územný celok.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Obec si nebrala žiadne úvery. „Presvedčil som poslancov, aby sme to nerobili podľa logiky štátu a&nbsp;samosprávy, ktorá je úplne scestná. Vypočítajú balík peňazí na rok a&nbsp;povedia, koľko nám za rok v&nbsp;mesačných sumách príde do obce. Nastavia nám rozpočet a&nbsp;potom nám pošlú menej, lebo na daniach vyberú menej. Veď to je hlúposť. Zrátajme si, koľko reálne potrebujeme, a&nbsp;nechajme si rezervu. Prebytok dáme do rezervného fondu a&nbsp;ten neskôr míňajme. Nemíňajme to, čo má ešte len prísť. Obciam chodia mesačne rôzne sumy. Niekedy je to ledva na chod, potom viac, inokedy zasa menej. Potom nám parlament pripraví ďalšie prekvapenia a&nbsp;zrazu potrebujeme o&nbsp;tridsať percent viac, aby sme zabezpečili to, čo si na nás vymyslel napríklad Andrej Danko a&nbsp;jeho kolegovia,“ krúti nesúhlasne hlavou.

Tu, keď niekto niečo zbabre, je to veľká hanba.

Obec si s&nbsp;kalkulačkou a&nbsp;so sedliackym rozumom dokázala našetriť 1,4 milióna eur. „Za milión bude nová telocvičňa a&nbsp;za 250-tisíc nadstavba školy. Žiaľ, magori šialeným spôsobom zasiahli do systému. Napríklad v&nbsp;čase, keď sme nastúpili, nám stačilo 270-tisíc na prevádzku škôlky, školy, školskej jedálne a&nbsp;prevádzku školského klubu mládeže. Teraz potrebujem 570-tisíc. Za necelých desať rokov je to takmer dvojnásobok. Príjmy obce stúpli len o&nbsp;dvadsať percent!“ Starosta Cvacho hovorí, že v predošlej práci síce pracoval s veľkými financiami, ale tu cíti väčšiu zodpovednosť. Ľudia ho poznajú, poznajú jeho rodičov a majú ho pod kontrolou. „Tu, keď niekto niečo zbabre, je to veľká hanba.“

Obec na sútoku Varínky a&nbsp;Váhu leží v&nbsp;lone prírody, obkolesená nádhernými miestami. Tie počas vírusovej karantény priťahujú ešte viac návštevníkov než v&nbsp;časoch mimo nej. Peter Zimen (28), veliteľ Dobrovoľného hasičského zboru vo Varíne hovorí: „Ľudia sa nudia. Požiarov z&nbsp;opekačiek máme v&nbsp;okolí viac než zvyčajne. Na jednom mieste sme zasahovali až trikrát po sebe,“ hovorí. Dobrovoľný hasičský zbor má 52 členov. Je to práca zadarmo, ktorá vyžaduje voľný čas a&nbsp;dáva dobrý pocit pri srdci. Veliteľ sa k&nbsp;hasičom dostal spolu s&nbsp;kamarátom, keď sa ako deti kúpali vo Váhu.

„Videli sme starších chalanov, ako trénujú na súťaž. Pozerali sme sa na nich a&nbsp;neskôr sme začali chodievať s&nbsp;nimi hore-dolu od zbrojnice k&nbsp;rieke. Viac sme nemohli, lebo sme ešte nemali vek na mladých hasičov. Čakali sme, kým sa budeme môcť zapojiť. Obaja sme pri hasičoch zostali. Kamarát od rieky je môj zástupca. Každú sezónu sme si hľadali partiu, ktorá s&nbsp;nami bola ochotná behávať na súťažiach. Muselo nás byť osem.“

Vo Varíne je dnes hasičská činnosť v&nbsp;rukách mladých ľudí. V&nbsp;zbore však majú aj starších. Dobrovoľných hasičov obec využíva počas koronavírusu na dezinfekciu autobusových zastávok, niektorých verejných priestranstiev a&nbsp;smetných košov. „Zabezpečili sme si aj masky a&nbsp;ochranné obleky, keby sme museli zasahovať aj počas nákazy.“ Varínski hasiči zasahujú nielen pri požiaroch, ale aj pri povodniach. Varínka, Váh a&nbsp;okolité potoky sa občas vylejú z&nbsp;koryta. Pomáha im pri tom povodňový vozík.

„Najväčšie škody okolo bytoviek nám dokáže urobiť najmenší potôčik. V&nbsp;obci nám našťastie nehorí často. Pred dvoma rokmi sme mali požiar v&nbsp;pivnici domu. V&nbsp;pivniciach bývajú uložené horľavé látky, býva v&nbsp;nich umiestnený kotol a&nbsp;nevieme, čo môžeme čakať. Do objektu vstúpiť nemôžeme, pretože nemáme dýchacie prístroje. Horelo nám aj na starej píle, kde je okrem iného sklad starých pneumatík, tráva, stará drevenica...“

Miestnych hasičov baví história. Zbierajú staré striekačky. Podarilo sa im zachrániť starú aviu a&nbsp;túžia po ešte staršej hasičskej Prage RN. Vo vedľajšej Nezbudskej Lúčke ju majú, aj keď tam už nemajú hasičský zbor. „Stará technika vypovedá aj o&nbsp;našom vzťahu k&nbsp;tomuto povolaniu. Robili ho tu už naši starí otcovia a&nbsp;my po nich preberáme štafetu, pomáhame spoluobčanom.“ Veliteľ Zimen je aj povolaním podnikový hasič. „Od vyučenia som bol stavbár. Našiel som si dobrú frajerku, ktorá ma ‚nakopla‘. Dorobil som si maturitu a&nbsp;prihlásil som sa k&nbsp;profesionálom. Išiel som za tým, čo som vždy chcel robiť. Pre deti, ktoré by nás raz chceli nahradiť, sme rozbehli krúžok. Hneď na prvej okresnej súťaži, na ktorej sa zúčastnili, skončili na treťom mieste. Nám trvalo dlhšie, kým sme priniesli trofej,“ smeje sa.

Prekvapivý úspech mladých hasičov, prekvapivé ekonomické úspechy obecného úradu. Vo Varíne o&nbsp;prekvapenia nie je núdza. Ján Hodoň (42) má v&nbsp;centre krčmu, požičovňu elektrických bicyklov a&nbsp;onedlho otvorí aj fitcentrum. Už by aj bolo, keby nebolo nešťastného Covidu-19. Podnikateľ Hodoň si na pohybe dáva záležať. Už by nechcel vyzerať tak ako pred svojím účinkovaním v&nbsp;Extrémnych premenách. Je neuveriteľné, že sa dokázal „vypapať“ až na 301 kilogramov. Od najťažších čias v&nbsp;roku 2016 schudol dvesto kilogramov, čo je ešte neuveriteľnejšie.

„Vážiť som sa chodil na družstevnú váhu pre zvieratá alebo som sa odviezol do zberných surovín. Mal som na to systém. Chytro som prišiel, kým tam nikto nebol, odvážil som seba s&nbsp;autom a&nbsp;potom som z&nbsp;auta vystúpil a&nbsp;vyrátal som si svoju hmotnosť. Človek, keď má kilá, dokáže byť mimoriadne vynaliezavý. Možno práve v&nbsp;tom bola aj moja výhoda, že som sa nikdy neopustil, neľahol a&nbsp;nezostal uzavretý,“ hovorí.

Opustiť sa je to najhoršie. „Pre mňa je to neuveriteľná vec. Píšu mi dvestokilogramoví ľudia, ktorí sú v&nbsp;zlom psychickom stave. Ja, keď som vážil len toľko, som fungoval normálne a&nbsp;ešte takmer športovo. Extrémne premeny sú skvelé v&nbsp;tom, že vás zoberú a&nbsp;na dva týždne odstavia od všetkého a&nbsp;všetkých. Vtedy som si vstúpil do svedomia. Počúval som o&nbsp;alkoholikoch, ktorí spadnú na samé dno, a&nbsp;záleží len na tom, či sa dokážu odraziť alebo zostanú ležať na dne a&nbsp;sú presvedčení, že to už nezvládnu. S&nbsp;tučnými je to podobné.“

Ako sa človek môže „vypapať“ na tristo kilogramov? „Možno to bolo podnikaním, stresom a&nbsp;tým, že som si všetko pripúšťal. Akýkoľvek neúspech ma zožieral a&nbsp;ja som sa s&nbsp;ním snažil vyrovnať jedlom. Nechcem sa vyhovárať na stres, hlavným faktorom bola lenivosť a&nbsp;pohodlný štýl života. Okrem toho som žil v&nbsp;noci. Odveké pravidlo ‚noc má svoju moc‘ urobilo svoje. Porekadlá našich starých rodičov majú niečo do seba. Teraz sa riadim ďalším – Raňajky zjedz, s&nbsp;obedom sa rozdeľ a&nbsp;večeru daruj.“

Dvesto kilogramov zhodil bez operácií a&nbsp;liekov. „Raz do týždňa, v&nbsp;sobotu, jem, na čo mám chuť. V&nbsp;nedeľu idem do studenej vody s&nbsp;kamarátmi otužilcami a&nbsp;‚reštartnem‘ sa. Pred Covidom-19 som trénoval tri razy do týždňa niekoľko ľudí, s&nbsp;ktorými cvičím a&nbsp;hýbeme sa. Beriem ich na cvičenie a&nbsp;snažím sa im pomôcť. Cviky vyberám tak, aby ich zvládol každý od dôchodcu po mladíka. Nerobíme nič nasilu alebo s&nbsp;dôrazom na nejaký plán. Ak si so mnou príde zacvičiť 40-ročná žena, ktorá ide na druhý deň do práce, nemôžem ju v&nbsp;žiadnom prípade zničiť.“

Ján Hodoň o&nbsp;sebe hovorí, že je lokálpatriot, ktorý ľúbi celú dolinu. Keď bol malý, chcel byť vojakom z&nbsp;povolania. Je vyučený kuchár čašník, podnikal v&nbsp;auotodoprave všetkého druhu, po extrémnej premene je aj fitnesovým trénerom a&nbsp;masérom. „Keď som začal zhadzovať kilá, otvárali sa mi nové obzory. V&nbsp;najťažších časoch som si rátal kroky, koľko ich budem musieť urobiť, keď pôjdem oproti cez cestu na obecný úrad. Kroky boli peklo. Zrazu som začal chodiť a&nbsp;chodenie som si zamiloval. Neviem, či sú na Slovensku ľudia, ktorí to dotiahli nad tristo kilogramov ako ja, ale boli by sme prekvapení, koľko takých môže byť, len nevychádzajú z&nbsp;domu a&nbsp;uzavreli sa. Ozýva sa mi všelikto.“

Aj ďalší oddaný Varínčan Ladislav Paučin (72) pomáha ľuďom. Včelami a&nbsp;ich produktmi. V&nbsp;záhrade má okrem úľov aj malú drevenú liečebňu s&nbsp;jednou posteľou – apidomček. Postavil ho v&nbsp;roku 2014. Základom je 250- až 300-tisíc včiel. Človek leží na takzvaných ležanoch – úľoch naležato. Včely v&nbsp;nich zimujú na vlastnom mede. „Chránim si ich a&nbsp;viac ich ošetrujem. V&nbsp;apidomčeku je pripravená dýchacia maska, z&nbsp;ktorej sa človek môže nadýchať vzduchu, ktorý prechádza plodiskom. Ten je nabitý bioenergiou a&nbsp;látkami, ktoré posilňujú organizmus zvnútra. Všetky látky odtiaľto idú do pľúc a&nbsp;vzápätí do krvi. Je to, akoby ste dýchali kôpku liekov a&nbsp;vitamínov. Ani koronavírus sa príliš nekamaráti s&nbsp;ľuďmi, ktorí majú vysokú imunitu. Chodilo ku mne astmatické dievčatko jednej pani doktorky zo Žiliny. Po niekoľkých návštevách prišla a&nbsp;tešila sa, že ani raz nemusela dýchať cez prístroj. To ma veľmi potešilo.“

Druhá kúra v&nbsp;apidomčeku spočíva v&nbsp;tom, že si človek na úle ľahne a&nbsp;nechá sa masírovať 300-tisíc drobnými masérmi. „Vnímate vibrácie. Takúto mikromasáž inde nezažijete. Pri ležaní v&nbsp;apidomčeku vás nesmie nič tlačiť. Musíte byť uvoľnený a&nbsp;vnímať hukot včeličiek pod sebou. Nad plodiskami je najsilnejšie žiarenie. Opäť dostávate všetky dobré liečebné látky a&nbsp;bioenergiu, tentoraz zvonka,“ vysvetľuje. Ďalšou liečebnou možnosťou je dať si pichnúť žihadlo, len treba vedieť, kam ho pichnúť, a&nbsp;nebyť alergický. Na alergiu na včelí jed má chýrny včelár v&nbsp;domčeku pripravené antialergiká. Včely zdedil, keď mu zomrel otec. S&nbsp;ním chodieval včeláriť, od neho nabral veľa vedomostí.

„Byť včelárom je veľmi zaujímavé, najmä ak to prináša výsledky. Netvrdím, že mám patent na rozum, ale na internete nachádzam veľa ľudí, ktorí sa nazývajú včelármi, ale podľa toho, čo píšu, nikdy včely nechovali,“ ťažká si. Nielen tí, ktorí sa bez skúseností pasujú za včelárov, znepokojujú včelára Ladislava Paučina.

„Tento pozemok nebol v&nbsp;minulosti ani ohradený. Otec tu mal takmer pol storočia včely a&nbsp;medveď sa tu neukázal. Dnes musím mať všetko ohradené. Majetok a&nbsp;včely chránim ostnatým drôtom a&nbsp;elektrickými ohradníkmi. Mám tu senzory pohybu a&nbsp;fotopascu. Robím, čo môžem, aby som si uchránil svoje, a&nbsp;medvede sa sem tak či tak dostali. Úplne mi zlikvidovali 24 úľov. Zvyšné poškodené som ešte dokázal opraviť. Žiaľ, ochranári nemajú ani včely, ani záhrady v&nbsp;miestach výskytu medveďov a&nbsp;ani ovce a&nbsp;kozy. Prekáža mi, že rozhodujú o&nbsp;tom, že musím strpieť, že mi niekto zničí kus práce. Už mi aj nejaký poradil, že nemám chovať včely. No dá sa vôbec s&nbsp;takým diskutovať?“ pýta sa chýrny včelár.

Na nezamestnanosť sa vo Varíne nesťažujú: Ako sa žije v obci, v ktorej je možné aj nemožné?

Vladimír Kampf

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Na nezamestnanosť sa vo Varíne nesťažujú: Ako sa žije v obci, v ktorej je možné aj nemožné?

Vladimír Kampf

Súvisiace články

Kolosy z lesa: V Topľčiankach žije dlhoveký unikát, Signora je najstarší zubor na svete

Poškodené domy a strach o život: Zemplínčania spomínajú, ako sa už v minulosti triasla zem

Práca v oblakoch: Skupina technikov lanovky raz nechcene na "Lomničáku" strávila 42 dní

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás