Mimo Čadce sa o nej veľa nehovorí. Vďaka dopravným infoservisom s dosahom na celé Slovensko a nadávkam vodičov sa aspoň nejaké správy o meste dostávajú von. Podľa toho vieme o katastrofálnej doprave, zápchach a uzáverách tunela Horelica.

Záhadné mesto kdesi v severozápadnom kúte republiky. Mesto, ktorému dávno ušiel vlak... Ani ma neprekvapilo, keď som narazil na mladého spisovateľa, ktorý je opradený tajomstvom a chce zostať nevidený.

Mesto vzniklo z malých valašských osád v 16. storočí. Našli tu dobré podmienky na chov dobytka a oviec, kopu dreva a prekvital aj obchod. V tom čase bola ešte hranica medzi Uhorskom a Sliezskom nestála. Ľudia mali vďaka tomu kopu sporov. Aj jedna z najstarších písomných zmienok z roku 1565 hovorí práve o územnom spore. Názov mesta pravdepodobne pochádza z efektu, ktorý prinášalo vypaľovanie. Všade sa čadilo, preto Čadca. Že to tak mohlo byť, potvrdzujú aj názvy okolitých obcí: Žarec, Čadečka a Horelica.

Deviateho januára 1778 udelila kráľovná Mária Terézia obci Čadca mestské výsady s jarmočným právom. V meste sa počas nepokojných revolučných rokov v 19. storočí zdržiavali cisárske vojská a slovenskí dobrovoľníci. Boli tu aj Ľudovít Štúr a Jozef Miloslav Hurban. Slovenská národná rada 6. decembra 1848 vyšla s výzvou proti maďarskému útlaku. Čadca sa tak stala na pár dní hlavným mestom.

Hovorí si Tomáš Najt (32), nie je to však jeho pravé meno. Má jednu manželku, dve deti a jedného psa. Napísal elektronickú knihu s úžasným názvom Zastavený čas. Príbehy v jeho knihe majú reálne korene práve v Čadci.

Záhadný spisovateľ sci-fi poviedky na sociálnej sieti veľmi rýchlo odpovedá.

„Jedného dňa som sa zobudil a pamätal som si sen, ktorý nepatril medzi bežné. Zastal v ňom čas. Je celkom možné, že samotné zastavenie času si moja hlava zobrala z podvedomia. Veľakrát predtým som premýšľal, aké by bolo zastaviť čas. Dnes, keď sa každý niekam ponáhľa a zabrzdí ho len čakanie v doprave, práca či povinnosti obmedzené na jedno miesto.

Zastavený čas bol najskôr snom. Keď som vstal, mal som pocit, že si ho musím zaznačiť. To, čo je v knihe Zastavený čas na prvých stranách, bolo presne to, čo mi zostalo v hlave ako zvyšok sna. Všetko ostatné už bolo inšpirované reálnym svetom okolo mňa.“

Svoju prvotinu napísal do mobilu. Ťukal počas rannej zápchy v dopravnej špičke.

„Až na prvok zastaveného času samotného, som sa chcel inšpirovať skutočnými miestami a skutočnými udalosťami. Každá jedna dedinka, cesta, charakter, všetko, čo si čitateľ môže prečítať, bolo popisom niečoho, čo existuje. Rýchly vodič s mobilom pri uchu, mafiánsky výpalníci, spoločenské problémy, zdevastované pamiatky, krásne miesta, lesy, lesné zvieratá, jednotlivé trasy...“ vysvetľuje.

Tajomný autor mi o sebe napísal: „Pracujem v oblasti obchodu, marketingu a cestovného ruchu. Nech idem kamkoľvek, vždy si rád spomeniem, že som z Kysúc. Nedostatok práce ma zavial do hlavného mesta, kde denne stretávam ďalších z rodiska či regiónu. Už v minulosti ma trápilo mnoho problémov v meste, zdevastované miesta, vyhorený Palárikov dom.“

Aj keď už býva pri Bratislave, ako mu to len rodina a financie dovolia, cestuje po Kysuciach, chce vedieť, čo je nové, čo zaujímavé nájde.

„Následne posielam do online magazínov tipy na miesta, aby dali vedieť ľuďom.“

Médiá podľa neho len málo zaujíma Slovenský orloj, ropný prameň v Korni, či dokonca kúpalisko v Čadci.

„Aj tu zlyháva marketing, snaha byť tu pre návštevníkov a ponúknuť im viac ako len cenu lístka a nesrdečné: Von z bazéna, mraky sú, bude pršať! A keď sa ľudia čudujú, že predsa zaplatili vstupné, už aj počujú: Máme to v podmienkach, mali ste si ich prečítať!“

V Čadci je príroda na dosah. „Moje školské roky sa spájajú so svahom zaplaveným černicami hneď za sídliskom. Ako dieťa som mal rád jedno ihrisko, ktoré sa menilo spolu s tými, ktorí ho navštevovali. Dnes je popraskané a zničené,“ spomína.

„Dúfam, že keď dostavajú diaľnicu, odkloní sa aj všetok tranzit, poľské kamióny a okoloidúci bez záujmu o Kysuce.“

V záhadnom meste, v ktorom akoby sa zastavil čas, sa narodil aj náš najostrieľanejší záhadológ Miloš Jesenský (47). Je riaditeľom Kysuckého múzea v Čadci. Má za sebou už viac než štyri desiatky kníh. Vyšli v češtine, poľštine a slovenčine.

Poslednú napísal s poľským spoluautorom Robertom K. Leśniakiewiczom. Lode mŕtvych sa snažia vyriešiť záhadu bermudského trojuholníka.

„Nepopierame, že tam dochádza k nevysvetliteľným úkazom. Upozorňujeme, že za zmiznutými loďami, lietadlami a ľuďmi môžu stáť zvláštne geopolitické podmienky.

Karibské more je arénou veľmocí a je to miesto, kde prebieha aj čulý obchod s drogami z Latinskej Ameriky smerom do USA. Je to aj oblasť, o ktorú majú záujem výzvedné služby. Väčšinu novodobých prípadov môžeme pripísať práve činnosti týchto skupín.“

Jesenský sa vo svojich dielach venoval rôznym záhadám a nevysvetliteľným udalostiam, ktoré dráždia ľudskú myseľ. Čadca vyzerá zvláštne, no žiadne strašidelné domy či objavenie sa mimozemšťanov v nej nikdy neskúmal.

„Čadca je oveľa zaujímavejšia v tom, že sa nachádza na pomedzí troch krajín – Slovenska, Česka a Poľska. Boom zažila po výstavbe Košicko-bohumínskej železnice, ktorá v roku 1871 spojila Čadcu s priemyselným Sliezskom i Považím. K tomu v roku 1884 vybudovali trať Skalité – Zwardoń spájajúcu Kysuce s Poľskom. V roku 1914 pribudla železničná trať Čadca – Makov,“ hovorí.

Záhadológa inšpiruje multikultúrny ráz tohto mesta. „Zmiešanú kultúru priniesli i pracovné možnosti za hranicami. Inak Čadca vážnu historickú úlohu neplnila. Bola však súčasťou obranného systému Šance – Valy. Boli to objekty spojené valmi a priekopami.

Strážili Jablunkovský priesmyk proti Turkom v 17. storočí. Využili ich na obranu Sliezska proti vpádom uhorských povstaleckých vojsk počas protihabsburských povstaní. Očakávali tureckú inváziu na Kysuciach, zvlášť keď sa Maďari začali ,bratríčkovať‘ s Turkami.“

Predsa len má aj Čadca rukolapné záhadné objekty. Megoňky v kameňolome mestskej časti Milošová sú zaujímavé pieskovcové gule.

„Na vysvetlenie ich pôvodu stále čakáme. Hovorí sa o guľovitej odlučnosti pieskovca, no ako vieme ešte zo strednej školy, pieskovec sa rozpadá do kvádrov. Úkaz v Milošovej je prírodná rarita. Podobné kamenné gule nachádzame v Južnej Amerike, Kostarike či Peru. V rámci Európy sú unikátne.“

Riaditeľ múzea je opatrný. „Aj keď mám rád paranormálne javy, megoňky sú hračkou prírody. Nespájal by som ich so záhadnými silami,“ smeje sa.

Kameňolom je v mizernom stave. Veľa kamenných gúľ zmizlo po rozšírení fámy o ich vplyve na plodnosť. Stačilo vraj, aby si žena na nejakú sadla a bolo isté, že otehotnie. V lepšom prípade si gule ľudia odviezli do záhrad.

„Jednu z nich venovalo mesto Čadca družobnému poľskému mestu Toruň. To asi nebol najlepší príklad pre miestnych...“

Miloš Jesenský sa v Čadci narodil, chodieval sem do školy. Býva v Krásne nad Kysucou.

„Zvláštnu atmosféru Čadce vníma veľa ľudí. Niektorým sa naozaj zdá, že sa zastavila kdesi v čase. Nepôsobí dojmom moderného mesta. Na Čadci mám rád, že sa kamkoľvek dostanem pešo a že tu máme dobré gastronomické služby. Chýba mi tu viac spontánnej kultúry. Trebárs kaviarne s ľuďmi s podobnými záujmami.“

K dráždivým pokušeniam Čadce patrí možnosť vykopať tu poklad. Napríklad ako ten, ktorý našiel Jozef Kubica na konci marca roku 2000 v prímestskej časti Horelica – 1 658 strieborných mincí uložených v hlinenom krčahu. Platili nimi obyvatelia strednej Európy v 16. a 17. storočí.

S múzeom je zasa spojená smutná história Palárikovho domu. V minulosti v ňom malo múzeum sídlo. Po revolúcii ho získala Matica slovenská, pretože práve ona ho dala vybudovať zo zbierky obyvateľov v rokoch 1926 – 1928. Malo to byť miesto kultúrno-výchovnej činnosti.

Matica slovenská však uprednostnila ázijských obchodníkov, ktorí si tu otvorili lacné obchody so všeličím. Skončilo to veľkým požiarom, ktorý budovu definitívne zničil. Na jej mieste je dnes už len oddychový kútik s fontánou. Múzeum sa dlho bezprizorne potĺkalo po rôznych budovách, kým sa usadilo v tej dnešnej.

Po vojne v Čadci obnovili textilnú výrobu, vyrábali hasiace zariadenia a v miestnej Tatre pripravovali komponenty pre automobilku. Špecifickým a svetoznámym podnikom sa stalo výrobné družstvo Okrasa, ktoré už 60 rokov nepretržite vyrába sklenené vianočné ozdoby.

Doslova svetovou raritou je firma JJ Electronic, ktorá začala v roku 1993 vyrábať 3 druhy vákuových elektrónok. Dnes je v ich ponuke viac ako 30 druhov. V roku 1999 do výrobného programu JJ Electronic zaradili aj kondenzátory a elektrónkové zosilňovače.

Z laického pohľadu to na prvé počutie vyzerá ako smiešny krok vzad, ktorý je ako šitý do prostredia mesta.

„Elektrónky sú aj v dnešných časoch žiadané preto, lebo analógová kvalita zvuku je vyššia ako prostredníctvom tranzistorov či akéhokoľvek digitálneho prenosu,“ vysvetľuje riaditeľ spoločnosti Tomáš Jurčo (36).

„Elektrónky boli na ústupe v 70. a 80. rokoch minulého storočia. Stále zostala malá časť trhu, kde majú zmysel. To je práve kvalitná reprodukcia zvuku. Najkvalitnejšie zariadenia v nahrávacích štúdiách alebo zosilňovače pre domácu reprodukciu zvuku či gitarové zosilňovače top modelov stále využívajú ich nenapodobiteľnú kvalitu.“

Zákazníkov JJ Electronic tvoria audiofilovia, ľudia, ktorí rozumejú kvalite reprodukcie zvuku a vedia ju oceniť, a tiež muzikanti, najmä gitaroví hráči.

Títo ľudia majú schopnosť počuť rozdiel medzi tranzistorom a elektrónkou. Samozrejme, len tí, ktorí si to môžu dovoliť. Zariadenia s napohľad zastaranými elektrónkami sú drahšie.

„Okrem elektrónok vyrábame v obmedzenom množstve aj zosilňovače pre audiofilov. Svetoví výrobcovia gitarových zosilňovačov, ako sú Fender, Marshall, Mesa Boogie alebo Peavey, používajú tie naše.“

Vo svete sú okrem čadčianskej spoločnosti ešte dve podobné. Jedna v Číne a druhá v Rusku.

„Gitarových hráčov vo svete zasa nie je až tak málo. Napríklad v Amerike sú v každom druhom pube večer koncerty a muzikanti si potrpia na kvalitu. Vo svete sa ročne predajú milióny elektrónok.“

S výrobou v Čadci začal Ján Jurčo, otec súčasného riaditeľa. „Elektrónky v rámci bývalého Československa vyrábali v niekoľkých závodoch Tesla. Jedným z nich bola aj fabrika v Třinci, kde môj otec začínal. Celý život sa okolo nich pohyboval. Na slobodnom trhu už podnik nedokázal konkurovať. Tesla krachla.

Otec sa vtedy rozhodol, že sa výrobu pokúsi obnoviť práve v Čadci. Samozrejme, ako to už býva, všetci sa mu na začiatku smiali. Presťahoval časť výroby a prehovoril zopár kolegov, aby to skúsili. Z garážovej firmy sme sa stali druhým najväčším svetovým výrobcom elektrónok. V súčasnosti zamestnávame 180 ľudí.“

Zákazníkov majú po celom svete. „Tým, že sme dvorným dodávateľom pre výrobcov zosilňovačov, tak sa z času na čas dostaneme do kontaktu aj so svetovými gitaristami.

My a naši zástupcovia, hlavne v USA, sa stretávame s takými slávnymi gitaristami ako sú Brain May, gitarista Queenu, Carlos Santana, Joe Satriani, Yngwie Malmsteen... Je to rad špičkových muzikantov. Aj od nich máme spätnú väzbu. Dôležité pre nás je, aby boli spokojní nielen oni, ale aj všetci milovníci elektrónkového zvuku.“

Jana Masariková (39)

V meste som spokojná a nesťažujem sa. Myslím, že všetko, čo potrebujeme ku každodennému životu, tu máme. Mám rada najmä prírodu naokolo. Chýba mi len viac kultúrneho vyžitia. Našťastie nám otvorili aspoň nové kúpalisko, ktoré si dcéra pochvaľuje. O odchode z Čadce som uvažovala, iba keď som bola mladšia. Potom ma okolnosti prinútili zostať.

Adela Kupková

Je to moje rodné mesto obklopené úžasnou prírodou. Je tu pokoj oproti iným mestám, a to aj napriek tomu, že okrajom vedie frekventovaná cesta. Máme to na skok do Česka alebo Poľska. Mám veľmi rada les a ten mám hneď vedľa domu. Aj skanzen a históriu mám poruke. Ten pokoj, ktorý tu je, je nenahraditeľný. Chýbajú nám detské ihriská a cyklocesty.

Margita Koudelková (57)

Nie som rodená Čadčianka, no bývam tu už 30 rokov rovno v centre mesta a nesťažujem sa. Všetko, čo potrebujem, mám poruke. Nič mi nechýba. Asi každý, kto tu žije, oceňuje prírodu naokolo. Ja si ju však užívam o kúsok ďalej. Pochádzam z Oščadnice, každý víkend trávim tam.