NEUVERITEĽNÉ: Hádajte, koľko rokov prežil riaditeľ známeho gymnázia na svojej škole?

Na chodbe známej bratislavskej „tomášičky“ je krátko po začiatku školského roku rušno. Keď sa jednej z učiteliek pýtame na riaditeľa Norberta Kyndla, ukáže rukou do priestoru. „On je tu všade. Teda niekde,“ opraví sa. Riaditeľ Kyndl sa objaví v najbližších dverách a smeje sa: „Ja som tuším naozaj tu všade a kolegovia vedia, že aj keď tu nie som, tak tu som. Po tých rokoch som už ako duch tejto školy,“ konštatuje s humorom. A skutočne, takmer celá existencia bratislavského gymnázia na Tomášikovej ulici, ktoré vzniklo v roku 1964, sa spája aj s jeho menom. Norbert Kyndl v tejto škole pôsobí neuveriteľné polstoročie, na gymnáziu v rôznych životných etapách prežil spolu už 51 rokov. „Akurát to celé prešlo nejako príliš rýchlo, nestíhal som rátať mesiace ani roky,“ konštatuje pedagóg, ktorého ministerstvo školstva ocenilo za dlhoročnú učiteľskú a metodologickú prácu Veľkou medailou svätého Gorazda a Bratislavský samosprávny kraj mu udelil Výročnú cenu Samuela Zocha.

Ako pedagóg sprevádzal počas štúdia tisíce študentov, v škole ich doteraz maturovalo už šesťtisíc. Mnohí z nich sú verejne známi a k škole sa stále hlásia. „Viacerí moji spolužiaci sem dali svoje deti a niektorí aj svojich vnukov, teda už tretiu generáciu. Túto školu robí výnimočnou práve jej atmosféra. Sme veľká tomášičkárska rodina a študenti, ktorí sem prídu po prvom či druhom stupni základnej školy, sú už navždy naši,“ hovorí.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Profesionálny riaditeľ

Aj Norbert Kyndl prišiel na gymnázium na Tomášikovej ulici ako štrnásťročný chlapec. „Bolo to prozaické rozhodnutie. Bývali sme na Štrkovci a táto škola sa práve otvorila. Neboli tu ešte žiadne stromy, zeleň,“ hovorí o gymnáziu, ktoré dnes stojí uprostred krásneho parku. „Vtedy to bola len nová, moderná budova uprostred oráčiny. Viacerí spolužiaci zo základnej školy sme sa dohodli, že sem pôjdeme, no nie všetci sa aj dostali,“ konštatuje o gymnáziu, o ktoré je aj dnes veľký záujem.

Norbert Kyndl priznáva, že aj jeho prilákalo niečo, čo je pre študentov veľkým bonusom i dnes – veľký krytý 25-metrový bazén priamo v budove školy. Aj preto sa dnes na tomto gymnáziu plávanie vyučuje ako samostatný predmet. „Bol som plavec, dotiahol som to do vysokoškolskej ligy. Dúfal som, že budem mať kde trénovať, bol to totiž v tom čase jediný školský bazén v Bratislave, gymnázium ma však v tomto sklamalo. Prvé roky totiž bazén vôbec nebol v prevádzke,“ spomína.

Možno aj preto tomášičku neopustil ani počas vysokoškolského štúdia a bazén si užíval naplno. Stal sa totiž plavčíkom a bezpečnosť detí strážil celých sedem rokov. Medzitým vyštudoval na vysokej škole ekonómiu, fakultu riadenia. „Dodnes zo žartu hovorím kolegom na poradách, že som profesionálny riaditeľ, pretože som to riadenie aj vyštudoval,“ smeje sa. Špecializoval sa na počítače, ktoré sa vtedy pomaly dostávali aj do našich končín, a preto hneď po promócii zamieril do výpočtového strediska bratislavskej káblovky.

„Strávil som tam júl a august a potom som usúdil, že mi chýbajú prázdniny, a rozhodol som sa skúsiť ísť do školstva,“ hovorí so smiechom.  Ešte pred vojenskou službou nastúpil na strednú ekonomickú školu ako učiteľ matematiky. „S učiteľmi z tomášičky, z ktorých mnohí učili aj mňa, som však bol stále v kontakte, hrávali sme spolu aj futbal. Jeden z nich sa ma raz spýtal – pamätáš si, čo si povedal, keď sme sa vás v maturitnom ročníku pýtali, čím chcete byť? Odpovedal som mu, že si to pamätám veľmi dobre. Povedal som vtedy, že chcem byť učiteľom v tejto škole. Odvetil mi – na čo teda čakáš, môžeš prísť hneď zajtra. Skutočne som sa na druhý deň prihlásil na odbore školstva a nastúpil som na tomášičku. Odvtedy som tu,“ konštatuje. „Len s tými prázdninami mi to nejako nevyšlo, tento rok som bol mimo školy počas leta iba štyri dni,“ hovorí Norbert Kyndl o zložitom manažmente veľkého gymnázia.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Maturoval s Babišom

Dokončil si štúdium pedagogiky a definitívne vykročil v šľapajach svojich rodičov, ktorí boli obaja stredoškolskými učiteľmi a autormi učebníc. Najprv ako učiteľ matematiky a výpočtovej techniky, vedúci učiteľ odbornej prípravy a neskôr ako zástupca a riaditeľ školy. Učenie zlákalo i oboch jeho bratov. „Vtedy sa rozbiehala výučba počítačovej techniky a v tom čase sme boli iba dvaja školitelia v Bratislave. Viedol som tu teda počítačové kurzy pre veľké množstvo pracovníkov školstva aj rôznych zamestnávateľov. V škole bol mladý pedagogický zbor, ľahko sa presadzovali nové nápady, projekty a koncepcie,“ hovorí Norbert Kyndl, ktorý je iba druhým riaditeľom v histórii školy.

Za 57 rokov existencie gymnázia z neho vyšlo množstvo absolventov. „Je medzi nimi veľa známych osobností, úspešných športovcov, vedcov, podnikateľov, mediálne známych tvárí. Ťažké je vymenovať všetkých, je ich veľa. Spomeniem najmä tých, ktorí nám stále pomáhajú alebo pomáhajú veľmi dlho, navštevujú nás a podporujú, sú s nami v kontakte. Je to napríklad tenista a olympijský víťaz Miloš Mečíř, moderátorky Iveta Malachovská, Karin Majtánová, futbalista Dušan Tittel, krasokorčuliar Jozef Sabovčík, šachový veľmajster Ľubomír Ftáčnik, v politike známa Iveta Radičová, Milan Ftáčnik, Radoslav Prochádzka, politológ Michal Vašečka, veľa známych lekárov ako Mikuláš Hrubiško, Martin Hrubiško, úspešný tenisový tréner Marián Vajda, riaditeľ tanečnej školy Igor Jágerský, fitneska Zora Czoborová, fotograf Andrej Bán a množstvo iných významných odborníkov vo všetkých profesiách. Z tých mladších by som spomenul úspešných športovcov – futbalového brankára Dominika Greifa, hokejového brankára Pavla Rybára, šermiara Jána Cipára. Medzi absolventov a dokonca mojich spolužiakov patrí aj súčasný premiér Českej republiky Andrej Babiš, spolu sme v roku 1974 maturovali,“ spomína Norbert Kyndl.

Hoci za tie roky sa v škole i v spoločnosti mnohé zmenilo, študenti podľa neho boli a sú stále rovnakí. „Veselí, tvoriví, nápadití a takými sa snažíme byť aj my ich pedagógovia. Snažíme sa im rozumieť a dať im nielen základy vzdelania, ale aj ľudskosti, porozumenia, tolerancie. Vychovávame ich vo vzťahu k svojej krajine a jej osobnostiam,“ tvrdí Norbert Kyndl.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Divoké deväťdesiate

Keď sa Norberta Kyndla pýtame na náročné obdobia počas jeho riaditeľovania, tvrdí, že to boli najmä deväťdesiate roky. „Riaditeľom som sa stal až vo výberovom konaní v roku 1990, keď už nebolo podmienkou byť členom strany. Pamätám si, že v riaditeľskej kancelárii nezostalo vôbec nič, iba čisté biele kancelárske papiere. Dokumenty, školské zákony, smernice – to všetko sme si museli vytvoriť nanovo. Bolo nás viacero novozvolených riaditeľov stredných škôl, pomáhali sme si navzájom. Denne sme boli v škole aj desať až dvanásť hodín, aj počas víkendov a prázdnin a popritom sme sa snažili motivovať učiteľov, pretože nie všetci boli nadšení zo spoločenských zmien a zmien v ich práci,“ spomína.

Ťažké bolo podľa neho aj „divoké obdobie“ pôsobenia mafiánskych skupín, ktoré nasledovalo. „Vtedy pokojné zamestnanie asi ani neexistovalo. Stalo sa aj to, že istý rodič vyslal svojho ‚zamestnanca‘, ktorý mi prišiel oznámiť, že ak na druhý deň ráno o siedmej nebude mať jeho dieťa u mňa na stole prijímací dekrét, bude zle. Odmietol som, no nebolo to príjemné, mal som vtedy dve malé deti a pamätám si, ako som krúžil autom okolo bloku, aby dotyčný nezistil, kde bývam. A spomínam si aj na to, ako raz pribehla ku mne do kancelárie vydesená učiteľka, že v jej triede rodič mieri pištoľou na spolužiaka svojho syna, s ktorým sa predtým pohádali,“ hovorí riaditeľ o situáciách, ktoré sa dnes zdajú až neuveriteľné.

„Boli to naozaj šokujúce zážitky. Inak sa však vždy všetko dalo zvládnuť. Niekedy bolo aj dusno, občas bolo toho veľa, občas sme boli v strese, ale vždy to malo zmysel pre študentov i pre nás,“ hovorí.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Dve nové veci

Riaditeľ Norbert Kyndl tvrdí, že pri nástupe do funkcie si povedal, že ju bude robiť dovtedy, kým bude schopný priniesť aspoň dve nové veci do chodu školy ročne. „A skutočne sa o to každý rok spolu s kolegami snažím. Dobrému menu školy určite pomáha samotné kvalitné vzdelávanie a dobrí učitelia, dobré didaktické vybavenie, veľké množstvo projektov, podujatí a aktivít, podpora športu, ochrana zdravia, výučba cudzích jazykov, lektori a vysoké percento úspešnosti prijatia na vysoké školy,“ vymenúva riaditeľ.

Veľkou atrakciou pre návštevy je vysvietená železnica s elektrickými vláčikmi v sklenenom výklenku na prízemí, ktorú si študenti pod jeho vedením stavajú v modelárskej dielni v suteréne školy v rámci výučby techniky. V istom období bol devízou školy autobus „tomášičkár“, ktorý zvážal do gymnázia študentov z Petržalky. „Bolo odtiaľ vtedy zlé spojenie a ráno sa sem takmer nedalo dostať. Ľudia mi hovorievali, ako so závisťou stáli na zastávke v Petržalke a pozerali na autobus tomášičkár plný našich študentov a učiteľov,“ smeje sa. Zaujímavosťou sú i zasklené otvory vo dverách tried. „Tieto novinky sa nestretávali vždy s pochopením. Viacerí sa ma vtedy pýtali, prečo má byť zvonku vidieť, čo sa v triede deje. Dnes nám to už pripadá úplne bežné, triedy sú predsa súčasťou školského diania.“

V škole zaviedli okrem plávania viaceré iné klasifikované predmety, ktoré sú naozaj originálne. Napríklad spoločenskú a tanečnú výchovu či predlekársku prvú pomoc, ekologickú výchovu a onkologickú výchovu. Pred niekoľkými rokmi na tomášičke vytvorili súhrnný predmet zdravotná výchova, ktorý obsahuje učivo z onkologickej výchovy, prevencie civilizačných chorôb a prvej pomoci. Gymnázium dostalo ako jediné z gymnázií na Slovensku akreditáciu na vyučovanie predmetu od ministerstva zdravotníctva. Žiaci, ktorí tento predmet absolvujú, získajú teda okrem známky na vysvedčení aj certifikát platný pre všetky autoškoly na Slovensku a osvedčenie o spôsobilosti záchrancu. Možno aj preto si každoročne viacero študentov tejto školy vyberá po maturite štúdium medicíny.

Známe sú tomášičkárske lyžiarske výcviky v Alpách, ozdravné pobyty pre žiakov v Chorvátsku, veľké množstvo celoročných projektov a akcií pre štvorročné i osemročné gymnázium, školské ekoučebne, školská záhrada, kde si študenti môžu vysádzať stromy. Zaujímavá je podpora sovy belane tundrovej v bratislavskej zoo, kde učitelia so študentmi pravidelne začínajú školský rok.

Každý učiteľ má okrem notebooku svoj počítač v triede i v kabinete. „Učenie počas pandémie bolo pre nás novou výzvou. Práve teraz skúšame, aké bude vyučovanie v prípade, že by učiteľ bol v karanténe a žiaci prítomní v triede a v škole. Budú sa môcť navzájom vidieť a komunikovať spolu cez veľkú interaktívnu tabuľu,“ hovorí Norbert Kyndl o posledných novinkách, ktoré priniesla doba. Niektoré veci však zostávajú nemenné. Riaditeľ, ktorý vnímal atmosféru svojho gymnázia už ako stredoškolák a viac z neho neodišiel, len potvrdzuje heslo školy, ku ktorej sa jej absolventi hlásia aj po rokoch – raz tomášičkárom, navždy tomášičkárom.

Norbert Kyndl si želanie z maturitného ročníka splnil: stal sa učiteľom a riaditeľom svojej školy. Aj po polstoročí v nej tvrdí, že jeho vzťah k učiteľskému povolaniu vystihujú slová Jana Amosa Komenského: „Učitelia, verte, že na zlatý stolec dôstojnosti posadení ste a bol vám zverený úrad, nad ktorým niet pod slnkom krajšieho.“