Aleš Tvrdý

Aj z tohto dôvodu je Jáva destináciou, ktorej krásy môžete obdivovať trebárs na niekoľko etáp počas viacerých turistických výprav.

Mimoriadne početná populácia ostrova môže pôsobiť odstrašujúco, zato je však do výraznej miery „zodpovedné“ hlavné mesto Jakarta. Preto radšej ani nevyťahujem päty z letiskovej haly. Prestupujem na ďalší okrídlený stroj a s úsmevom na tvári opúšťam brány terminálu až v o necelé dve hodiny vzdialenej Jogjakarte.

Väčšina z nás si exotiku Indonézie spája predovšetkým s dovolenkovým rajom na ostrove Bali, čo bola aj často odporúčaná adresa či už zo strany mojich priateľov na Slovensku, alebo domácich obyvateľov.

Nepochybne má tiež svoje čaro, po intenzívnom skúmaní možností však prišlo skalopevné presvedčenie, že tým najlepším miestom na moje potulky bude práve susedná Jáva. Kým niektoré z jej unikátnych miest sú celkom ľahko dosiahnuteľné, k iným vedie o poznanie zložitejšia cesta.

Mám však dosť času a ešte viac energie a odhodlania, aby som plán svojej výpravy naplnil do poslednej bodky. Po niekoľkých aklimatizačných dňoch v Jogjakarte moja netrpezlivosť stúpa ako ortuť teplomera, preto vyrážam k prvému cieľu.

Pohybovať sa po ostrove bude omnoho jednoduchšie na nejakom dvojkolesovom tátošovi. Určite je to pre mňa lepšia voľba ako auto. Šoféruje sa totiž vľavo a keďže s tým nemám žiadne skúsenosti, nechcem spôsobiť paniku na cestách. Keď tak sledujem miestnych vodičov, zisťujem, že zaradiť sa do organizovaného chaosu na cestách by nemal byť žiadny problém.

Prvou zastávkou je Prambanan. Najväčší hinduistický chrám v celej krajine chcem vidieť počas západu slnka. Na miesto prichádzam v predstihu. Treba sa poobzerať po okolí a nájsť ideálne miesto na fotografovanie, keď sa bude slnečný kotúč lúčiť s ostrovom. Čo dokážem ovplyvniť, si dôkladne naplánujem, a čo je v rukách vyššej moci, nechávam na prirodzený vývoj.

Tu, v Prambanane, to však počas mojej návštevy nedopadlo ideálne. Oblaky zatiahli celú oblohu do jednoliatej farby. To nie je práve scéna, ktorú by som na svojich fotografiách rád videl. Aj vďaka tomu sa rýchlo zotmelo a nervózne prešľapujúci strážnik čakal pri bráne len na mňa, kedy odídem. Nechcel som ho znervózňovať ešte viac a pomaličky som sa teda pobral preč.

K impozantnému budhistickému chrámu Borobudur plánujem prísť ešte pred tým, ako sa vráti slnko do Indonézie po „cestách“ v Amerike. Veľa času nemám, a preto vyrážam uprostred noci počas hlbokej tmy.

Napriek menším problémom prichádzam pomocou navigácie k vstupnej bráne vo viac ako ideálnom čase. To ma celkom upokojilo, lebo som sa trochu obával, či tých 40 nočných kilometrov v neznámom prostredí bez mapy stihnem prejsť.

Aj napriek radosti z toho, že sa to podarilo, prichádza „studená sprcha“ od zamestnanca, ktorý strážil vstupnú bránu. Pred pár dňami mala neďaleká sopka Merapi erupciu a do vzduchu chrlila popolček. Vietor bol pre mňa nepriaznivý, lebo ho nasmeroval práve na Borobudur.

Zamestnanci síce popolček z chrámu intenzívne vysávali, no už vopred bolo jasné, že to do východu slnka nestihnú. S pripraveným fotoaparátom som teda mohol akurát tak nervózne prekračovať z miesta na miesto a na priľahlom parkovisku čakať ako lev v klietke, kým ma pustia dnu.

Keď už bolo slnko celkom vysoko, mohol som po viac ako tisíc rokov starých schodoch konečne vystúpiť aj ja. Na samom vrchole tohto úžasného miesta som síce nenašiel nirvánu, ale zato dostatok božského pokoja a relaxu. Hrialo ma na srdci, že môžem byť na jednom z najimpozantnejších miest našej planéty.

Okrem iného sa na Jáve nachádza aj pomerne veľké množstvo vulkánov, niektoré z nich sú dokonca stále aktívne. Nie na všetky sa však možno dostať bez špeciálneho povolenia alebo bez profesionálneho sprievodcu.

To našťastie neplatí pre kráter vulkánu Bromo. Je jediným v krajine, kam sa môže kedykoľvek vybrať hociktorý turista. Využívam teda túto jedinečnú príležitosť aj ja a mierim k vytúženému cieľu. Už len samotná cesta k nemu bola úžasná.

Znenazdajky som sa ocitol v malých horských dedinkách, ktoré sa ťahali po strmých horských svahoch. Že už mám za sebou prvý kilometer nadmorskej výšky, mi prezradili čajové políčka. Po niekoľkohodinovej jazde zbadám more z piesku a viem, že som blízko.

Krajina ako vystrihnutá zo sci-fi filmu sa predo mnou rozpínala všetkými smermi. Tu vyzerá život celkom inak. Poobede tu už nie je takmer nikto. Drvivá väčšina turistov, ak nie všetci, boli v teple hotelových izieb. Som tam sám a chystám sa na nočné „rande“ s Mt. Bromo.

Podarilo sa mi nejako vyškriabať na úpätie jedného z priľahlých kopcov a tam plánujem prečkať celú noc až do východu slnka. Ak bude v noci jasná obloha, tak si pozriem, ako dymí vulkán pod hviezdami posiatou oblohou. Ak sa podarí aj ráno, tak tam dole pod kopcom budem sledovať aj to, čomu sa hovorí more z oblakov.

Internetom kolujú nádherné snímky práve z tohto miesta. Okolo vulkánu sa ťahajú oblaky a vytvárajú tak úžasný prírodný výtvor. Spočiatku to však nevyzeralo nádejne ani v noci, opäť sa zatiahlo. Navyše mi bola zima, lebo tunajšie teploty zďaleka nie sú také exotické ako dole pri mori.

Nakoniec sa počasie predsa len trocha umúdrilo a doprialo mi aspoň niečo z prírodného divadla, na ktoré som sa tak veľmi tešil.

Dostať sa na toto miesto a vidieť jedinečný prírodný úkaz chce značnú prípravu a dávku šťastia. Treba si vopred zarezervovať termín na zostup do jaskyne Goa Jomblang a dúfať, že práve v tomto čase budú ideálne poveternostné podmienky.

Bez toho, aby som si zarezervoval svoje miesto v zozname s denne stanoveným limitom návštevníkov jaskyne, sa vyberám do neznáma. Ozajstná „zábava“ sa začala po tom, ako sa predo mnou skončila asfaltová cesta a navigácia prezrádzala, že bude treba prejsť ešte ďalších niekoľko kilometrov.

Usmialo sa však na mňa šťastie a zastavil pri mne miestny chlapík. Nazrel mi na displej telefónu, usmial sa a ukázal, aby som ho nasledoval. Namieril si to rovno medzi stromy a kľučkoval po kamenistom povrchu. Nebolo tam živej duše. Po niekoľkých minútach mi napadlo, že musím od neho dodržiavať menší odstup. Ak sa mi stratí, tak som v mieste bez civilizácie, ciest a akýchkoľvek obydlí beznádejne stratený...

Zhruba po hodine zastavujeme pred malou búdkou a pokračujeme pešo, aby sme po chvíli došli k cieľu. Skupinka ľudí z viacerých krajín má na sebe upevnený horolezecký výstroj. Nechápem načo, veď ideme do jaskyne, kam treba len vojsť. Omyl!

Keď po chvíli zbadám obrovský kráter hlboký asi 60 metrov, hneď mi dochádza, prečo ten výstroj. Zalial ma studený pot a zotmelo sa mi pred očami. Do jaskyne sa zostupuje len jedenkrát za deň – predpoludním. Keďže mám strach z výšok, moje pocity zrejme netreba veľmi rozoberať.

Strach umocňoval aj fakt, že ma do jaskyne spustí skupinka asi pätnásťročných chlapcov, ktorí si tu touto činnosťou privyrábajú. Zvládli to však bravúrne a keďže aj počasie bolo milosrdné, všetko dopadlo lepšie ako na jednotku.

Prišiel čas opäť vyraziť do hôr. Je krátko po polnoci a dopíjam svoju kávu v malom nočnom obchode. V tme za mestom vidím iba svetelný kužeľ, ktorý naháňam ako osol mrkvu v animovaných seriáloch. Úmerne tomu, ako stúpa cesta, klesá teplota. Z príjemných 30 °C je zrazu o desať stupňov menej a je mi jasné, že to takto bude pokračovať.

Moja cieľová zastávka vulkanický komplex Mount ljensa nachádza vo výške okolo 2 800 m n. m. Zároveň je to aj celkové prevýšenie trasy, keďže som začínal pri brehu oceánu. Teraz som už však obkľúčený oblakmi a vlhkosť vzduchu je veľmi vysoká. Spustil sa aj dážď. Mapa ma vedie stále niekam do hôr a mám trochu obavy, lebo idem celkom naslepo.

Len tak pocitovo som našiel nejaké miesto na mape, označil ho ako cieľový bod a vybral sa tam dúfajúc, že cestou stretnem turistické auto. Netrvá dlho a už kopírujem trasu džípu. Vo vnútri ešte spokojne driemu ďalší ľudia. Usudzujem, že by to mohli byť turisti, a preto sa auta držím ako kliešť.

Cesta sa vlnila, stúpala, klesala, zužovala sa, niekde bola mokrá a niekde suchá. Občas trafím takú jamu, až sa zľaknem, že mi tam zostalo koleso, ktoré sa odtrhlo od motorky. Bez rukavíc a so zmrznutými končekmi prstov som nakoniec predsa len dosiahol svoj cieľ.

Pred vstupom na horskú cestu je parkovisko. Tu sa ráno stretnú turisti a&nbsp;keď sa zodvihne rampa, všetci sa vyberú známou trasou. Keďže chcem stihnúť aj nočnú oblohu, treba nasadiť celkom svižné tempo. Už po chvíli mám „pelotón“ ostatných turistov za chrbtom, čo je pre mňa dobré znamenie, že budem môcť nikým nerušený urobiť pekné fotky.

Ignorujem výstrahy, aby som v&nbsp;noci nešiel sám lesom. Spoločnosť mi robí len svetelný kužeľ z&nbsp;čelovky a&nbsp;para z&nbsp;úst, ktorá občas ten lúč pretína. Opäť sa dostávam do oblakov a&nbsp;všade okolo mňa sa rozprestiera len biela masa&nbsp;pary. Cesta sa zmenila na širší chodník a&nbsp;hmla okolo mňa ustupuje.

Po chvíli sa mi pred očami otvára jeden z&nbsp;najkrajších pohľadov, aké som za posledné roky mohol vidieť. Z&nbsp;bielej masy podo mnou vytŕčajú len dva kužele – vrcholce neďalekých vulkánov – a&nbsp;medzi nimi žiariaci mesiac a&nbsp;modrá obloha s&nbsp;hviezdami. Z&nbsp;tohto miesta je to ku kráteru už len kúsok.

Pomaly a&nbsp;najmä opatrne zostupujem po skalách do jeho útrob a&nbsp;sledujem najťažšiu prácu, akú som doposiaľ videl človeka robiť. V&nbsp;nebezpečných podmienkach sa tu ručne ťaží a&nbsp;následne vynáša síra. To všetko za mizerný plat a&nbsp;nasadenie vlastného života.

Moje zážitky z&nbsp;Jávy boli pritom len niekoľkými príkladmi toho, čo tu možno vidieť a&nbsp;zároveň len malým zlomkom miestnej reality. Zrejme prvýkrát počas mojich ciest sa mi stalo, že som počas pobytu na ostrove ani raz nenavštívil pláž. Pravdupovediac mi to ani nechýbalo.

Na najludňatejšom ostrove sveta nebudete ľutovať, že pláž nenavštívite ani raz

Aleš Tvrdý

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Na najludňatejšom ostrove sveta nebudete ľutovať, že pláž nenavštívite ani raz

Aleš Tvrdý

Súvisiace články

Starobylá krajina chytá v turizme druhý dych: Vďaka tomuto miestu sa vrátite do minulosti

Apeninské tajomstvá: Krásy Toskánska, ktoré sa vám aj na vlastné oči budú zdať neskutočné

Cestovateľ hovorí, prečo sa Afriky nemusia báť ani rodiny s deťmi: Toto vaše deti inde nezažijú!

Za 40 minút ste z betónovej džungle v nefalšovanom raji. Taiwanský ostrov s azúrovým morom a rozprávkovými zátišiami

Počas 60 rokov svojej existencie ňou vraj aspoň raz prešiel každý Američan. Slávna Route 66 sa mala volať inak

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás