Svoju novinársku kariéru som začínal v roku 1995 v rodnom Brne, aby som v nej potom pokračoval na Slovensku. Až do roku 2007, kedy sa môj život spojil so Životom, som sa ako redaktor venoval predovšetkým športovému spravodajstvu a publicistike, dnes sa v rámci nášho magazínu zaoberám podstatne širšou ponukou tém v stredoslovenskom regióne. Najkrajším bonusom tejto práce je fakt, že sa stretávam so stále novými, častokrát veľmi inšpiratívnymi ľuďmi a rozširujem si svoj všeobecný rozhľad. Čo viac s môže človek od svojho povolania želať? Hoci aj v ňom niekedy prežívam ťažšie chvíle, doteraz ma neomrzelo a verím, že to tak ešte nejaký čas zostane.

Richard Budín

Na úvod by bolo azda vhodné uviesť veci na pravú mieru. Rebríček tohto zážitkového portálu zameraného na tradičnú gastronómiu z&nbsp;celého sveta tvorí verejnosť, ktorá hodnotí jednotlivé jedlá známkami od 1 do 5. Výsledný koeficient potom určuje, či sa daný pokrm ocitne na čiernej listine alebo, naopak, medzi elitou. A&nbsp;keďže sa rebríček priebežným hlasovaním ľudí neustále mení, čo je dnes, nemusí byť zajtra. Tak je to aj v&nbsp;prípade troch spomínaných jedál, ktoré (aspoň v&nbsp;čase, keď sme uzatvárali tento článok) zvýšili svoj rating a&nbsp;zo stovky najhorších jedál vypadli. Mimochodom, trúfli by ste si tipnúť, ktoré slovenské jedlo je v&nbsp;rebríčku TasteAtlas hodnotené najvyššie? Nie je to ani guláš, ani halušky či kapustnica, ale zemiakové placky! S&nbsp;koeficientom 4,7 na tom boli v&nbsp;čase nášho pozorovania rovnako ako jedlá z&nbsp;druhej päťdesiatky top sto najlepších jedál sveta.

Pre niekoho nechutné, ale rozhodne žiadny extrém. Aj tak možno označiť česko-slovenské jedlá vo svetovom rebríčku stovky najhorších pokrmov. Dali by ste sa však nahovoriť na „lahôdky“, ktoré okupujú jeho absolútne čelo?&nbsp;
&nbsp;
Nórsky syr gamalost
&nbsp;
Je vyrobený z odstredeného kravského mlieka. Má kôru s plesňou, jeho textúra je hustá, zrnitá a žuvacia, aróma štipľavá, chuť ostrá. Dozrieva od jedného do šiestich mesiacov. Do odstredeného mlieka sa pridáva kyselina, aby syr získal špecifické chuťové parametre.
&nbsp;
Islandská národná pochúťka hákarl
&nbsp;
Vyrába sa z odležaného žraločieho mäsa. To sa najskôr tri mesiace fermentuje, potom sa zavesí a nechá sa sušiť ďalšie štyri až päť mesiacov. Táto pochutina sa vyznačuje pomerne silným zápachom po amoniaku a pikantnou chuťou pripomína odležaný syr.
&nbsp;
Ruský rybací šalát indigirka
&nbsp;
Tento pokrm pochádzajúci z Jakutska pozostáva z kocky nakrájanej mrazenej ryby, ktorá sa kombinuje s cibuľou, olejom, so soľou a&nbsp;s&nbsp;korením. Tradične sa podáva v ľadových miskách.

Dali by ste si?

S&nbsp;ryžovým nákypom sa dnes v&nbsp;slovenských reštauráciách stretnete len zriedka, zato v&nbsp;školských jedálňach je toto jedlo ešte pomerne frekventované. Milovaný aj nenávidený sladký pokrm pretrval ešte z&nbsp;čias bývalého režimu, hoci stravovanie (vrátane mládežníckeho) sa vo všeobecnosti výrazne zmenilo. „Ženy dnes nevaria deťom to, na čom sme boli odchovaní my. Často nemajú ani šajnu, čo si tu v&nbsp;škole objednávajú,“ hovorí Andrej Vicen, šéfkuchár na banskobystrickom Gymnáziu Mikuláša Kováča. Študenti tam majú na výber vždy jedno mäsité a&nbsp;jedno bezmäsité, respektíve menej kalorické jedlo ako ryba a&nbsp;podobne. „U&nbsp;nás je to špecifické. Varíme sedemsto obedov, a&nbsp;koľko ľudí, toľko chutí. Platí to aj o&nbsp;ryžovom nákype. Polovica študentov ho má rada, druhá polovica nie. Ryža, mlieko a&nbsp;ovocie sú v&nbsp;zásade dobré suroviny, takže ak je ryžový nákyp správne urobený a&nbsp;pekne podliaty, môže byť pre mnohých zdravým a&nbsp;chutným jedlom,“ je presvedčený Andrej Vicen. Tradičné školské „strašiaky“ ako napríklad mliekové polievky sú podľa neho stále v&nbsp;hre, ale inak opakuje, že obľúbenosť toho či onoho jedla je individuálna záležitosť.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE K TÉME SLOVENSKÝCH JEDÁL VO SVETOVOM MERADLE NÁJDETE V GALÉRII

Rebríček portálu TasteAtlas treba brať z&nbsp;jednej strany s&nbsp;rezervou, na druhej je podľa šéfkuchára Vicena dôvodom na zamyslenie, čo a&nbsp;ako jeme. „Z&nbsp;celosvetového pohľadu je nekonečné množstvo chutí a&nbsp;rôznych pohľadov na jedlo, pričom Slovák by neraz ostal poriadne prekvapený. A&nbsp;nemusí ísť ani o&nbsp;nejakú exotiku. Ja som žil trinásť rokov v&nbsp;Anglicku a&nbsp;niekedy som sa nestačil čudovať, čo tam považujú za kuchyňu. Tam by som veru vymenoval iks jedál do top najhoršieho rebríčka, o&nbsp;hygiene, najmä v&nbsp;tamojších fastfoodoch, ani nehovorím. U&nbsp;nás by to určite neprešlo, lebo máme najtvrdšie hygienické normy v&nbsp;Európe,“ porovnáva.

Na druhej strane sa treba podľa Andreja Vicena pýtať, prečo v&nbsp;našich obchodných reťazcoch často nedokážeme kúpiť kvalitný produkt. „Týka sa to aj salám, ktoré osobne nakupujem len u&nbsp;lokálneho výrobcu. Malým deťom salámy v&nbsp;žiadnom prípade neodporúčam,“ dodáva šéfkuchár, ktorého vo všeobecnosti najviac trápi plytvanie potravinami aj v&nbsp;jedálni gymnázia. Vyhadzovanie vrátených zvyškov je podľa neho zmarená práca tých, ktorí obedy pripravujú, ako aj vyhadzovanie peňazí rodičov.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Jedným z&nbsp;jeho pravidelných stravníkov je Carlos Serrano Fernández. Na tohto španielskeho učiteľa chémie a&nbsp;biológie, žijúceho na Slovensku piaty rok, sme okamžite zaútočili ryžovým nákypom, a&nbsp;ako sa ukázalo, bol to zásah do čierneho. „Áno, skutočne patrí medzi najhoršie jedlá, ktoré som tu okúsil. Prečo? Lebo v&nbsp;Španielsku je nemysliteľné, aby bolo sladké jedlo vydávané za hlavné. Platí to aj o&nbsp;žemľovke, dukátových buchtičkách či buchtách na pare, to všetko by u&nbsp;nás vnímali ako dezert. Aj keď ryža patrí medzi moje najobľúbenejšie jedlá, v&nbsp;takejto kombinácii je to pre mňa naozaj nechutné. Ryžový nákyp som zjedol, ale mal som s&nbsp;ním veľký problém,“ priznáva. Salámy nekonzumuje ani na Slovensku, ani vo svojej domovine, lebo nevie, čo je v&nbsp;nich obsiahnuté, dusenej alebo sušenej šunke sa však nevyhýba.

Aj keď si Španielsko spájame skôr s&nbsp;ľahšou stravou, napríklad na severe sa podľa Carlosa stretneme aj s&nbsp;rôznymi varenými fazuľovými prívarkami s&nbsp;klobásou či so slaninou. Ani on celkom nezavrhuje sýte slovenské jedlá. S&nbsp;bryndzovými haluškami je celkom kamarát a&nbsp;pozitívne ho najviac ohúrili naše polievky. Hovorí, že sa stal ich absolútnym fanúšikom. „Najmä paradajkovej, tá je úplne najlepšia,“ pochvaľuje si. Aj keď by sa s&nbsp;ňou čiastočne dalo porovnať španielske gaspacho, to sa podáva nastudeno.

Keby sme hľadali najprísnejších zahraničných „porotcov“ našich pokrmov, zrejme by medzi nimi nechýbal Matthias Dirk Roesch. V&nbsp;rodnom Švajčiarsku založil manufaktúru na výrobu potravín a&nbsp;dnes sa v&nbsp;dedinke Súdovce v&nbsp;Krupinskom okrese so svojou partnerkou Vierou Šimčíkovou venuje produkcii špičkových rastlinných olejov lisovaných za studena. Na kvalitu je teda obzvlášť citlivý. Ryžový nákyp zatiaľ neokúsil, ani salámy a&nbsp;šunky vyrobené na Slovensku sa podľa neho naozaj nemajú čím chváliť. „Niektoré sú síce, čo sa týka kvality spracovania mäsa, urobené dobre, ale v&nbsp;chuti sú fádne. Akoby sme pri ochucovaní nič iné ako soľ, čierne korenie a&nbsp;pri klobáse rascu a&nbsp;papriku nepoznali. Existujú predsa aj borievky či bylinky ako rozmarín, šalvia, tymian, majorán, ktoré sa dajú do týchto výrobkov pridať,“ pripomína.

Veľkou záhadou pre neho ostáva, prečo do zeleninových šalátov pridávame také množstvo cukru. To isté platí pre paradajkovú polievku a&nbsp;paradajkovú omáčku k&nbsp;cestovinám. Nezvykol si ani na bravčovú sviečkovicu plnenú klobásovou zmesou. „Bol som prekvapený, čo sa tu robí s&nbsp;najlepšou časťou prasaťa,“ usmeje sa Matthias. Aby však len nehanil, vyzdvihne kvalitnú bryndzu zo salaša, ktorá mu chutí. „Má veľmi výraznú, špecifickú chuť, na ktorú si cudzinec musí zvyknúť, len jej nemôžem zjesť naraz tak veľa ako Slovák. Napríklad halušiek si dám dve-tri ­vidličky a&nbsp;viac mi nepustí,“ dodáva.

Zaujímavý pohľad na slovenské jedlá majú aj ďalší cudzinci, ktorí si zvolili život v&nbsp;našej krajine. Učiteľ matematiky a&nbsp;fyziky v&nbsp;čínskom jazyku na Gymnáziu Mikuláša Kováča Fangzhi Tang sa sem prisťahoval už pred 27 rokmi a&nbsp;minimálne pokiaľ ide o&nbsp;česko-slovenské kalorické „bomby“, pod Tatrami sa celkom slušne domestikoval. Má rád bryndzové halušky, „knedlo –&nbsp;vepřo –&nbsp;zelo“, klobásy a&nbsp;dokonca aj držky. Na druhej strane by si odpustil tradičné jarmočné maškrty ako lokše a&nbsp;burčiak. A&nbsp;ryžový nákyp? „Nepoznám,“ pozrel sa na nás prekvapene, keď sa dozvedel o&nbsp;existencii tohto zvláštneho pokrmu. Na gymnáziu si ho na obed ni­kdy nevybral, ale sľúbil, že raz ho možno vyskúša.

Čo-to sme sa o&nbsp;našej gastronómii dozvedeli aj z&nbsp;úst respondentov nášho seriálu Cudzinci na Slovensku. Aj Ír John Murphy, ktorý sa usadil v&nbsp;dedine Trnavá Hora, halušky bez problémov zvládol. Bojoval však s&nbsp;„kapušnicou“, ako originálne nazval tradičnú vianočnú polievku. Mexičan Sergio Bernadro Zaldo Molina začal svoju pracovnú aj životnú púť v&nbsp;Banskej Bystrici na­ozaj štýlovo. V&nbsp;podniku na výrobu zdravých potravín prišiel okrem iného do kontaktu s&nbsp;mexickou nátierkou. Aj on, podobne ako Španiel Carlos, miluje slovenské polievky, ale vo všeobecnosti mu nechutí mäso.