Kam sa človek pozrie, všade vidí dokonale rovnú snehobielu krajinu. Viac než 10 500 km2 tejto oslnivo bielej plochy silne pripomína snehové pláne niekde okolo severného či južného pólu a len teploty prezrádzajú, že okolo naozaj nie je sneh. No podobností s Arktídou či Antarktídou by sa tu našlo viacero: napríklad podobne ako sa v severských oblastiach nachádzajú ľadové hotely, aj tu sú budovy kompletne postavené zo soli. Po soli sa tu jednoducho chodí a jazdí, soľ sa používa ako stavebný materiál, na výrobu suvenírov či ako prísada do jedla. Vitajte na Salar de Uyuni!

Salar de Uyuni vznikla zhruba pred 40 000 rokmi. V tých časoch začalo vysychať prehistorické slané jazero Minchín, ktorého pozostatkami sú aj mnohé dnešné jazerá. Najväčšie a najznámejšie z nich je Lago Poopó. Po jazere Minchín tiež ostalo niekoľko slaných plání, z ktorých najväčšia je práve Salar de Uyuni. V širokom okolí sa nachádza viacero soľných púští, ostatné sú však menšie a mnohé z nich neobsahujú stopercentnú soľ. Už to však stačí, aby boli tieto oblasti dokonale vyprahnuté: pri množstve tunajšej soli sa totiž na obrovských oblastiach neuchytí žiaden život.

Napriek svojej jedinečnosti je soľná púšť Salar de Uyuni pomerne málo navštevovaná. Dôvodom sú náročné podmienky, ktoré menej dobrodružne založených cestovateľov veľmi jednoducho odradia. Už len cesta (či skôr necesta) do Uyuni je poriadne náročná. Približne 580 kilometrov, čo je vzdialenosť medzi Uyuni a neoficiálnym hlavným mestom Bolívie La Pazom, trvá prinajlepšom dvanásť hodín. Podvozky autobusov sú asi v metrovej výške a onedlho pochopíme prečo: zhruba po dvoch hodinách presunu sa cesta jednoducho stratí. Metrové výmole nie sú výnimkou. A tak keď sa po pár hodinách znovu objaví aspoň prašná nespevnená cesta, sú vytrasení cestujúci vďační aj za tento luxus. V dôsledku čoraz väčšmi pribúdajúcej návštevnosti pred niekoľkými rokmi zaviedli do Uyuni aj pravidelnú nočnú autobusovú linku, ktorá premáva niekoľkokrát za týždeň. No počas takejto noci toho človek veľa nenaspí, a tak prichádzajú cestujúci ráno do Uyuni dokonale vytrasení a poriadne nevyspatí.

Z Uyuni už potom návštevníci pokračujú džípmi. A hoci je ďalšia cesta po povrchu soľnej púšte rovná a absolútne bezproblémová, ak chce cestovania chtivý turista navštíviť aj iné časti okolitého Altiplana, musí počítať s ďalšími pár dňami namáhavých presunov a spania vo veľmi jednoduchých podmienkach. V Bolívii ako jednej z najchudobnejších krajín Južnej Ameriky, zvlášť v jej odľahlých oblastiach, medzi ktoré patrí aj jedinečná Salar de Uyuni, sa jednoducho s luxusom nedá počítať.

Po odchode z Uyuni sa začína návšteva soľnej púšte väčšinou na takzvanom cintoríne vlakov. Desiatky vyradených vlakových súprav a parných lokomotív, ktoré kedysi premávali medzi mestami Oruro a Uyuni, sú tu jednoducho odstavené v púšti, ktorá ich dokonale zakonzervovala. Tento cintorín vlakov je teda mimoriadne autentickým železničným múzeom pod holým nebom. Po cintoríne vlakov je ďalšou zastávkou dedina Colchani. Práve sem sa totiž dováža vyťažená soľ z púšte a tu sa následne aj balíčkuje. Keďže miestna soľ neobsahuje jód, musí sa pred spracovaním najprv jodizovať, a to jódom nakúpeným a dovezeným zo susedného Čile. Keďže je tu soľ vďaka jej množstvu extrémne lacná, je práve jód jej najdrahšou súčasťou. V Colchani si môžu návštevníci pozrieť jednotlivé baliarne. V tej, ktorú sme navštívili my, pracuje deväť ľudí, ktorí každý deň zabalia približne šesť ton soli. Odhady hovoria, že sa na celej Salare nachádza približne desať miliárd ton soli, z ktorej sa zatiaľ vyťažilo asi 25 000 ton.

Odstavisko historických vlakov uprostred púšte je obľúbenou turistickou zastávkou.

Spôsob ťažby soli sa dá najlepšie vidieť hneď kúsok za touto dedinou. Kamennú soľ tu robotníci získavajú krompáčmi z podkladu a vŕšia na kužeľovité kopy, aby vyschla. Pretože aj keď sa celá planina pre svoju nehostinnosť označuje ako púšť, jej povrch býva často pod vodou. V období dažďov je dokonca celý povrch soľnej púšte pokrytý niekoľkými centimetrami vody vytvárajúc tak obrovské jazero. Vďaka plytkosti vody sa tu však stále dá jazdiť autami. Ak je voda vysoká, na Salar si netrúfne ísť žiaden z miestnych šoférov, pretože dokonale nasýtený soľný roztok by mu začal okamžite rozožierať kovové časti auta.

Pri práci na Salar de Uyuni si treba chrániť oči a pokožku, svetlo je tu neuveriteľne silné.

V období sucha však dokonale rovný povrch soľnej púšte slúži ako hlavný dopravný ťah cez bolívijské Altiplano. Salar sa tiež zvykne označovať ako najväčšie prírodné letisko na svete. Skamenená soľ je tu dostatočne tvrdá na to, aby na nej mohol bez problémov pristáť aj najväčší Boeing.

Ďalší netypický a jedinečný spôsob využitia soľnej pláne je vedeckého charakteru: obrovská rovná plocha veľmi silne odrážajúca slnečné lúče sa využíva pri testovaní a kalibrácii satelitov, ktoré sa používajú na študovanie a diaľkové snímanie Zeme. Vďaka čistote vzduchu a vysokej nadmorskej výške sú údajne takto nastavené satelity podstatne spoľahlivejšie, ako keď sa kalibrujú podľa morskej hladiny. Pre náročné podmienky – vysokú nadmorskú výšku, silné slnečné žiarenie a soľ, ktorá odráža slnečné lúče obdobne ako voda či sneh, je pri práci nevyhnutnosťou mať kompletne celú pokožku zahalenú, aby sa človek chránil pred spálením. Slnečné okuliare sú pre každého povinnou výbavou, bez ktorej by turista z návštevy Salaru nemal v lepšom prípade nič, v horšom zápal očí...

Zaujímavosťou soľnej púšte sú tiež budovy postavené zo soli, predovšetkým známy prvý soľný hotel. Dnes už ako hotel slúži len príležitostne, vnútri sa nachádza múzeum a do hotelových izieb sa dá nazrieť. Zo soli tu nie je len konštrukcia hotela, ale aj všetok nábytok vrátane postelí, a v múzeu sa nachádzajú soľné sochy. Našincovi to môže trochu pripomínať zábery z rozprávky Soľ nad zlato...

Soľný hotel sa nachádza priamo uprostred Salaru.

Príťažlivejšími sa však zdajú novšie soľné hotely, ktoré okrem jedinečnej atmosféry poskytujú návštevníkom aj určité pohodlie. Za to si však dajú štedro zaplatiť.

Keďže dokonale rovný a jednofarebný povrch soľnej púšte pripomína more, sú aj bezsoľné pahorky v jeho strede nazvané ostrovmi. Najznámejšími a najväčšími z nich sú Isla Pescado a Isla Incahuasi, na ktorých rastú gigantické kaktusy. Ich množstvo, hustota a veľkosť vytvára na ostrovoch kaktusové lesy. Najväčšie kaktusy tu dorastajú do výšky takmer pätnásť metrov, a to vraj rýchlosťou jeden centimeter za rok.

Gigantické kaktusy v kombinácii s bielou rovnou pláňou vytvárajú jedinečné scenérie.

okrem jedinečnej atmosféry poskytujú návštevníkom aj určité pohodlie. Za to si však dajú štedro zaplatiť. Ostrovy posiate kaktusmi Keďže dokonale rovný a jednofarebný povrch soľnej púšte pripomína more, sú aj bezsoľné pahorky v jeho strede nazvané ostrovmi. Najznámejšími a najväčšími z nich sú Isla Pescado a Isla Incahuasi, na ktorých rastú gigantické kaktusy. Ich množstvo, hustota a veľkosť vytvára na ostrovoch kaktusové lesy. Najväčšie kaktusy tu dorastajú do výšky takmer pätnásť metrov, a to vraj rýchlosťou jeden centimeter za rok.

Pri rozprávaní o Salar de Uyuni treba tiež spomenúť sopky, ktoré túto planinu obklopujú, a legendu, ktorá sa s miestnymi vulkánmi spája. Salar je totiž obklopená viacerými vulkánmi, z ktorých najvýraznejšia je 5 432 metrov vysoká sopka Tunupa. Podľa legendy je za vznik Salaru zodpovedná práve ona.

Miestna legenda hovorí, že sa do seba zamilovali sopky Tunupa a Cuzco a mali spolu dieťa sopku Ollagüe. Cuzco však Tunupu opustil a ich dieťa uniesol na druhý koniec súčasnej soľnej pláne. Salar teda podľa miestnej legendy vznikla z Tunupinho materinského mlieka, ktoré vytieklo, keď ním nemohla svoje dieťa kŕmiť...

Najväčšia soľná púšť na svete: Tisíce kilometrov soli!

Výber pre vás