Pre niektorých blázni, pre iných fanatici, ale v každom prípade recesisti, to sú chlapi z tzv. turistickej úderky Štyri nity, ktorí majú základný tábor vo Veľkej Fatre.

Sadáme do Jančiho volkswagena, motor naskočí na druhýkrát a už sa hrkáme cez Necpaly do Necpalskej doliny. Cestou Janči začína rozprávať príbeh povestných Štyroch nitov – partie kamarátov, ktorí dostali bláznivý nápad a aj ho zrealizovali.

Zakladatelia turistickej úderky Štyri nity (zľava): Rudo Krajča, Ľuboš Drdaj, Ján Duchaj a Peter Šlacký (vpredu). Neskôr sa k nim pridali aj Laco Blaho a Peter Zachar.

„Chodili sme spolu na hory a toľko sme tam chodili, až jednému z nás napadlo, že sa nejako pomenujeme. Dlho sme dumali, až neviem kto povedal, že by sme mohli byť Zakľopky – po rusky nity. Zdalo sa nám to divné, a tak sme napokon skončili pri nitoch, a keďže sme boli štyria, výsledok je logický,“ hovorí.

Pretože Veľkú Fatru majú vlastne za rohom, pod Suchý vrch chodievali pravidelne a v zrube tamojšieho salaša neraz prespávali. Najprv len v zime, pretože kým sa hore páslo, cez sezónu v zrube býval pastier. No časom sa pásť prestalo a zrub to začal mať poriadne nahnuté.

„Vždy, keď sme prišli hore, museli sme všetko vypratať, lebo niektorí ľudia si zrub mýlili s odpadkovým košom, bol tam veľký bordel,“ pokračuje. Dohodli sa s Poľnohospodárskym družstvom Necpaly – Žabokreky, ktorému búda patrí, a záchrana salaša sa mohla začať.

Všetko vynášali hore po vlastných. Stavebný materiál, matrace do postelí, ktoré Duchajovci mali doma nazvyš... „S matracmi bola najväčšia babračka, každý jeden museli niesť dvaja. Jeden vpredu, druhý vzadu,“ smeje sa Janči. Pracovali dobrovoľne, samozrejme, mnohí sa teraz možno chytia za hlavu, ale väčšinu materiálu platili sami, na časť im prispeli kamaráti.

Chlapi vymenili aj strechu, pôvodne bola z vlnitého laminátu.

„Už sa stalo, že aj turisti sami od seba prispeli. Minule mi jeden Poliak vyčítal, že sa nemám čo sťažovať, veď ma platí ‚park narodowy‘, ale my nie sme nijaké občianske združenie, my sme v tomto smere slobodní,“ durdí sa, keď šliapeme po žltej značke z Balcierova smerom hore na Koniarky. Výstup je to slušný, dobré dve hodinky. Asi v polovici prichádzame k drevenej lavičke, vedľa ktorej vyviera Jančiho prameň. Lavičku tam na vlastnom chrbte vytrepal Janči osobne, vraj nech si ľudia oddýchnu, a prameň upravil tiež on a skromne pomenoval po sebe. Aby sa vraj napili.

Vnútrajšok zrubu je dnes útulný. Gitaru tam vraj zanechal istý bigbiťák z Pezinka.

Keď sme konečne skoro na hrebeni, prichádzame k salašu Mandolína. Štyri nity majú prsty aj v jeho záchrane, doslova oživili ruinu. Dnes je z neho šikovná útulňa, v ktorej sa dá pohodlne prespať v zime či lete. Od Mandolíny je to po Suchý vrch, čoby kameňom dohodil. Prichádzame k zrubu, kde sa práve chystajú na odchod traja Brňania.

Kuchynský kútik pôvodne nevyzeral príliš lákavo.

Vďaka Štyrom nitom už je oveľa krajší.

Keď sa zvítame, hneď sa pýtajú, čo sú to tie „štyri nite“, a keď konečne pochopia, že nejde o nite, ale nity, jeden z nich to zabije vetou: „Jo, takže cvoci.“ Jančiho jeho postreh celkom rozosmeje. V zrube to vyzerá útulne, tri postele, stôl, lavica, piecka či kútik so slušnou zásobou riadu a základných potravín. Janči začne hneď všetko upratovať, potraviny odnáša do veľkého hrnca v malej špajze, aby sa k nim nedostala myš. Dobordova ho dokáže vytočiť, keď niekto niečo v zrube pokazí alebo si odnesie ako suvenír.

Janči sa postaral o piecku, vymenil dvierka a všetko dal pekne do poriadku.

„Raz sme tam prišli a zistili sme, že zmizli koreničky. Inokedy zasa baterka. Vieš, to je tak, keď človek niekde dá svoju robotu, začína mať k tomu vzťah. Ľuďom, ktorí sem prídu na jednu-dve noci, je jedno, či tu nechajú nejakú tú fľašu, alebo spália drevo. My sme sa dosť narobili, a keď zistíme, že napríklad niekto pokazil rebrík, tak je nám to ľúto, ba nás to až nahnevá,“ vraví.

Nižšie položená Mandolína kedysi vyzerala takto.

Dnes je z nej ukážková útulňa, kde sa dá pohodlne ukryť pred zlým počasím alebo prenocovať.

Vnútri je príjemne, ľudia tam nájdu útočisko pred víchricou či chladnou nocou, spať sa dá aj na povale, ktorá je „vydláždená“ matracmi, takže stačí rozbaliť spacák a dobrú noc. Tí, čo po horách chodievajú často, vedia, že po návšteve treba doplniť drevo, upratať, aby sa aj iní mohli cítiť príjemne. Kedysi to bolo v kopcoch nepísaným pravidlom. Rovnako aj to, že sa cudzí ľudia v horách a lesoch pozdravia.

Stačí si iba rozbaliť spacák a v zime poteší aj opravená piecka.

Na „svoj“ salaš pod Suchým vrchom chodievajú Štyri nity často. Smejú sa, že ho majú ako chalupu, furt tam niečo opravujú, zlepšujú. Stretávajú sa tam aj každý rok tesne pred Vianocami, varia kapustnicu a na Štedrý deň sú už doma. Na Druhý sviatok vianočný zasa idú na tradičný výstup na neďalekú Ploskú. Z recesie si vymysleli členské preukazy, tričká a dokonca majú aj vlajku. A, mimochodom, už dávno nie sú štyria, ale siedmi. A majú aj čakateľov, ktorých volajú „závlačky“. Názov Štyri nity však tejto turistickej úderke zostane už naveky, pretože, ako povedal Janči, predsa ho nebudú sústavne meniť podľa počtu členov.