Uprostred Holíča, mestečka, ktoré je vstupnou bránou z Českej republiky na Slovensko, stojí Beseda. Takto pomenovaný rozsiahly areál, ktorí Holíčania poznajú aj ako Holíčsku manufaktúru, založil v roku 1743 František Štefan Lotrinský, manžel Márie Terézie, aby dodávala porcelán pre cisársky dvor. Továreň s renomovanými odborníkmi z Nemecka, Francúzka a s domácimi džbankármi vyrábala keramiku až do roku 1827. Táto sa už v 19. storočí stala vzácnym zberateľským artiklom. „Po období slávy areál prešiel rôznymi etapami, počas ktorých v poslednom desaťročí minulého storočia prišlo k totálnej devastácii, hrozil jeho zánik a demolácia,“ hovorí Jozef Švrček, domáci podnikateľ, ktorý sa rozhodol pustiť do rekonštrukcie priestorov, za ktorými už mnohí urobili definitívnu bodku.

„Keď sme v deväťdesiatych rokoch Besedu kúpili, bola úplne v dezolátnom stave. Keďže sme sa s manželkou v tom čase pustili do podnikania, riskli sme to a rozhodli sa, že pôjdeme aj do tohto. Minulý rok sme splatili všetky dlhy, a musíme sa pochváliť, že sme sa za celé tie roky ani len nedotkli eurofondov. Nenajímali sme drahé firmy, všetko sme si robili takpovediac svojpomocne a za svoje. A dnes si Beseda žije svojím životom, ponúka kultúrne vyžitie všetkým, ktorí o to majú záujem.“

Prvé podnikanie

Jozef Švrček je rodený Holíčan, a tak nečudo, že ho odjakživa ťahalo podnikať doma. „Keď som skončila strednú ekonomickú školu, zamestnala som sa tu, v Holíči, kde som stretla svojho manžela,“ prezrádza nám domáca pani Ľudmila. „V zamestnaní som od pracovníčky na osobnom oddelení prešla až po funkciu riaditeľky, v jednom zamestnaní som pracovala dvadsaťdva rokov. Pracovali sme do deväťdesiateho prvého, keď sa manžel rozhodol, že ide podnikať. Obaja sme si spravili vysoké školy, mali sme malé deti. Manžel je elektrotechnik, napokon skončil ekonomiku. Robil v stavebníctve, kde sa všetko musel naučiť sám. Napokon, aj prvý dom sme stavali svojpomocne. Kúpili sme starý dom, staré auto, to bol začiatok nášho podnikania v stavebníctve. Neskôr sme sa pustili do siete obchodov s konfekciou, do realít a pomohla nám aj prvá malá privatizácia, dražby. Zobrali sme si úvery, ktoré sme istili tým, čo sme už mali.“

Besedu si zamilovali

Nápad, ako oživiť bývalú manufaktúru, prišiel spontánne. „Chodieval som okolo, vyzeralo to strašne, areál bol opustený, poslední obyvatelia boli Cigáni. Nemal som však toľko peňazí, aby som to celé kúpil sám, a tak mi pomohol švajčiarsky partner. Keďže ho však viac iné nezaujímalo, navrhol som mu, že jeho podiel odkúpim,“ pokračuje Jozef Švrček. „ Pristúpil na to, akurát, že som mu musel zaplatiť niekoľkonásobne viac,“ smeje sa. Do toho vstúpi jeho manželka: „Vtedy nám povedal jednu vetu, ktorú si budeme pamätať do smrti ‚Ocko ma učil, že každá vec má svoju hodnotu a ja si svoju časť budovy cením teraz na toľkoto‘ a povedal svoju cenu. Čo sme mali robiť? Zohnali sme peniaze a vyplatili ho.“

Vlastnícke vzťahy teda definitívne doriešili a odvtedy Beseda začala žiť svojím vlastným životom. Manželia Švrčkovci sa celé roky snažili vytvoriť v areáli centrum kultúry a spoločenského života. Zrekonštruovali pôvodnú budovu, zriadili v nej rôzne prevádzky a rozbehli dokonca aj pekáreň. V čase našej návštevy sa práve zelenalo nádvorie, ktoré začína pripomínať malý park.

Najstaršie šľachtické divadlo

„Bola tu skutočná devastácia, všetci si pamätajú, koľko áut sute sme na začiatku odtiaľto vyviezli,“ pokračuje Jozef Švrček. „Nemohli sme si však robiť, čo chceme, nad všetkým bdeli pamiatkári a museli sme dodržiavať určité pravidlá. Napríklad, okná na celej budove sú pôvodné, zrekonštruované, a hoci ich meníme postupne za nové, sú totožné s pôvodnými,“ prezeráme si budovu holíčskej manufaktúry. Ako sme už spomínali, tá pochádza z druhej polovice osemnásteho storočia. Podľa historikov na mieste habánskych dielní začal nové budovy stavať František Štefan Lotrinský. Výrobné objekty boli situované do jednej časti komplexu dvoch dvojpodlažných krídiel. V druhej časti boli byty remeselníkov.

V rokoch 1783 – 1791 boli vo fabrickej časti budovy pristavené ďalšie dve jednopodlažné krídla. V jednotlivých krídlach sa nachádzali úpravovňa hliny, glazúrovňa, výrobňa mufieľ, pece, tehelňa, laboratóriá, sklady, maliarska dielňa, predajňa a kancelárie. Po zastavení výroby bolo vo výrobných priestoroch v roku 1836 zriadené kasíno s tanečnou a divadelnou sálou a časť objektu bola adaptovaná na byty zamestnancov c. k. majetkov. Traduje sa, že na vtedajšie časy bolo o robotníkov továrne veľmi dobre postarané. O koniec panskej slávy sa postarala prvá svetová vojna, keď zámok znárodnili, budovy sa rozkradli a vyplienili. „Práve spomínané šľachtické divadlo sme sa rozhodli zachrániť a zachovať ho,“ vstupujeme do vynovených priestorov. „Sme naň patrične pyšní a snažíme sa, aby bolo využité. Takže stále niečo organizujeme.“

Malý princ

Pred dvoma rokmi v Holíči U Švrčků slávnostne otvárali Akadémiu vzdelávania a výskumu v sociálnych službách. „Naša dcéra sa zoznámila s Majkou Kovaľovou, ktorá sa s manželom dlhé roky venuje podnikaniu v oblasti sociálnych služieb, a keďže nám predstavila zaujímavý projekt, rozhodli sme sa, že ho podporíme. Výsledkom je spomínaná akadémia, priestor, kde sa vzdelávaniu a relaxu venujú práve zamestnanci so­ciálnych služieb,“ pokračuje pani Švrčková.

„Pracovníci zariadení sociálnych služieb patria k zamestnancom, ktorí majú nielen veľmi nízke platy, ale aj veľmi náročnú prácu. Sú denne vystavení náročnej fyzickej opatere seniorov aj klientov so psychickým či fyzickým postihnutím. Na Slovensku je veľa nadácií, ktoré podporujú samotných klientov, no nikto nemyslí na tých, ktorí sa o nich starajú. Práve Majka prišla s myšlienkou vybudovať relaxačno-vzdelávacie centrum Planéta Malého princa pre pracovníkov sociálnych služieb. My sme im pomohli tak, že sme poskytli priestor, kde svoj nápad mohla realizovať, náš dom, v ktorom sme začínali pred rokmi podnikať. Pôvodne sme ho chceli predať, ale napokon sme radi, že bude mať nové, zaujímavé využitie.“

Byty pre chudobných

Jozef Švrček spomína, že medzi jeho prvé podnikanie patrilo prevádzkovanie bufetu v jednom paneláku, s ktorým nechcel mať nikto nič spoločné. „Bolo to mestské cigánske geto, katastrofa, a my sme ten bufet mali len v prenájme, nebola to žiadna výhra. Jedného dňa sme dostali ponuku odkúpiť si ten priestor do vlastníctva, ale podmienkou bolo kúpiť aj celý panelák. A tak sme si napriek všetkému povedali, že ho kúpime, veď uvidíme. Dnes ten bufet nefunguje, ale v paneláku sme zrekonštruovali nájomné byty. A aby som pomohol aj tým najchudobnejším, pretože niektorí u mňa vrátane Rómov aj pracujú, prerobili sme pivničné priestory na malé garsónky. Veď sa poďte pozrieť,“ vybrali sme sa na návštevu.

A skutočne, namiesto pivníc nás čakala upravená chodba so spoločnou toaletou, práčovňou a malometrážne byty. „Platíme šesťdesiat eur mesačne spolu s energiami a sme veľmi spokojní,“ radi sa nám prihovorili domáci obyvatelia. Tvrdia, že ak by túto možnosť nemali, ktovie kde by skončili. „Takto tu bývame, je tu čistučko, aj obedom vás môžem ponúknuť,“ nedá na majiteľa paneláku dopustiť Vlado. Rovnako ani mladá rodina, ktorá v „pivnici“ býva aj s malým dieťaťom. „Nuž, toto je náš život, stále pracujeme, hoci sme už na dôchodku. Mimochodom, ani jeden z nás ho nemá vyšší ako 400 eur. Na všetko sme si zarobili sami a minulý rok sme splatili všetky dlhy. Čo si teraz naozaj vychutnávame, je naša rodina a najmä vnúčatá,“ konštatujú Švrčkovci.