Bez manželky, času pre seba, ale s o to väčším odhodlaním sa Vladimír Iždinský (38) snaží robiť pre svojho postihnutého synčeka, čo je v jeho silách. S pomocou rodičov a množstva ľudí s veľkým srdcom sa mu to darí naozaj obdivuhodne.

Prvýkrát sme sa tomuto smutnému príbehu venovali pred necelými dvoma rokmi. Vlado s manželkou Kvetkou žili v byte v Jelšave a tak ako tisícky iných mladých ľudí na Slovensku sa tešili na blížiace sa založenie rodiny. Nič nenasvedčovalo hneď dvojnásobnej tragédii, ktorá mala prísť bez najmenšieho varovania. Martinko sa narodil v 36. týždni 27. apríla 2017 a pre neho aj jeho maminu to bol od začiatku ťažký boj. Chlapček mal problémy s dýchaním, so srdcom a ukázalo sa, že má Downov syndróm, hoci testy počas tehotenstva tomu nenasvedčovali. Kvetke sa zhoršili problémy so žlčníkom, a tak sa ju dvanásť dní po pôrode rozhodli operovať. Podali jej protizápalové antibiotikum, žena však dostala anafylaktický šok a zomrela na zlyhanie srdca. Bábätko si užila len necelé dva týždne. Ešte ráno v deň smrti volala manželovi, a keď jej poobede priniesol do nemocnice veci, dozvedel sa tú najhoršiu správu.

Rodina dala podnet na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ale podľa záveru tohto úradu Nemocnica v Rimavskej Sobote nepochybila. Radostné očakávania sa pre Vlada premenili na krutú realitu. Zo živiteľa rodiny sa stal otec a mama v jednej osobe na plný úväzok, dnes plánuje, ako si ďalej zariadiť život.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z RODINY IŽDINSKÝCH NÁJDETE V GALÉRII

Vzdať sa všetkého

Byt musel predať a odišiel do Poltára, kde mesto pomerne rýchlo vyhovelo jeho žiadosti a dostal do užívania nájomnú garsónku. V tom istom dome žijú jeho rodičia, bez ich pomoci by sa zaobišiel len veľmi ťažko. Od osudných udalostí sa vo Vladovom živote všetko zmenilo. Musel sa vzdať roboty, aby sa mohol naplno venovať synovi, ktorý má navyše aj problémy s pohybovým aparátom. Žije s ním z rodičovského príspevku a vdovského dôchodku. Keď dačo potrebuje vybaviť, pomôžu rodičia, raz za čas chodili aj svokrovci z Jelšavy. Teraz je však s presunmi problém.

Nezmenený stereotyp

Režim majú „dvaja chlapi v chalupe“ pomerne monotónny. Po raňajkách von, obed, spánok, potom prípadne ďalšia prechádzka či iný spoločný program, okúpať a spať. Tento stereotyp nijako významne nezmenil ani príchod koronavírusu, spestrujú ho len pravidelné cvičenia. Raz do týždňa chodia do Lučenca, absolvovali už viacero pobytov v centre Adeli v Piešťanoch. „Z vlastných peňazí by sme si to, samozrejme, nemohli dovoliť, veď jeden dvojtýždňový pobyt tam vyjde na 3 500 eur,“ bilancuje Vlado.

Najbližšie sa tam Iždinskí chystajú v polovici marca. Pre vyčerpaného otca je to príležitosť trocha vypnúť v čase, keď sa Martinkovi venujú odborníci počas cvičení či rehabilitácií. Hoci to vôbec nebolo jednoduché, Vlado sa rozhodol vyjsť s bolestivým rodinným príbehom na verejnosť. Reakcia v podobe vlny solidarity na seba nenechala dlho čakať. „Pomohli nadácie, podnikatelia aj bežní ľudia, za čo sme im nesmierne vďační. Keďže takýchto pobytov treba absolvovať aj viac za rok, snažíme sa zháňať ďalšie finančné prostriedky, ako sa len dá,“ dodáva obetavý otec.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Diskusia