Vladimír Kampf

Zopár rád z&nbsp;praxe, ako prežiť leto tak, aby sme my a&nbsp;naše deti zostali zdraví, nie je na škodu. Zvlášť keď sú mnohí nepoučiteľní a&nbsp;nešťastná náhoda na seba vopred neupozorňuje.

Najväčším letným zabijakom sú v&nbsp;rozpálených uliciach vysoké teploty. „Nielen deťom, ale aj dospelým hrozí nedostatočný príjem tekutín a s ním spojené kolapsové stavy. Príjem je nižší než výdaj. Rovnako ako na deti treba dávať pozor na starších ľudí, ktorí prirodzene nepociťujú smäd. O ležiaceho starého človeka sa musíte starať rovnako ako o bábätko. Treba im prispôsobiť dávky a rozhodovať za nich, aby pili dostatok vody.“&nbsp;Počas letných dní majú príbuzní zvyk posadiť seniorov niekam do tieňa pod strom aj na celý deň. Deduško či babička sú tam ticho, nič nechcú a&nbsp;zrazu príde dehydratácia. Tá im môže spôsobiť cievnu mozgovú príhodu či infarkt. Malé deti v&nbsp;meste treba mať pod kontrolou neustále.

„Na východe Slovenska sa stáva, že malé deti z&nbsp;osady vybehnú pod kolesá áut. To je veľká nezodpovednosť rodičov. Moja malá dcéra nikdy nebola sama bez dozoru. Deti treba mať na očiach. Je prirodzené, že ich nemôžete nechať bez kontroly ani na sekundu. Stačí naozaj chvíľočka a&nbsp;už sú trebárs kdesi na linke, v&nbsp;kúpeľni na práčke alebo sa dostanú k&nbsp;niečomu nebezpečnému.“ Tento rok vypadlo dieťa z&nbsp;paneláka. Vyliezlo na okno a&nbsp;začalo búchať do sieťky… „Nebezpečné je rozloženie nábytku na vyšších poschodiach. Napríklad stôl pod oknom nie je dobrý nápad,“ vystríha skúsený záchranár.

„Mám chorobu z&nbsp;povolania, pretože všade si domýšľam, čo všetko sa môže stať. Keď sme boli malí, mali sme predsa viac voľnosti ako dnešné deti. Naši rodičia často ani nevedeli, kde sme. Súčasní rodičia sa o&nbsp;svoje ratolesti boja oveľa viac. Moja dcéra išla zo školy na týždeň na výlet a&nbsp;ja som už videl havarovaný autobus, nebezpečnú vodnú plochu, večerné bláznenie sa… Každú chvíľu sme ju kontrolovali a&nbsp;volali sme jej, či je v&nbsp;poriadku. Keď sme boli malí my, ani list sme nenapísali. Keď sa nám aj niečo stalo, buď sme to tajili, alebo sa to prevalilo a&nbsp;ešte sme aj dostali.“ Lukáš Jurina upozorňuje, že v&nbsp;strehu by mali byť aj mladé mamičky, ktoré si myslia, že ich dieťa sa ešte nedokáže pretočiť. „Máme veľa úrazov, keď prebaľovali detičky na vysokom pulte alebo na práčke v&nbsp;kúpeľni či na posteli, alebo gauči. Stačilo pár sekúnd na odskočenie po plienku. Všetkým mamičkám odporúčam, aby si radšej dieťa položili na zem. Za tú chvíľu im neprechladne, a&nbsp;ak sa aj náhle pretočí, nič sa mu nestane.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Sršne, osy, včely a ich nebezpečné žihadlá sú zradné. Pitie z plechovky je na prvom mieste v rebríčku uštipnutí. Nikdy neviete, kedy a ako sa do nej nebezpečný hmyz dostane. Uštipnutie do pier či jazyka je najnebezpečnejšie. Hrozí opuch dýchacích ciest, dusenie až anafylaktický šok. Alergickí ľudia nosia so sebou potrebné protilátky v injekčnom pere, tak ako diabetici inzulín. „Kolegu primára ARO v Poprade raz doštípalo osem sršňov. Kolaboval, búchalo mu srdce, mal nízky tlak... Alergici vedia použiť práve pero s adrenalínom, ktorý zachraňuje život. Ľudia, ktorí vedia, že sú na niečo alergickí, trebárs na oriešky či morské plody, si musia prozreteľne takéto pero na predpis zabezpečiť cez svojho lekára.“

Na vyššie položených podmáčaných lúkach žije vretenica, náš jediný jedovatý had. „Oveľa viac jedovatých hadov ako vo voľnej prírode máme v bytovkách. Keď to hovorím kolegom na kurzoch, spočiatku sa im to nezdá. Nikto však nevie, čo chová sused v teráriu. Kolega Fero Majerský musel letieť po sérum kamsi do zahraničia, keď si chovateľ z Košíc nedal pozor.“&nbsp;Po uhryznutí našou vretenicou by zdravý dospelý človek nemal zomrieť. „Ak nemá problémy s&nbsp;krvou alebo so srdcom, netreba panikáriť. Okrem toho máme veľa vžitých receptov, čo urobiť, keby nás náhodou uštipol had. Viete, ako treba ošetriť ranu?“ dostal som otázku a&nbsp;okamžite som vysypal, že ju treba trebárs vysať alebo nad ňu smerom k&nbsp;srdcu zatiahnuť nejaké škrtidlo…

Lukáš sa zasmial. „Nové postupy učia, že ranu treba len vydezinfikovať, jemne previazať obväzom a&nbsp;ďalej sa k&nbsp;postihnutej končatine správať ako k&nbsp;zlomenine. Žiadne pohyby! V&nbsp;priškrtenej končatine sa hromadí jed. Škrtidlo predsa raz musíte uvoľniť a&nbsp;pustiť do tela naraz veľkú dávku jedu.“ Pred niekoľkými rokmi spadla pani z&nbsp;bicykla do jarku rovno na hada. „Uštipol ju, ale prežila. Mala len nepríjemný zážitok ako mnoho ďalších. Niektoré vretenice síce uhryznú, ale jed nevypustia. Ale to nikdy neviete.“ Nebezpečné úpaly hrozia v&nbsp;našich končinách najmä od jedenástej dopoludnia do tretej popoludní, keď slnko najviac pečie. „V&nbsp;tom čase je lepšie zostať v&nbsp;tieni či vo vetranej alebo v&nbsp;klimatizovanej miestnosti. Niektorí robotníci pracujú aj na prudkom slnku. Pre nich je mimoriadne dôležité mať pokrývku hlavy a&nbsp;veľa piť, aby boli dostatočne zavodnení,“ vystríha.

„Pred rokom sme mali v&nbsp;horúcich dňoch v&nbsp;kameňolome Kvetnica dvoch utopených. Ten prvý bol z&nbsp;partie opitých chlapcov, ktorí sa chceli naučiť plávať. Nič horšie urobiť nemohli. Keď mali vypité, mali väčšiu odvahu vliezť do vody, pred ktorou majú inak rešpekt… Vo vode zrazu môžete mať pocit, že predsa nič jednoduchšie ako plávanie neexistuje. Tragédia zvyčajne nastane, keď si odvážlivec uvedomí, že nemá pevnú pôdu pod nohami, na ktorú by sa mohol spoľahnúť, vtedy prichádza panika, ktorú už nemá pod kontrolou, a&nbsp;ani alkohol vtedy nezaberá.“ Druhým utopeným bol potápač, ktorý sa odčlenil od ďalších dvoch. „Bol to skúsený potápač, napriek tomu urobil chybu a&nbsp;vzdialil sa od ostatných.“

Najmä chlapci v&nbsp;puberte radi ohurujú kolektív skokmi do neznámej vody. Neraz sa stalo, že nebola taká hlboká, ako sa im zdalo. Skôr naopak, bola až príliš plytká a&nbsp;skončili na vozíčku. Do neznámej vody v&nbsp;žiadnom prípade neskákať hlavou napred! Pri kurióznej nehode sa tento rok utopil cyklista. Stačilo mu vypiť si, sadnúť na bicykel, po ceste spadnúť do jarku, udrieť si hlavu, upadnúť do bezvedomia a&nbsp;nos a&nbsp;ústa pri tom zapichnúť do plytkej bačoriny… „Nebezpečným sa v sekunde môže stať trebárs pristátie paraglajdistu. Jedna dievčina takto dosadla do potoka. Padák sa jej začal napĺňať vodou a ťahal ju. To je paradox, osudnou sa jej mohla stať voda.“&nbsp;

Pri vode platí, že rodičia nesmú nechávať deti bez dozoru. „Tu je neustály očný kontakt doslova nutnosťou. Jeden z&nbsp;rodičov by ho mal mať neustále. Nebezpečenstvo je vysoké. Dieťa ľahko spadne, udrie si hlavu, nikto si to nevšimne, a&nbsp;keď sa metá vo vode, ľudia okolo si môžu myslieť, že sa učí plávať. Malé dieťa bez dozoru je cesta k&nbsp;nešťastiu.“ Pravdaže, netreba to preháňať, napríklad keď mamička neustále kontroluje tri­násťročného synčeka, či je v&nbsp;detskej izbe… Lukáš Jurina odhaduje, že rodičia by mohli pomaly skúšať dávať dieťaťu voľnosť približne od ôsmich rokov. „Moja päťročná dcéra je ohnivák bez zábran. Nevie, čo je nebezpečenstvo. Skúša. Všetko nové je pre ňu výzva.“

Otvorenie horských chodníkov a&nbsp;sprístupnenie vyšších polôh prináša klasické turistické hriechy –&nbsp;nevhodnú obuv a&nbsp;chabé oblečenie. Ak sa k&nbsp;tomu pridá odvaha z&nbsp;alkoholu, zrazu je v&nbsp;strehu nešťastie, ktoré chodí po horách a&nbsp;hľadá obete. „Ešte treba do vzorca turistu, ktorý si koleduje o&nbsp;nepríjemnosti, pridať dehydratáciu a&nbsp;výsledok môže byť katastrofa. Zrazu má horská služba čo robiť. Pacientov nám zvážajú či znášajú na ľahko dostupné miesta. Raz mám takto doviezli mladú ženu s&nbsp;vyvrtnutým členkom posilnenú alkoholom. Stačilo, že sa ochotne vyhla cyklistom na horskom chodníku. Spadla pri tom do jarku.“

V&nbsp;Tatrách je vážnou hrozbou precenenie schopností. Na stratených v&nbsp;teréne kdesi za kosodrevinou či v&nbsp;letnej kamennej lavíne číha zubatá. „Na deti treba dávať pozor, ale tie majú niekedy viac rozumu než dospelí. Otec so synom raz spustili lavínu. Tá stihla zasypať otca, mal zlomené steh­no. Desaťročný chlapec sa spustil na Téryho chatu a&nbsp;zalarmoval pomoc.“

Lukáš Jurina pochádza zo Svidníka. Najprv skončil strednú odevnú školu. „Následne som si urobil nadstavbové štúdium a&nbsp;stal som sa všeobecnou zdravotnou sestrou,“ hovorí o nevšednej kombinácii vzdelaní, ktorá sa mu pošťastila. Ešte „stihol“ základnú vojenskú službu, po ktorej nastúpil na prax do nemocnice v&nbsp;Českej republike. „Spoznal som prostredie a rozhodol som sa zvýšiť si vzdelanie. Nastúpil som na štúdium odboru ošetrovateľstvo na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. V roku 2005 prebehla široká transformácia nášho zdravotníctva, pričom vznikali nové záchranárske stanice. Mal som na internáte spolužiakov z Popradu, ktorí ma nahovorili dať si prihlášku na záchranku. Dokončoval som si vysokú školu a pracoval som ako záchranár.“&nbsp;

Už sedemnásty rok sa snaží prísť každý deň do práce s&nbsp;úsmevom. Na záchranárov si každý spomenie zvyčajne vtedy, keď je zle, ale potom akoby na nich ľudia zabúdali, podobne ako pri odmeňovaní tých, ktorí boli v&nbsp;prvej línii počas kovidovej pandémie.Nedostatok záchranárov ­podľa Lukáša spôsobila aj ľahostajnosť mladých ľudí, ktorí vyrastali v&nbsp;prostredí hojnosti a&nbsp;to, čo majú, si takmer nevážia. „Odpracujú dva-tri roky a&nbsp;už sa cítia vyhorení, vraj práca ich nenapĺňa. Ja to mám naopak: do práce sa teším a&nbsp;vážim si ju,“ hovorí.