Svoju novinársku kariéru som začínal v roku 1995 v rodnom Brne, aby som v nej potom pokračoval na Slovensku. Až do roku 2007, kedy sa môj život spojil so Životom, som sa ako redaktor venoval predovšetkým športovému spravodajstvu a publicistike, dnes sa v rámci nášho magazínu zaoberám podstatne širšou ponukou tém v stredoslovenskom regióne. Najkrajším bonusom tejto práce je fakt, že sa stretávam so stále novými, častokrát veľmi inšpiratívnymi ľuďmi a rozširujem si svoj všeobecný rozhľad. Čo viac s môže človek od svojho povolania želať? Hoci aj v ňom niekedy prežívam ťažšie chvíle, doteraz ma neomrzelo a verím, že to tak ešte nejaký čas zostane.

Richard Budín

Okrem iných to dobre vedeli aj filmoví režiséri, ktorí s&nbsp;obľubou využívali obec a&nbsp;okolité scenérie pre svoje diela. Prvým známym filmom boli v&nbsp;šesťdesiatych rokoch Tri gaštanové kone, neskôr do dediny zavítal režisér Juraj Jakubisko s&nbsp;legendárnou Perinbabou. Ako kulisa poslúžila drevená stavba známa ako pajta v&nbsp;lokalite Grúň, ktorú v&nbsp;minulosti obývali bačovia s&nbsp;ovcami za nepriaznivého počasia. Tá si „zahrala“ aj v&nbsp;ďalšej známej rozprávke Sokoliar Tomáš. My sme pre zmenu prišli do zimnej rozprávky, kde vykukujúce slniečko striedalo husté sneženie. V&nbsp;dedine s&nbsp;nadmorskou výškou vyše 800&nbsp;metrov v&nbsp;tomto období vlastne ťažko čakať iný scenár.

<h3>Poloha:</h3>
<p>Žilinský kraj, okres Dolný Kubín, región Orava</p>
<p>&nbsp;</p>
<h3>&nbsp;</h3>
<h3>Prvá písomná zmienka:</h3>
<p>1313</p>
<p>&nbsp;</p>
<h3>&nbsp;</h3>
<h3>Rozloha:</h3>
<p>19,14 km²</p>
<p>&nbsp;</p>
<h3>&nbsp;</h3>
<h3>Nadmorská výška:</h3>
<p>803 m</p>
<p>&nbsp;</p>
<h3>&nbsp;</h3>
<h3>Počet obyvateľov:</h3>
<p>825 (k 31. 12. 2021)</p>
<p>&nbsp;</p>
<h3>&nbsp;</h3>
<h3>Vývoj nezamestnanosti v&nbsp;okrese (vždy ku koncu roka):</h3>
<p>&nbsp;</p>
<p><strong>2012</strong> – 15,46 %</p>
<p>&nbsp;</p>
<p><strong>2013</strong> – 14,21 %</p>
<p>&nbsp;</p>
<p><strong>2014</strong> – 12,65 %</p>
<p>&nbsp;</p>
<p><strong>2015</strong> – 10,79 %</p>
<p>&nbsp;</p>
<p><strong>2016 –</strong> 8,60 %</p>
<p>&nbsp;</p>
<p><strong>2017</strong> – 5,48 %</p>
<p>&nbsp;</p>
<p><strong>2018</strong> – 4,54 %</p>
<p>&nbsp;</p>
<p><strong>2019</strong> – 4,67 %</p>
<p>&nbsp;</p>
<p><strong>2020</strong> – 7,85 %</p>
<p>&nbsp;</p>
<p><strong>2021</strong> – 5,74 %</p>
<p>&nbsp;</p>
<p><strong>2022</strong> – 5,59 %</p>

Malatiná

Cesta mladej starostky Tatiany Červeňovej k&nbsp;súčasnej funkcii viedla až z&nbsp;Rakúska, kde dlhé roky žila a&nbsp;pracovala. Písal sa rok 2004, keď po skončení obchodnej akadémie odišla s&nbsp;vtedajším priateľom a&nbsp;dnes už manželom Martinom do tirolského mestečka Kitzbühel za prácou. V&nbsp;tamojšom hoteli pracovala ako čašníčka štyri roky. „Bola to veľmi cenná skúsenosť, za ktorú vďačím aj rodičom. Keby ma neboli viedli k&nbsp;zodpovednosti a&nbsp;pracovitosti, v&nbsp;zahraničí by som nikdy neuspela,“ nepochybuje. Po tom, čo si urobila nostrifikáciu na uznanie vzdelania, si našla zamestnanie office manažérky, vydala sa a&nbsp;porodila dcéry Tatianu, Leu a&nbsp;Isabell. Spokojný život v&nbsp;ekonomicky vyspelej krajine striedala s&nbsp;pobytom na Slovensku, kam ju podobne ako manžela ťahalo srdce. To nakoniec zvíťazilo, a&nbsp;tak sa rodina v&nbsp;roku 2017 vrátila k&nbsp;svojim koreňom do Malatinej. „Manžel pokračoval v&nbsp;práci s&nbsp;renováciou starého dreva, ja som si našla miesto účtovníčky a&nbsp;popritom som sa zaujímala o&nbsp;život ľudí v&nbsp;našej obci, ktorý sa zvlášť po pandémii akoby vytrácal, a&nbsp;slablo aj udržiavanie miestnych tradícií,“ hovorí. Aj to bol dôvod, prečo sa rozhodla zabojovať v&nbsp;komunálnych voľbách o&nbsp;starostovský post.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z MALATINEJ, KDE TO DO RÚK ZOBRALI ŠIKOVNÉ A POHĽADNÉ ŽENY, NÁJDETE V GALÉRII

Pomerne nečakaný úspech prisudzuje tomu, že ľudia chceli zmenu. „Chcem im ju dopriať, aj keď doba je pre samosprávy naozaj extrémne ťažká a&nbsp;financie sú obrovským limitom,“ uvedomuje si starostka, ktorá popri práci na plný úväzok končí štúdium na Univerzite Mateja Bela. Jednou z&nbsp;najakútnejších úloh je z&nbsp;jej pohľadu zateplenie budovy základnej školy, a&nbsp;keďže tamojší žiaci nemajú k&nbsp;dispozícii telocvičňu, potrebovali by aspoň vonkajšie ihrisko. Zároveň sa už žiada rekonštrukcia objektu obecného úradu, veľkým problémom a&nbsp;hlavne bremenom pre obec je nedostavaná bytovka. „Keďže kontrola zistila vážne stavebné nedostatky, štátny stavebný dohľad nám zastavil výstavbu. V&nbsp;lete tam dokonca spadol balkón,“ dodáva starostka. Kedy bude sedemnásť bytov určených najmä pre mladé rodiny k&nbsp;dispozícii, tak momentálne nevie povedať.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Hoci čo sa týka demografie, už boli aj lepšie časy, rozhodne nemožno povedať, že by obec Malatiná vymierala. Počet obyvateľov stále prekračuje osem stovák a&nbsp;zároveň platí, že ide o&nbsp;zaujímavú adresu na bývanie. Pracovné uplatnenie nachádza väčšina miestnych v&nbsp;neďalekom Dolnom Kubíne a&nbsp;veľkým bonusom je krásne prírodné prostredie na rozhraní Oravy a&nbsp;Liptova. „Na dosah je Prosiecka a&nbsp;Kvačianska dolina, vrch Pravnáč, cyklisti či bežkári môžu pri peknom počasí vychutnať výhľad na Roháče. Lyžovať možno na Kubínskej holi, neďaleko sú kúpele v&nbsp;Lúčkach a&nbsp;Bešeňovej, Liptovská Mara či akvapark Tatralandia,“ približuje starostka turistický raj. V&nbsp;oblasti zázemia pre návštevníkov je podľa nej čo zlepšovať, najmä čo sa týka ubytovacích a&nbsp;stravovacích možností, aby ich v&nbsp;obci dokázali udržať dlhšie.

Podľa Tatiany Červeňovej je dôležité aj udržiavanie spolupatričnosti medzi miestnymi a&nbsp;uchovávanie tradícií. „Mali sme tu napríklad Batôžkovú veselicu, z&nbsp;ktorej výťažok sme venovali základnej škole, nedávno aj Malatinské hody s&nbsp;obecnou zabíjačkou a&nbsp;11.&nbsp;februára organizujeme prechod Malatinskou magistrálou. Treba vrátiť život do obce, pričom to ani nemusí veľa stáť, keďže mnohé vecí si dokážeme urobiť svojpomocne. Máme tu veľmi ochotných a&nbsp;šikovných ľudí, ktorí sú pripravení priložiť ruku k&nbsp;dielu,“ dodáva. Príjemným návratom do minulosti budú júlové Bačovské dni spojené s&nbsp;festivalom tradičnej bačovskej kultúry. „Je dobre vracať sa aj takouto formou k&nbsp;životu predkov, ktorí dokázali vyžiť z&nbsp;mála a&nbsp;mali v&nbsp;sebe viac lásky a&nbsp;radosti,“ je presvedčená starostka, ktorá si želá, aby obec fungovala ako jedna veľká rodina, ľudia si navzájom pomáhali a&nbsp;jeden druhému priali.

Čo sa týka jej pracovného zamerania, Zdenka Zubeková je široko-ďaleko skutočnou raritou. Zrejme jediná husliarka, ktorá sa venuje opravám a&nbsp;rekonštrukciám tohto hudobného nástroja spolu so sláčikmi, má momentálne zázemie v&nbsp;dielničke v&nbsp;rodičovskom dome v&nbsp;Malatinej, kam dochádza z&nbsp;Dolného Kubína. Husle sú súčasťou jej rodinného života vďaka starému otcovi, ktorý na nich hrával. Folklórne zázemie v&nbsp;spojení so záľubou v&nbsp;technických zručnostiach sympatickú štyridsiatničku inšpirovalo k&nbsp;zaujímavej profesijnej ceste. Začala ju na Strednej odbornej škole drevárskej vo Zvolene, kde študovala odbor výroba hudobných nástrojov. „Najskôr sme sa učili vyrábať fujary a&nbsp;tradičné dychové nástroje, potom aj ‚stavať‘ husle, ako sa hovorí v&nbsp;našom žargóne,“ vracia sa o&nbsp;pár rokov naspäť miestna rodáčka, ktorej prvým majstrom husliarom bol Ján Nemček z&nbsp;Kovačice.

Po skončení školy sa učila u&nbsp;ďalšieho odborníka Tomáša Plhala, neskôr sa zamestnala v&nbsp;manufaktúre a&nbsp;nasledoval odchod do Londýna, kde si zdokonaľovala profesionálnu prax najmä prácou so sláčikmi. „Po založení rodiny som sa vrátila na Slovensko a&nbsp;venujem sa prioritne opravám a&nbsp;rekonštrukciám sláčikov. Pomedzi to opravujem aj husle,“ vysvetľuje počas práce. Všetko to vyzerá jednoducho, ale v&nbsp;skutočnosti ide o&nbsp;majstrovskú robotu plnú detailov a&nbsp;mravčej práce, na ktorú treba dlhoročnú prax. Hoci mala Zdenka Zubeková na strednej škole v&nbsp;triede viacero spolužiačok, žiadna z&nbsp;nich sa tomuto odboru ďalej nevenovala. Kým na Slovensku je pre ženu toto povolanie stále výnimočné, vo svete je husliarok viac.

Úctyhodnú cestu má za sebou aj miestna základná škola, v&nbsp;ktorej sa počas našej návštevy rozdávali polročné vysvedčenia. V&nbsp;súčasnej budove sídli už od roku 1961 a&nbsp;stále si drží štatút plnoorganizovaného vzdelávacieho zariadenia s&nbsp;deviatimi triedami. „Aj keď počet detí postupne klesá a&nbsp;v&nbsp;posledných rokoch sa pohybuje na úrovni 85&nbsp;až 90 (ďalších 34&nbsp;detí je v&nbsp;materskej škole sídliacej v&nbsp;rovnakej budove, pozn. red.), robíme všetko pre to, aby škola prežila. Snažíme sa ušetriť spájaním ročníkov na prvom stupni, tento školský rok sme dali dokopy žiakov prvého a&nbsp;tretieho, respektíve druhého a&nbsp;štvrtého ročníka. Tí sú tak počas vyučovacích hodín odkázaní aj na samostatnosť, keďže učiteľka sa môže venovať vždy len jednej skupine,“ vysvetľuje riaditeľ Základnej školy v&nbsp;Malatinej Peter Harmat. 

Pomerne častý problém s&nbsp;odlivom detí, ktoré rodičia radšej vozia za vzdelaním do väčších miest, v&nbsp;tejto obci našťastie nemajú. Ba práve naopak, niektorých žiakov dovážajú z&nbsp;blízkeho okolia. „Takmer všetky deti, ktoré sa tu narodia, navštevujú našu školu. Dolný Kubín je síce vzdialený len sedemnásť kilometrov, ale doprava žiakov do mesta počas zimy by bola pre množstvo snehu a&nbsp;výškové prevýšenie problematická. Praktickosť spojená s&nbsp;lokálpatriotizmom teda zohráva svoju úlohu, čo je pre nás šťastie,“ vysvetľuje riaditeľ. 

Aj keď pracujú v&nbsp;skromných podmienkach, v&nbsp;Malatinej sa snažia dopriať žiakom čo najlepšie zázemie. „V&nbsp;roku 2003 sa obec postarala o&nbsp;prekrytie budovy sedlovou strechou, vymenili sa okná, zrekonštruovala sa kanalizácia, elektroinštalácia, vykurovanie a&nbsp;všetky sociálne zariadenia. Pred dvoma rokmi sme prerábali materskú školu a&nbsp;zvýšili sme jej kapacitu z&nbsp;22&nbsp;na 34&nbsp;detí. Snažíme sa zapájať do projektov. V&nbsp;podkroví máme urobenú kuchynku z&nbsp;projektu Zdravie na tanieri, nové dielne z&nbsp;Nadácie Kia, knižnicu, ktorá slúži aj ako multifunkčná učebňa. Stránku školy sme obohatili o&nbsp;školskú televíziu,“ vyratúva Peter Harmat.

Škola, ktorú vedie, sa môže popýšiť tým, že medzi prvými na Slovensku sa v&nbsp;roku 1992 zapojila do projektu regionálnej výchovy. Tú implementovali do jednotlivých predmetov a&nbsp;prispôsobili jej výzdobu učební. Žiaci majú od prvého po piaty ročník samostatný predmet regionálna výchova, kde okrem poznávania života predkov skúšajú praktické činnosti ako tkanie, vyšívanie, páranie peria, mútenie masla... Vyučovanie je počas roka obohatené o&nbsp;regionálne zvyky (stavanie mája pri škole, fašiangová praženica s&nbsp;pochovávaním basy či predvianočné zvyky), ktoré zabezpečujú členovia detského folklórneho súboru Skalka, pôsobiaceho pri malatinskej škole.