Juraj Babják

Prvá na francúzskom kráľovskom dvore bola Agnès Sorelová. Narodila sa v&nbsp;roku 1422 v&nbsp;rodine nižšej šľachty vo francúzskom Fromenteau v&nbsp;Touraine. Vyrástla z&nbsp;nej ne­uveriteľne pôvabná žena, ktorá navyše vynikala inteligenciou. Ako mladučká zastávala funkciu čestnej družičky (nižšia pozícia ako dvorná dáma) vojvodkyne Izabely z&nbsp;Lorraine, manželky Reného&nbsp;I. Neapolského. Neskôr slúžila ako dvorná dáma vojvodkyne Izabely Lotrinskej, švagrinej kráľa Karola VII. Historik Joseph Delort o&nbsp;nej v&nbsp;roku 1824 napísal: „Povesť jej pozoruhodnej krásy čoskoro prekročila hranice Touraine a&nbsp;priblížila sa k&nbsp;nekonečnu veľkolepých pánov. Ale tak ako drahokamová koruna nádherného luxusu jej nadpozemský vzhľad bol vhodný len pre kráľa.“

Stala sa múzou pre mnohé diela. Vyobrazená je napríklad na ľavom krídle Melunského diptychu – Panna a dieťa obklopené anjelmi (okolo 1452 – 1458) od Jeana Fouqueta. Maľba na dreve (93 x 85 cm) sa nachádza v Kráľovskom múzeu umenia v Antverpách.

Agnès Sorelová (1422 – 1450)

Keď 20-ročnú Agnès prvýkrát predstavili kráľovi Karolovi VII., okamžite sa rozhodol, že ju chce mať blízko seba. A tak sa Agnès stala dvornou dámou jeho manželky Márie z Anjou, s ktorou mal štrnásť detí. Kráľ bol malý a drobný, nosil silne vystužené tuniky, aby skryl svoju prepadnutú hruď a úzke plecia. Dlhé róby zakrývali jeho podlomené kolená. Napriek tomu medzi mladučkou Agnès s blond vlasmi, bledomodrými očami, uzučkým pásom, nádherne zaoblenými prsami a veľmi bielou pokožkou pomaly vzniklo nielen milenecké puto. Pôvabná Agnès mala na kráľa neuveriteľný vplyv.

Aj keď počiatočné roky jeho kraľovania boli poznačené nerozhodnosťou, jeho vláda sa vo francúzskej histórii považuje za dôležitú. Storočná vojna, ktorá zúrila posledných niekoľkých desaťročí, sa počas jeho vlády definitívne skončila. Za francúzskeho kráľa ho korunovali 17. júla 1429 v katedrále v Remeši za prítomnosti Jany z Arcu, ktorá mu pomohla zvíťaziť nad Angličanmi. Po období plnom napätia so synom Ľudovítom XI., dedičom trónu, a po dlhej chorobe mu infekcia spôsobila absces v ústach. Opuch bol taký veľký, že počas posledných dní nemohol prehltnúť žiadne jedlo ani vodu. Zomrel 22. júla 1461 v Avesnes (Burgundsko).

Karol VII. Víťazný (1403 – 1461)

S kráľom sa verejne ukázala 24. mája 1444 na slávnostiach konferencie Montil‑lès‑Tours, ktorá uzavrela niekoľkoročné prímerie medzi Francúzskom a Anglickom. Odvtedy Agnès vždy stála pri kráľovi, starala sa o jeho dobrú náladu, ovplyvňovala dôležité rozhodnutia a štátne záležitosti. Karol VII. jej venoval rezidenciu Château de ­Loches, miesto, kde ho Jana z&nbsp;Arcu kedysi presvedčila, aby sa stal kráľom. ­Agnès dostala do daru aj niekoľko panstiev či zámok Beauté na rieke Marne neďaleko Paríža spolu s&nbsp;titulom Dame de Beauté (krásna dáma). Popri množstve výhod mala aj veľmi slušné finančné zabezpečenie. A&nbsp;od roku 1444 sa stala prvýkrát v&nbsp;histórii oficiálnou favoritkou s&nbsp;rovnakou nádherou, ako keby bola legitímna manželka.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Bolo o&nbsp;ňu postarané zo všetkých stránok, možno lepšie ako o&nbsp;kráľovnú. Mala najkrajšie tapisérie, najlepšiu bielizeň a&nbsp;prikrývky, najlepší riad, najlepšie šperky, všetko. Nosila luxusné hodvábne, damaskové, zamatové a&nbsp;saténové šaty pretkávané zlatom s&nbsp;obrovskými dekoltmi odhaľujúcimi plecia a&nbsp;zvýrazňujúcimi krásne, pevné prsia. Jej priateľ Jacques Coeur, finančník a&nbsp;obchodník s&nbsp;obchodnými spojeniami s&nbsp;krajinami Blízkeho východu, jej vždy priviezol najkrajšie látky. Pohrávala sa s&nbsp;priehľadnými tkaninami, predĺžené rukávy lemovala hermelínom a&nbsp;soboľou kožušinou. Jej závoje a&nbsp;vlečky mali neuveriteľnú dĺžku až niekoľko metrov (25 stôp, teda 7,6&nbsp;metra). Cirkev ich nazývala čertov chvost. Na hlave nosila až giganticky vysoké špicaté henniny. Obľubovala masívne náhrdelníky zo zlata a&nbsp;z&nbsp;drahých kameňov. Prvá nosila brúsené diamanty (predtým boli povolené len vysokopostaveným mužom). Bola módna ikona svojej doby, extravagantná a&nbsp;inšpirujúca. Vytrhávala si obočie a&nbsp;holila si „zlaté“ vlasy, aby zdôraznila vysoké vypuklé čelo a&nbsp;mandľové oči.

Agnès prvýkrát exhumovali v roku 1777, keď cirkevní kanonici rozhodli, že je škandalózne, aby táto žena odpočívala na chóre ich kostola. Prítomní bez hanby vytrhli z jej čeľuste zuby a strčili si ich do vrecka ako suveníry. V roku 2005 tím 22 výskumníkov z osemnástich laboratórií opäť exhumoval pozostatky. V kostole Saint-Ours v Loches výskumný tím našiel kostru v dobrom stave so zachovanými časťami tváre, spánkov, dutín a hornej čeľuste. Nenašli však stopy po vytrhávaní obočia a vlasovej línie v takej miere, ako je to znázornené na Agnèsiných portrétoch. Umelci túto módu prehnali. Dodatočné testy potvrdili, že Agnès mala extrémne bielu pokožku a jedla zmiešanú stravu z mäsa a zo zeleniny. Paleoparazitologická analýza dokázala, že trpela črevnou parazitickou infekciou – škrkavkami (červami). Agnès musela trpieť bolesťami brucha, krvavou stolicou, chudnutím a hnačkami. Podstúpila dvojstupňovú liečbu. Najprv požila papradie na paralyzovanie parazita, potom ortuť, aby sa vyvolala črevná očista. Keď vedci skúmali Agnèsine vlasy, zistili ohromujúce koncentrácie ortuti: desaťtisíc- až stotisíckrát väčšie množstvo, než bola vtedy zvyčajná terapeutická dávka. Výskum potvrdil požitie ortuti 48 až 72 hodín pred smrťou. Agnèsin lekár Robert Poitevin, kráľov osobný doktor a špičkový lekár v celom Francúzsku, by jej takú obrovskú a smrteľnú dávku ortuti neúmyselne nikdy nebol dal.

Exhumácia Agnès Sorelovej

Agnès porodila kráľovi počas ôsmich rokov na dvore tri dcéry: Marie (1444 – 1473), Charlotte (1446 – 1477) a&nbsp;Jeanne (1448 –&nbsp;1467). Kráľ ich verejne priznal a&nbsp;boli legitimované pod menom Valois. Ich krstnou mamou bola kráľova manželka Mária. Keď Agnès v&nbsp;roku 1450 čakala štvrté dieťa, cestovala za kráľom do opátstva v&nbsp;Jumièges v&nbsp;Normandii, kde bojoval s&nbsp;Angličanmi. V&nbsp;krutých mrazoch predčasne, v&nbsp;siedmom mesiaci porodila dievčatko. ­Agnès po pôrode ochorela, trápili ju nekonečné bolesti brucha. V&nbsp;očakávaní smrti darovala cirkvi veľa peňazí a&nbsp;celý čas ľutovala svoj hriešny život. Zomrela v&nbsp;agónii ako 28-ročná 9. februára 1450.

Pôvodne sa predpokladalo, že príčinou jej smrti bola úplavica. Objavili sa aj dohady, že ju otrávili ortuťou. Kráľ myšlienku vraždy pripúšťal, dokonca podozrieval vlastného syna, následníka trónu Ľudovíta XI. Ten Agnès dlhodobo nenávidel, dokonca ju fyzicky napadol. Obával sa, že jej deti ho môžu pripraviť o&nbsp;trón a&nbsp;dedičstvo. Agnèsina smrť kráľa načas hlboko zasiahla. Dal postaviť dve nádherné biele hrobky z&nbsp;mramoru. Jej srdce pochovali v&nbsp;benediktínskom opátstve v&nbsp;Jumièges a&nbsp;do druhej hrobky v&nbsp;Loches s&nbsp;jej reálnou podobizňou a&nbsp;s&nbsp;anjelmi uložili jej telo. Karol VII. po milenkinej smrti odkúpil jej diamanty, zaplatil za ne vyše 60-tisíc libier.

Po Agnèsinej smrti zaujala miesto neoficiálnej kráľovej milenky jej 16-ročná sesternica Antoinette de Maignelais. Na kráľovský dvor ju priviedla Agnès, aby strážila jej tri dcéry. Kráľ si ju všimol a v roku 1448 jej daroval panstvo Maignelais v severnom Francúzsku, o ktoré sa roky doťahovali jej príbuzní s bourbonským vojvodom. Krátko po tom, čo Agnès vo februári 1450 zomrela, kráľ dohodol Antoinette sobáš s&nbsp;barónom Andrém de Villequier, členom jeho družiny starším o&nbsp;20 rokov. Rýchla svadba bola výhodná pre všetky strany. Ako svadobný dar jej kráľ daroval ostrovy Oléron, Marennes a&nbsp;Arvert spolu s&nbsp;doživotným dôchodkom dvetisíc libier ročne. Krátko nato jej dal pozemky v&nbsp;Issoudun, ktoré predtým patrili Agnès. Dal jej postaviť aj Château de la ­Guerche. V&nbsp;roku 1455 mu porodila dcéru Jeanne. Hoci jeho dcéra dostala životnú rentu, nikdy sa k&nbsp;nej nepriznal.

Každé ráno sluha rozdrví v mažiari masku, ktorú si (Agnès) nanesie pred nalíčením: zmes diviačích mozgov, kozieho trusu, slimačieho slizu, červených klinčekov, pár dážďoviek, samozrejme, nezabudne na trochu vlčej krvi. To stačí na vyživenie pleti a zamatovú textúru, ktorá obstojí v skúške času. Aby sa zachovala žiarivosť tváre, tesne pred spaním použije ako masku čistý med. Ale skutočný recept na jej krásu, ktorý bude tajiť až do smrti, je vynikajúci olej na zmäkčenie pokožky: do litra krému musíte hodiť lekno, fazuľu a kvety ruže.
(Lydia ben Ytzhak: Trochu histórie líčenia)

Agnèsine rituály krásy

Šľachtičná Diana z&nbsp;Poitiers mala fascinujúcu tvár orámovanú účesom zo svetlých vlasov. Na svoju dobu mala dosť vysokú štíhlu postavu s&nbsp;dlhými nohami a&nbsp;malým dobre tvarovaným poprsím. Bola vášnivá atlétka a&nbsp;postavu si udržiavala pravidelným jazdením na koni a&nbsp;poľovačkami. Rada vstávala za úsvitu a&nbsp;plávala v&nbsp;ľadovej vode. Vzdelávala sa podľa zásad renesančného humanizmu vrátane gréčtiny, latinčiny, rétoriky, etikety, financií, práva a&nbsp;architektúry. Jej postavenie jej umožnilo byť dvornou dámou kráľovej matky Lujzy Savojskej a&nbsp;neskôr kráľovnej Klaudie, manželky kráľa Františka I.

Rodičia Dianu ako 15-ročnú 29. marca 1515 vydali za bohatého, no neatraktívneho grófa Ľudovíta de Brézé (vnuka Karola&nbsp;VII.). Podľa historikov si Diana manžela staršieho o&nbsp;40&nbsp;rokov vážila nielen pre výhodný sobáš, ale dokonca ho milovala. Porodila mu dve dcéry: Francoise (1518) a&nbsp;Lujzu (1521). V roku 1531 Diana ovdovela a&nbsp;odvtedy neodložila vdovské oblečenie. Nosila široké sukne z&nbsp;čierneho hodvábu prepásané opaskom zdobeným drahokamami. Tesný horný diel šiat lemovaný perlami mával hlboký štvorhranný výstrih. Aj ozdoba hlavy bola čierna a&nbsp;posiata perlami. Cez prestrihané rukávy miestami presvitala biela podšívka. Čierno-biela kombinácia, v&nbsp;ktorej výrazne vynikla Dianina krása, a&nbsp;biela pleť, sa stala jej poznávacím znamením.

Kráľ František I. dovolil ovdovenej Diane spravovať zdedené majetky bez dozoru mužského poručníka a ponechať si značné príjmy. Počínala si veľkolepo, na kráľa zapôsobila, a tak ju požiadal o výchovu druhorodeného syna Henricha (budúceho kráľa Henricha II.), ktorý trpel depresiami. Diana sa mu ako guvernantka matersky venovala, jeho život zobrala pevne do rúk. „Synovská“ láska postupne prerastala do vášne. Hoci Henrich sa 28. októbra 1533 oženil s Katarínou Medicejskou, stále miloval Dianu. Tá mu dlho odolávala, ale v roku 1536 v letohrádku Écouen intenzívnemu dvoreniu podľahla a nechala sa dobyť. Mala 37 rokov a on sedemnásť. Počas korunovácie 25. júla 1547 mal Henrich II. oblečený nový korunovačný plášť z&nbsp;modrého saténu so zlatými ľaliami francúzskych kráľov, s&nbsp;perlovým nonogramom predstavujúcim písmeno H s&nbsp;vpletenými polmesiacmi, ktoré spolu tvorili dve D. Bol to jemný hold milenke.

Často ju navštevovali spisovatelia aj maliari. Maľovali ju nahú alebo len sporo odetú. Obdivovali jej nádherné telo. Bielu až priesvitnú pleť dosiahla vďaka bieliacim prostriedkom, ktoré vtedy obsahovali ortuť a olovo.Vedci z Dianiných vlasov, ktoré našli v jej medailóne, zistili že jej telo obsahovalo veľké množstvo zlata, ortuti a olova tam bolo málo. Zlato sa totiž používalo v kozmetike, rovnako ako rozomleté striebro či drahé kamene. Navyše si Diana dávala u svojich alchymistov pripravovať elixír mladosti, ktorý pila niekoľkokrát denne. Ten takisto obsahoval zlato. Kúpala sa vo vode s drveným zlatom. Práve to jej s najväčšou pravdepodobnosťou spôsobovalo anémiu a bielu pleť. Príčina Dianinej smrti bola otrava zlatom.

Diana z Poitiers

Diana bola v&nbsp;podstate prvá dáma, nekorunovaná, ale vplyvná a&nbsp;uznávaná, bezmedzne milovaná kráľom, ktorý ju obdarovával. Venoval jej zámky aj korunovačné klenoty. Mala moc, o&nbsp;akej sa dovtedy žiadnej metrese nesnívalo. Dokonca aj pápež Pavol III. jej poslal perlový náhrdelník. V&nbsp;roku 1547 kráľ milenke udelil titul vojvodkyňa z&nbsp;Valentinois a&nbsp;v&nbsp;roku 1553 sa stala vojvodkyňou z&nbsp;Étampes. Kráľovské sídla boli plné umeleckých diel inšpirovaných Dianou. Jej podobizeň bola dokonca na soľničke.

Hoci Henrich II. trávil všetok voľný čas s&nbsp;Dianou, ona sama ho posielala do manželkinej spálne, aby konečne splodili potomka. Katarína v&nbsp;roku 1543 (po desiatich rokoch) otehotnela a&nbsp;v&nbsp;priebehu ďalších trinástich rokov oťarchavela deväťkrát. Zúfalá a&nbsp;bezmocná mlčky pozorovala cez tajné diery v&nbsp;stene manžela s&nbsp;milenkou, ako je ich vzťah fyzicky aj intelektuálne neotrasiteľný. V&nbsp;manželskom trojuholníku bola Diana jasne na vrchole. Rozhodovala o&nbsp;všetkom. O&nbsp;vychovávateľoch, pestúnkach, detských lekároch. Henrich II. síce Dianu miloval, ale verný jej veru nebol. Mladuč­ké milenky sa motali ich komnatami, ale nikdy neohrozili jednu z&nbsp;najúspešnejších mileniek.

Krátko po kráľových 40. narodeninách na trojdňovom rytierskom turnaji usporiadanom pri príležitosti svadby jeho dcéry Alžbety s&nbsp;Filipom II. Španielskym sa Dianin život zmenil. Po 23 rokoch na kráľovskom dvore v&nbsp;roku 1559 skončila. Po nešťastnom súboji drevo z&nbsp;kopije kapitána Montgomeryho, veliteľa škótskej gardy, preniklo Henrichovi II. cez pravé oko do mozgu. Henrich v&nbsp;krutých bolestiach bojoval so smrťou desať dní. Hoci kráľ údajne opakovane volal Dianu, nemohla prísť k&nbsp;smrteľnej posteli ani na jeho pohreb (tak ako bolo zvykom a&nbsp;tradíciou). Henrich II. umrel 10.&nbsp;júla 1559 a&nbsp;Katarína Medicejská sa ujala kontroly nad všetkým.

Diana sa musela vzdať zámku Chenonceau a&nbsp;ako náhradu dostala zámok Chaumont. Diskrétne a&nbsp;ďaleko od dvora zostala Diana v&nbsp;Château d’Anet a&nbsp;venovala sa charite. Veľkú sumu peňazí venovala nemajetným dievčatám v&nbsp;Anet, aby sa mohli vydať. Po nešťastnom páde z&nbsp;koňa si zlomila nohu, ochorela a&nbsp;po polročnom trápení vo veku 66 rokov zomrela 26. apríla 1566. Pochovali ju v&nbsp;pohrebnej kaplnke neďaleko hradu. Počas Francúzskej revolúcie jej hrob otvorili, mŕtvolu znesvätili a&nbsp;jej pozostatky hodili do masového hrobu. V&nbsp;máji 2010 bola znovu pochovaná v&nbsp;pôvodnej hrobke v&nbsp;Château d’Anet.