Mária Mišovičová

Bezohľadný skutočne bol. Preto keď zomrel na infarkt, jeho blízki dali na truhlu naliať vrstvu asfaltu a&nbsp;na to betón – obávali sa, aby robotníci, ktorých zdieral, telo neukradli a&nbsp;nezhanobili. Americký novinár, spisovateľ a&nbsp;satirik Ambrose Bierce to okomentoval slovami: „Je jasné, že po tejto bolestnej strate chce rodina zaistiť, aby ten darebák nevstal z&nbsp;hrobu a&nbsp;nevrátil sa.“

O&nbsp;detstve Georgea Pullmana nie je veľa informácií. Narodil sa v&nbsp;dedine Brocton ako tretie z&nbsp;desiatich detí, otec James bol tesár a&nbsp;s&nbsp;manželkou Emily mali čo robiť, aby takú veľkú rodinu uživili. Keď mal George štrnásť, rodina sa presťahovala za prácou do mestečka Albion v&nbsp;štáte New York, no jemu sa nové prostredie nepozdávalo. Opustil rodinu i&nbsp;školu a&nbsp;ušiel do Chicaga. Tam sa spočiatku pretĺkal, ako sa dalo. 

Práve v&nbsp;tom čase sa v&nbsp;USA rozmohla zlatá horúčka a&nbsp;myšlienky na rýchle zbohatnutie sa chytil aj mladý George. Odišiel do Colorada do vznikajúcej osady Cold Spring, kde si veľmi rýchlo uvedomil, že k&nbsp;peniazom sa dá prísť aj inak než ryžovaním zlata. Výnosné zisky mu zabezpečil obchod s&nbsp;potrebami pre zlatokopov. Nazval ho Pullman’s&nbsp;Switch. 

Netrvalo dlho a&nbsp;bol veľmi vyhľadávaný. Muži hľadajúci zlato potrebovali jedlo, posteľ i&nbsp;zásoby. Zastavili sa tam aj mnohí, ktorí chceli vymeniť unavené zvieratá za čerstvé pred prechodom cez horské priesmyky. Po pár rokoch sa vrátil do Chicaga ako majetný muž. Vzápätí sa stal známym vďaka svojmu plánu, ako zdvihnúť Chicago –&nbsp;podmáčané zá­klady domov a&nbsp;ulíc, o&nbsp;2,5&nbsp;metra, pretože mesto sa zosúvalo do zeme. Jeho stavebná firma zvýšila základy existujúcich budov a&nbsp;dopravnú sieť v&nbsp;centre mesta a&nbsp;zarobila na tom milióny dolárov. Tie potom investoval aj do výroby spacích vozňov. A&nbsp;to bol z&nbsp;jeho strany geniálny ťah.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Železničné lôžkové vagóny existovali aj predtým, ale boli nepohodlné, neraz špinavé, lôžka stiesnené a&nbsp;v&nbsp;kupé bolo zlé vetranie. George Pullman ich využíval pri svojich obchodných cestách a&nbsp;žiadny komfort a&nbsp;oddych si neužil. O&nbsp;pohodlí mal inú predstavu. Založil spoločnosť Pullman Palace Car Company, vytvoril na tie časy luxusné vagóny a&nbsp;ich dizajn si dal patentovať. Horné lôžko bolo sklápacie, dolné sedadlá sa dali predĺžiť a&nbsp;vytvorili spodné lôžko. 

V&nbsp;polovici 19. storočia v&nbsp;Spojených štátoch zažívala osobná železničná doprava rozmach. Dĺžka tratí sa zvýšila takmer o&nbsp;130&nbsp;percent, pribudlo skoro 115-tisíc kilometrov nových koľajníc. Naraz vzniklo 50&nbsp;železničných spoločností, ktoré si navzájom konkurovali. George Pullman sa nemienil zapojiť do presýteného dopravného trhu, zápoliť s&nbsp;ostatnými o&nbsp;zákazky a&nbsp;cestujúcich mu nevyhovovalo. Išiel na to inak. 

Čím viac položených kilometrov trate, tým väčšie vzdialenosti a&nbsp;dlhšia jazda. A&nbsp;aby cestujúci neboli rýchlo unavení, bude treba viac pohodlných lôžkových vozňov. Jeho vízie sa ukázali ako pravdivé a&nbsp;o&nbsp;Pullmanove lôžkové vozne Pioneer bol veľký záujem, hoci boli päťkrát drahšie oproti ostatným. Chceli ich všetci. Záujem o&nbsp;ne sa výrazne zvýšil po tom, keď ich použili vládni úradníci, ktorí sprevádzali telo zavraždeného prezidenta Abrahama Lincolna z&nbsp;Washing­tonu do Springfieldu.Týmto činom získal pozornosť v&nbsp;celých Spojených štátoch amerických. Opäť zarobil milióny, ktoré vložil do ďalšieho odvážneho projektu: postavil mesto pre robotníkov svojej továrne. Nebola to jeho myšlienka, podobné mestá pri závodoch vznikli v&nbsp;nemeckom Essene pre Kruppovu zbrojársku továreň, v&nbsp;britskom Saltaire pre zamestnancov veľkej textilky alebo v&nbsp;Pensylvánii pre baníkov.

Novopostavené mesto nazval neskromne Pullman, jeho výstavba stála osem miliónov dolárov, dnes by to bolo štvrť miliardy, a&nbsp;vyrástlo na 1&nbsp;620 hektároch blízko jazera Calumet asi 23&nbsp;kilometrov južne od Chicaga. Plány na mesto vznikli v&nbsp;roku 1879, ďalší rok kúpil George Pullman pozemok a&nbsp;v&nbsp;januári 1881 dal s&nbsp;veľkou slávou do užívania 1&nbsp;300 stavieb zamestnancom svojej továrne. Nevznikli len obytné domy s&nbsp;dláždenými chodníkmi, vystavali nákupné centrá, divadlá, kostoly, parky, školy, jedálne, vývarovne, hotel –&nbsp;ten nazval po svojej dcére Florence. Nešetrili ani na zeleni, v&nbsp;uliciach vysadili 30-tisíc stromov, pred domami boli záhradky. Na prvý pohľad krása. Obyvatelia mesta sa v&nbsp;ňom však necítili dobre a&nbsp;nespomínali naň radi.

V&nbsp;meste neboli žiadne kolónie domov z&nbsp;červených tehál natlačených na seba. Bolo jednoduché, no elegantné so všetkým komfortom. Pullman na ňom naozaj nešetril. Držal sa hesla, že dobrý robotník je spokojný robotník, ktorý kvalitne býva, a&nbsp;jemu sa to vráti v&nbsp;podobe produktivity. Svo­jim zamestnancom doprial domy s&nbsp;dvomi až so siedmimi izbami, boli vykurované, pripojené na kanalizáciu i&nbsp;plyn a&nbsp;bola v&nbsp;nich tečúca voda. Pre robotníkov z&nbsp;továrne to bolo niečo nové, nezvyčajné. 

Takýto štandard si užívala vyššia stredná vrstva. Ak chceli pracovať v&nbsp;Pullmanovom závode na výrobu železničných vozňov, podmienkou bolo, že budú bývať aj v&nbsp;jeho meste. Lenže domy si robotníci nemohli odkúpiť, mohli si ich iba prenajať za nemalé nájomné. To tvorilo polovicu ich mzdy. Trojizbový dom ich stál mesačne osem dolárov, za päťizbový s&nbsp;pivnicou platili osemnásť dolárov a&nbsp;majstri za sedemizbový 25&nbsp;dolárov. Napohľad mali slušné platy, ale celú výplatu nikdy nedostali. Len polovicu, druhá šla na slušné bývanie. Peniaze na nájomné im strhávali zo mzdy v&nbsp;deň výplaty.

Pullman si návratnosť svojich investícií veľmi dobre rozrátal a&nbsp;vysoké nájomné nebolo jediný spôsob, ako zdierať robotníkov. Pod nájomné spadala iba strecha nad hlavou. Vodu, plyn, pripojenie na kanalizáciu účtoval zamestnancom samostatne ako služby navyše. K&nbsp;tomu treba ešte prirátať poplatky za dovoz paliva a&nbsp;odvoz smetí. Zá­kladné potraviny a&nbsp;odevy si mohli kúpiť iba v&nbsp;Pullmanových obchodoch, samozrejme, s&nbsp;podnikovou prirážkou. Obyvateľom z&nbsp;výplaty nezostávalo prakticky nič. Peniaze, ktoré zarobili, obratom vracali Pullmanovi v&nbsp;podobe nájomného a&nbsp;nákupov. V&nbsp;továrňach preňho dreli prakticky zadarmo. Bývanie však nebolo jediné, čím sa bohatý priemyselník postaral o&nbsp;robotníkov. Oveľa dôslednejšie sa im venoval aj z&nbsp;ďalšej stránky. Až natoľko, že sa cítili ako väzni, ktorým vládne feudálny pán.

V&nbsp;čase najväčšieho rozmachu bývalo v&nbsp;Pullmanovom meste vyše 12-tisíc zamestnancov s&nbsp;rodinami. Okrem nich žili v&nbsp;okrajových kolóniách námezdní a&nbsp;sezónni robotníci. A&nbsp;tí žili doslova ako v&nbsp;tábore s&nbsp;prísnym vojenským režimom. Okrem nich na farmách pracovali trestanci. Na poliach pestovali produkty pre mesto a&nbsp;takto si odpracovávali svoj trest. Na poriadok medzi riadnymi aj sezónnymi zamestnancami a&nbsp;trestancami dozerali ozbrojení strážcovia. Ak bolo treba spraviť poriadok, nepozerali sa na to, s&nbsp;kým majú do činenia, so všetkými zaobchádzali rovnako tvrdo.

V&nbsp;meste sa podobne ako na farme s&nbsp;trestancami začínal nočný pokoj o&nbsp;desiatej hodine a&nbsp;rovnako bolo zakázané rušiť verejný poriadok. Ľudia sa v&nbsp;meste mohli cítiť bezpečne. Po uliciach sa nepotácali opilci, neboli žiadne roztržky, lebo George Pullman chcel čisté mesto, a&nbsp;tak v&nbsp;ňom nedovolil postaviť hostince ani bary.

Alkohol v&nbsp;jeho obchodoch nepredávali, ten si mohol objednať iba hosť ubytovaný v&nbsp;hoteli. Ak sa miestnym podarilo predsa len zohnať fľašku vína či ostrejšieho, mohli ju objaviť inšpektori. Áno, Pullman mal miestnych kontrolórov, ktorí vstupovali do obydlí, kontrolovali čistotu, zásoby potravín, hľadali alkohol, mohli prehľadať celý dom. Ak niečo nebolo podľa hodnôt pána majiteľa –&nbsp;odborárska tlač, neslušné obrázky, nevhodná literatúra, všetko mohli kontrolóri zhabať a&nbsp;továreň mohla dať nájomníkovi výpoveď s&nbsp;10-dňovou výpovednou lehotou.

George Pullman zakázal verejné stretnutia a&nbsp;prejavy, rozhodoval, aké knihy si môžu ľudia požičať v&nbsp;knižnici, o&nbsp;čom sa budú deti učiť a&nbsp;z&nbsp;akých učebníc, a&nbsp;aj o&nbsp;tom, čo budú písať miestne noviny. Sledoval aj to, ako trávia čas manželky robotníkov, kým oni pracujú v&nbsp;továrni. Mal špicľov naozaj všade a&nbsp;prehľad o&nbsp;všetkom. Robotníci medzi sebou neraz potichu rozoberali svoju situáciu: „Žijeme v&nbsp;Pullmanovom dome, jedlo nakupujeme v&nbsp;jeho obchodoch, vzdelávame sa v&nbsp;jeho škole, katechizmus sa učíme v&nbsp;Pullmanovom kostole. A&nbsp;keď zomrieme, zrejme sa dostaneme do Pullmanovho pekla.“

Isteže, takáto „starostlivosť“ mnohým prekážala, ale nahlas svoj názor nikto nevyriekol. Istota práce a&nbsp;pohodlného bývania im zamkla ústa. Nechceli ohroziť seba ani svoju rodinu, továrnik by ich veľmi rýchle poslal na dlažbu. Takýto systém napriek zjavným i&nbsp;skrytým nevýhodám fungoval až do roku 1894, vtedy aj v&nbsp;Pullmanových továrňach pocítili ekonomickú krízu.

Recesiu v&nbsp;rokoch 1893 až 1894 sa George Pullman rozhodol zvládnuť svojsky. Na jednej strane zamestnancom zaručil, že sa nemusia báť o&nbsp;prácu. Ale znížil im plat o&nbsp;tretinu a&nbsp;zvýšil počet nadčasov. A&nbsp;to napriek tomu, že v&nbsp;roku 1892 mal zisk vyše päť miliónov dolárov. No sumy za nájomné a&nbsp;služby ponechal nezmenené. Teraz už robotníci skutočne dreli zadarmo, vlastne len na byt, pretože na potraviny im peniaze nezostali. Ako výplatu dostali priemerne za dva týždne 18,07&nbsp;dolára, z&nbsp;toho osemnásť im stiahli na bývanie. Na dividendy akcionárom nesiahol, tým aj naďalej vyplácal osem percent. Priemyselník mal v&nbsp;tej chvíli v&nbsp;ruke všetky tromfy, lebo kontroloval väčšinu odborových organizácií. Na nejaké vyjednávanie s&nbsp;nimi sa nechystal. Bola to chyba, ktorá spôsobila štrajk a&nbsp;dvojmesačné násilnosti.

Do štrajku sa zapojilo 27&nbsp;štátov a&nbsp;270-tisíc zamestnancov železničných spoločností, ktorým prekážali podobné praktiky majiteľov, aké mal Pullman. Nepokoje nakoniec ukončila armáda streľbou do robotníkov. Dvetisícpäťsto federálnych vojakov potlačilo štrajk za týždeň, zastrelili pritom 26 ľudí a&nbsp;60 zranili. Škody, ktoré Pullman utrpel, dosiahli výšku 80 miliónov dolárov. Štrajkujúci mu zničili vybavenie tovární, zdemolovali celé súpravy vozňov. Štrajk vyšetrovala štátna komisia, ktorá sa zaoberala aj prevádzkou Pullmanovho mesta. Zistila, že je miestom útlaku a&nbsp;vykorisťovania. Na základe jej správy Najvyšší súd v&nbsp;štáte Illinois prikázal Georgeovi Pullmanovi, aby sa mesta zbavil, a&nbsp;to sa stalo súčasťou Chicaga.

Turbulentné chvíle zažíval Pullman aj vo svojej rodine. V&nbsp;meste, ktoré založil, presadil vlastné pravidlá a&nbsp;mal pod kontrolou život tisícov zamestnancov a&nbsp;ich rodín. Jeho deti však žiadne otcove princípy nerešpektovali, u&nbsp;nich si ich nedokázal uplatniť. Tridsaťšesťročný George si vzal za manželku Harriett Sangerovú, dcéru majiteľa stavebnej firmy. Mali štyri deti: dcéry Florence a&nbsp;Harriett a&nbsp;synov dvojčatá Georgea juniora a&nbsp;Waltera Sangera. Zatiaľ čo Florence bola spomedzi detí tá poriadna, poslušná, mladšia sestra i&nbsp;bratia dávali rodičom zabrať.

Harriett namiesto školy uprednostňovala spoločnosť chlapcov, s&nbsp;radosťou aj niekoľkým naraz plietla hlavu, čo nebolo v&nbsp;súlade s&nbsp;otcovými morálnymi pravidlami. Jeho dohováranie nepomáhalo, jej tínedžerské obdobie rodičia nazývali „bláznenie z&nbsp;chlapcov“. Nakoniec sa v&nbsp;dospelosti usadila v&nbsp;pokojnom manželstve, v&nbsp;rešpektovanom vzťahu. Rovnako jej staršia sestra. 

To sa nedá povedať o&nbsp;bratoch. V&nbsp;tých časoch sa považovalo v&nbsp;bohatých rodinách za slušné byť v&nbsp;celonárodných novinách len trikrát za život: pri narodení, svadbe a&nbsp;úmrtí. No aféry bratov Pullmanovcov zaplnili mnoho stĺpcov v&nbsp;tlači azda po celej Amerike. Denníky opisovali ich opilecké škandály, aféry so ženami a&nbsp;problémy s&nbsp;peniazmi. Školy ich nezaujímali. Základné vzdelávanie im rodičia zabezpečili v&nbsp;domácom prostredí pod vedením tých najlepších učiteľov, ktorých mohli za peniaze získať.

Dvojčatá pred štúdiom uprednostňovali rôzne vyčíňanie na verejnosti. Zorganizovali zápasy pitbulov a&nbsp;posilnení alkoholom ich propagovali po chicagských uliciach, po meste sa vozili v&nbsp;taxíkoch naplnených fľašami šampanského. Otec ich poslal na Harvardovu univerzitu a&nbsp;zo 148&nbsp;študentov sa podľa prospechu umiestnili na predposlednom a&nbsp;poslednom mieste. Keďže tam neuspeli, George Pullman zapísal synov na exkluzívnu vysokú školu v&nbsp;Pottstowne. Správali sa tam tak arogantne, že nimi spolužiaci opovrhovali, a&nbsp;nakoniec tam dvojčatá vydržali iba jeden semester.

Keď ich otec pochopil, že nebudú žiť podľa jeho predstáv, spísal závet, podľa ktorého mali dostávať apanáž tritisíc dolárov ročne. Po jeho skone bratia poslednú vôľu nenapadli, boli si vedomí toho, že matka tento ich skromný príjem výrazne posilní. To sa aj stalo a&nbsp;ich život bol jeden veľký žúr: množstvo alkoholu, veľa žien, zásnuby, zrušené zásnuby, problémy s&nbsp;pitím, závislosť, nehody na koni. Obaja mali neustále dlhy, čo viedlo k&nbsp;mnohým nepríjemným incidentom. George junior zomrel v&nbsp;roku 1901 na komplikácie spôsobené zápalom pľúc. Jeho brat Walter ho prežil o&nbsp;štyri roky, zabil sa pri páde z&nbsp;koňa počas divokej jazdy. Ich jestvovanie po Walterovej smrti okomentoval titulok jedného denníka takto: „Život a&nbsp;smrť bratov Pullmanovcov je varovaním pre bohatých otcov.“

Nenávidený zamestnávateľ: George Pullman založil mesto, na ktoré sa nespomínalo v dobrom

Mária Mišovičová

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Nenávidený zamestnávateľ: George Pullman založil mesto, na ktoré sa nespomínalo v dobrom

Mária Mišovičová

Súvisiace články

Večný Fanfán Tulipán: Gérard Philipe obdivoval krátky život, akoby tušil svoj osud

Útek ako zo Švejka: Vladimír Kríž komunistom zdúchol s pasom z detskej tlačiarničky

Obyčajná pani Rooseveltová: Z nepekného dievčatka sa stala skvelá prvá dáma

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás