Keď prichádzame do najmenšej dediny na Záhorí, ako prvý nám padne do oka hotel pre zvieratá nachádzajúci sa v susedstve obecného úradu. V kontexte témy, kvôli ktorej sem prichádzame, to pôsobí vtipne.

Obec, kde žije 150 ľudí, je atraktívna pre neuveriteľné ticho a pokoj, ktoré tu vládnu, vďaka Bielym Karpatom je tu príjemná prírodná scenéria, návštevníka upúta aj zaujímavá architektúra. Obec lemujú vinohrady, hrozno majú aj vo svojom erbe.

Služieb pre obyvateľstvo je tu však ako šafranu alebo, lepšie povedané, žiadne. Nesídli tu ani obvodný lekár či pošta, nie sú tu žiadne obchody, deti dochádzajú do základnej aj materskej školy do vedľajšej dediny. Skrátka vôbec nič okrem spomínaného zvieracieho hotela.

Je tu ešte predajňa potravín a miestna krčma, vznikli kurióznym spôsobom a vzbudzujú obdiv, ako v malej dedine dokážu ľudia spojiť sily pre dobro veci a žiť aktívnym komunitným spôsobom života.

Aby si tu hlavne miestni seniori mohli nakúpiť aspoň základné potraviny, na založenie podniku sa poskladali samotní dedinčania.

Keď nás starosta Koválovca Patrik Renováček sprevádza po dedine, smelo kráča po hlavnej ceste po stredovej čiare. Dedina je ako vymretá, prázdna, ľudia sú v práci, s istotou vie, že tade neprejde doobeda takmer žiadne auto.

„Máme vekový priemer 39,9 roka, s takýmto údajom sa môže chváliť iba máloktorá samospráva. A neevidujeme ani jedného nezamestnaného. Práce je dosť hlavne v susednej Skalici.“

Práve toto zloženie obyvateľstva umožnilo dať v dedine veci do pohybu.

„Keď som sa ujal funkcie starostu, oslovil som ľudí s anketou, aby som vedel, čo im najviac chýba. Jednoznačne to bola predajňa potravín,“ spomína.

Predtým tu obchod so základnými potravinami v prevádzke bol, hoci sa podnikatelia striedali ako na bežiacom páse. Posledný, ktorý predajňu otváral iba na tri hodiny denne, odišiel do dôchodku a zabalil to.

Dedinčania sa pozerali na zamknuté dvere predajne takmer tri roky, najbližší obchod sa nachádzal v susednej, 3 kilometre vzdialenej dedine. Problém vyriešili miestni ľudia vskutku kurióznym spôsobom.

„Založili sme spoločnosť s ručením obmedzeným. Obec má v nej svoj podiel vo výške 49,9 percenta. Ďalšími spoločníkmi sú obyvatelia dediny, je ich 39, ich vklady sú rôzne, poväčšine je to suma 50 eur, ale boli takí, ktorí prispeli tisíckou či sumou vo výške 2 500 eur. Kto koľko chcel alebo mohol, toľko dal. Ľudia boli ochotní, nikoho sme nemuseli prehovárať.“

Jedným z týchto spoločníkov je aj Félix Švec. „Moje dospelé deti žijú v Senici, ostal som tu s manželkou, mojou mamou, ktorá má 90 rokov, a svokrou, tá má zase 84 rokov. Mne až tak predajňa potravín nechýbala, môžem si nakúpiť cestou z práce, ale vložil som sto eur do tejto eseročky práve kvôli našim mamám. Nemali si kde kúpiť čerstvý chlieb.“

Koválovčania si takto vzájomne založením eseročky pomohli v roku 2015, základné imanie bolo vo výške 13 600 eur. Keďže prvý rok museli do predajne investovať 2 600 eur, boli v strate.

Po ďalšie roky síce vykazovali zisk, priemerne po tisíc eur, z týchto peňazí bolo však treba vykryť stratu. „Nepodnikáme preto, aby sme boli bohatí,“ hovorí starosta.

Na ploche 70 štvorcových metrov ponúkajú zmes rôznorodého tovaru. Vidíme tu aj drogériu, mäsové výrobky, ovocie a zeleninu či dennú tlač.

Dedinčania, už ako skúsení podnikatelia, dali podobne ako predajňu potravín do prevádzky aj miestnu krčmu, či ako po záhorácky hovorí starosta, šenk.

„Keď som začal starostovať, šenk bol ešte v prevádzke, potom ho podnikateľ zatvoril. Niekto by povedal, že takýto podnik v dedine netreba. Ale kde sa majú ľudia stretávať? Máme tu spoločenské hry, organizujeme rôzne akcie, varíme guláš, pečieme cigánsku.

V lete sme pre deti pripravili rozlúčku s prázdninami, mali k dispozícii napríklad skákací hrad. V našom šenku nestretnete opilcov. Dokonca sa dnu ani nefajčí. Chodia sem aj miestne ženy, tak berieme na ne ohľad, a predtým sme mali tehotnú šenkárku, tak chlapi si dnu nedovolili zapáliť.“

Koválovskú krčmu po tom, ako priestory zrekonštruovali, otvorili v máji tohto roku, zatiaľ je zisková. Ide o komanditnú spoločnosť, obec vlastní 35-percentný podiel, ďalší piati spoločníci sú opäť dedinčania. Základné imanie je 3 500 eur, spoločníci sa zbierali po 250 eurách, iba jeden prispel tisíckou.

Dedinčania zaujímavo vyriešili v prípade týchto obecných podnikov personálnu otázku. Pivo im čapuje a o predajňu potravín sa stará sám starosta obce.

Dedinu riadi ako starosta na polovičný úväzok, na úrade je v pondelok a v stredu celý deň, v utorok úraduje pol dňa. Ostatné dni je ako vedúci predajne v potravinách a večer zase v šenku.

„Vychádza to na 42 a pol hodiny týždenne, dodržujeme Zákonník práce a nerobím za minimálnu mzdu. Obchod otvoríme ráno, potom zase neskôr poobede, dokonca aj v nedeľu po svätej omši otvoríme na tú hodinu a pol. V mestách je primátor manažér, čo povie, to iní urobia. V malých dedinách je to doslova služba ľuďom, starostovia si neraz musia obliecť aj montérky,“ hovorí Patrik Renováček.

Na našu otázku, či túto prácu zvláda, hovorí: „Salámu nakrájať viem, ľudia si tovar zoberú sami, tak čo by sa nedalo. Dôležité je vedieť objednať ten správny tovar, aby ľudia mali k dispozícii všetko, čo potrebujú. Náročnejší je šenk, pretože je to práca na večer, našťastie, s kolegyňou sa striedame, tak sa to dá.“

Starosta zaujímavej záhorackej obce Koválovec samozrejme vie, že na Slovensku sú aj ďalšie dediny, kde ľudia potrebujú predajňu potravín. Rady, ako riešiť takýto problém, však nesype ako z rukáva.

„Bohužiaľ, ak nie sú v dedine mladí aktívni ľudia, seniori situáciu nezachránia a problém nevyriešia. Na to, aby sa v dedine dobre žilo, je nutný lokálpatriotizmus a treba vedieť udržať mladých ľudí,“ tvrdí.

Ich dedina je najmenšia na Záhorí a paradoxne na rozdiel od iných samospráv sa bránia tomu, aby sa ďalej rozrastali.

„V 18. storočí tu žilo viac ako 350 ľudí. Zlom prišiel počas socializmu, komunisti totiž Koválovec vyhlásili za zánikovú obec. Počet obyvateľov klesol až na 129. Situácia sa zmenila okolo roku 2014, počet obyvateľov začal mierne stúpať.

Chceme si však zachovať vidiecky ráz, preto ani neuvažujeme o stavbe obecných bytov. Nedávno sme rozpredali stavebné parcely na 22 domov, kúpili ich mladí cezpoľní ľudia, zatiaľ to stačí. Spoločnosť dokáže absorbovať 15 percent nových a sme to už prekročili, nechceme byť veľká dedina,“ prekvapuje koválovský starosta.

Rajský pokoj a pôvodná slovácka architektúra – to sú domy s malými oknami a zdobenými fasádami napríklad s ornamentmi hrozna. Nabádajú na myšlienkau, že Koválovec by mohol byť chalupárskym rajom. Ani táto filozofia však nie je miestnym po vôli.

„Máme tu chalupárov z Trnavy a Bratislavy. Nie sú to problémoví ľudia, skôr naopak. Ale povedzme si úprimne, nič z nich nemáme. Osoh v podobe podielových daní neprinášajú a chalupári vo všeobecnosti do všetkého radi mudrujú. Nechceme mať z našej dediny chalupársku osadu.“

Aktívny komunitný spôsob života a spoločné riešenie problémov sa im darí praktizovať práve preto, že je ich málo a všetci sa vzájomne poznajú. A že si tu nažívajú ako jedno malé súdržné spoločenstvo, o tom svedčia akcie napríklad z ostatného obdobia.

Počas prázdnin si rodičia v spolupráci s obcou sami zorganizovali letný tábor pre deti. Nepotrebovali ani animátorov, aby deťom pripravili nezabudnuteľné zážitky.

„Bol to stanový tábor v horách, asi štyri kilometre od dediny, konal sa už šiesty rok. Bolo nás tam asi 40 ľudí. Sami sme si varili a organizovali program. S deťmi sme podnikali túry, športovali, kúpali sa, bol aj táborák. Podelili sme si funkcie, kto čo bude robiť, ja som varil,“ vymenúva starosta.

Nedávno si zase niekto z miestnych spomenul, že v roku 1973 nakrúcali na Slovensku dokument Veselá dedina, išlo hlavne o folklórne tradície, a boli tam aj zábery od nich. Film si premietli v miestnom kultúrnom dome a všetci spolu nostalgicky spomínali.

V čase našej návštevy v dedine viseli plagáty s oznamom, že o pár dní sa koná v poradí piaty obecný výlet zameraný nostalgicky. Koválovčania sa totiž v rámci týchto výletov vždy vyberú po stopách niektorého legendárneho filmu.

Boli tak už na jednotnom roľníckom družstve, kde nakrúcali film Vesničko má středisková, navštívili Karlštejn alebo krčmu spätú s filmom Slavnosti sněženek. „Záujem je bohatý, vždy zaplníme celý autobus,“ pochvaľuje si starosta.

Neuveriteľný prvý muž malej obce na Záhorí: Predavač, krčmár aj starosta v jednom!

Plus TV

Dara ROLINS o zásnubách a svadbe: Kedy majú s Nedvědom termín?

Pre komičku Simonu First je rodina na prvom mieste.

Zlatica Puškárová si užívala lyžovačku so svojou rodinou! Tieto chvíle sú pre ňu vzácne

Výber pre vás