Viera Václavková

Východne od hlavného mesta Ammánu, ktoré má prívlastok mesto na devätnástich pahorkoch, je hora Nebo. Pri ceste míňame fóliovníky aj olivové sady. Po pôde sa ťahajú hadice a&nbsp;rôzne potrubia, ktorými prúdi voda. Jej nedostatok spôsobuje krajine problémy. Komu sa ju podarí dotiahnuť na svoje pole, vyhral. Dopestuje si potravu pre seba aj pre zvieratá. Veď takmer až 90 percent územia krajiny zaberá púšť.

Krajina s dlhým názvom Jordánske hášimovské kráľovstvo je konštitučná monarchia na Blízkom východe s vyše 10 miliónmi obyvateľov, prevažne moslimov. V hlavnom meste Ammán žijú viac ako štyri milióny obyvateľov. V krajine prevláda púšť a polopúšť, napriek tomu sa darí dopestovať citrusové plody a tabak. Ekonomiku posilňuje ťažba fosfátov a turistický ruch. Mŕtve a Červené more sú magnetom dovolenkárov. Na juhu krajiny sa nachádza najvyššia hora Džabal Ran (1 754 m n. m.).

Jordánsko

Asi tridsať kilometrov jazdy a&nbsp;pred nami je biblická hora Nebo. Žiadny monument, len trochu vyšší kopec s&nbsp;nadmorskou výškou 817 metrov. Ale výhľad z&nbsp;neho je pekný. Domáci turistický sprievodca Abu Hany tvrdí, že jeden z&nbsp;najkrajších v&nbsp;krajine. V&nbsp;diaľke sa zaleskne hladina Mŕtveho mora, tam je Izrael. Pozerám sa vlastne tým smerom ako kedysi Mojžiš, keď tu zastal po štyridsaťročnom putovaní z&nbsp;Egypta a&nbsp;Izraelitov vyviedol z&nbsp;otroctva. Bol presvedčený, že vidí krajinu mlieka a&nbsp;medu. Tu aj zomrel. Údolie, ktoré sa ťahá okolo hory, nesie jeho meno. Celý areál je posvätným miestom všetkých kresťanov. Na význame stúpol po návšteve pápeža Jána Pavla II. v&nbsp;marci 2000. Slúžil tu svätú omšu a&nbsp;zasadil olivovník. Pripomína to pamätná doska osadená neďaleko Mojžišovej. Zaujímavý je aj pôvodne byzantský kostolík zo 4. storočia v&nbsp;novom šate. A&nbsp;vedľa neho kríž s&nbsp;hadom. Mojžiš pôvodne prosil Boha o&nbsp;pomoc, keď prechádzali územím zamoreným hadmi. Ten mu vtedy naznačil, aby si vyrobil kríž –&nbsp;odpudí tak hady aj zachráni ľudí, ktorých už pohrýzli.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z KRÁĽOVSTVA KAMENNÉHO MESTA A FAREBNEJ PÚŠTE NÁJDETE V GALÉRII

Smerujeme k&nbsp;Jordánu a&nbsp;v&nbsp;mozgu sa mi automaticky zapne text piesne Prejdi Jordán, rieku všetkých nádejí, ktorú spieva Helena Vondráčková. Rada by som ju prešla, ale nedá sa. Na oboch brehoch rieky vojaci strážia hranice a&nbsp;nad ich hlavami sa vietor pohráva so štátnymi vlajkami. Stojím pri Jordáne a&nbsp;pozerám sa na opačný breh do Izraela. Ľudia na náprotivnej strane rieky kývajú, ja tiež. Máme k&nbsp;sebe blízko, možno päť metrov, ale nesmieme prejsť rieku a&nbsp;podať si ruky. 

Poberiem sa k&nbsp;miestu, kde Ján Krstiteľ krstil Ježiša. Oponujem turistickému sprievodcovi, že také miesto je predsa v&nbsp;Izraeli. Bola som tam pred rokmi a&nbsp;sprievodca nám to tvrdil. Krúti hlavou, že už to nie je pravda. Zaoberali sa tým historici aj cirkevní hodnostári. A&nbsp;jednoznačne sa dohodli, že miesto krstu je tu v&nbsp;Jordánsku. Celý proces uznania tohto miesta sa začal, keď jordánsky kráľ podpísal mierovú zmluvu s&nbsp;Izraelom a&nbsp;vojaci odmínovali územie. Až potom sem prišiel pápež Ján Pavol II. vyhlásiť ho za sväté a&nbsp;posvätil ho. Potom tu začali vyrastať kostoly. Azda najznámejší a&nbsp;najdostupnejší je gréckokatolícky chrám vyzdobený zlatom. To dodali ruskí veriaci. Každá cirkev si tu postavila svoj svätostánok, no z&nbsp;kopcovitého terénu vidieť len ich veže.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Smerujeme do púšte a&nbsp;zastavíme sa pri Mŕtvom mori. Voda sa v&nbsp;ňom len lenivo prevaľuje, a&nbsp;hoci fúka vietor, vlny nehrozia. Voda je príliš hustá od soli. Na brehu sú soľné mapy a&nbsp;vidieť, ako vody v&nbsp;ňom ubúda. Nad ním vysoko na brale je vzácna pamiatka – Lótova žena. Tá sa pôvodne zmenila na soľný stĺp, keď sa obzrela na horiacu Sodomu a&nbsp;Gomoru, no rokmi z&nbsp;nej zostala skamenelina. Ešte niekoľko kilometrov a&nbsp;sme v&nbsp;púšti. Vnímam tú nádheru a&nbsp;v&nbsp;duchu sa ospravedlňujem tvorcom filmu Lawrence z&nbsp;Arábie, ktorých som podozrievala, že vytvorili skvelé kulisy. Vtedy som netušila, že existuje púšť s&nbsp;nádhernými skalami, ktoré akoby vyrastali z&nbsp;ružového piesku. Áno, Vádí Rum také je a&nbsp;rôzne skaly pripomínajú zvieratá, chrámy, stromy, prosto čo vám fantázia našepká pri prvom pohľade. Som v&nbsp;ňom a&nbsp;užívam si ho. Dostanem od vetra pozdrav – poriadnu dávku piesku do tváre, a&nbsp;už som menej nadšená. Skrývam si foto­aparát, aby to neschytal tiež, lebo pieskové prehánky neprestávajú.

Terénne autá víria prach a&nbsp;piesok. Aj to naše. Vystupujeme. Treba prejsť púšťou aspoň pár kilometrov, nechať v&nbsp;nej svoju stopu. Ocitneme sa medzi skalnými obrami. Ak sa chcem dostať na druhú stranu, musím preliezť úzkym lievikom medzi nimi, kde čakajú autá. Náročné. Chytám sa skál, lámem si nechty ako iní, napínam svaly, dostávam sa von zo zovretia a&nbsp;výsledok stojí za to. Pred očami mám ďalšie pekné scenérie, hoci zahalené oblakmi piesku. Večer v&nbsp;kempe nás čaká originálna beduínska večera zarb. Domáci mladíci poukladali do špeciálnej konštrukcie zeleninu, kuracinu, jahňacinu, vložili to do jamy vyhriatej dreveným uhlím, prikryli, zahrabali pieskom a&nbsp;po dvoch hodinách vytiahli. Výsledok chutil. Idem do stanu. Kamarátka sa bojí, či sa nám tam nedostal had alebo škorpión. Upokojujem ju slovami beduína, že ich mačky sú vycvičené a&nbsp;had tu neprežije. Zlikvidujú ho. Idem ešte do kúpeľne a&nbsp;usilujem sa aspoň z&nbsp;tváre zmyť piesok, ktorý sa mi na ňu priam prilepil. Steká mi z&nbsp;nej ružová voda. Podozrievam beduínov, že tú púšť prifarbujú...

Nemusíte mať naštudované stovky „múdrych“ strán o&nbsp;skalnom meste Petra, ktorú objavil v&nbsp;roku 1812 švajčiarsky cestovateľ Jacob Burck­hardt, aj tak vás osloví. Kráčate a&nbsp;ocitnete sa v&nbsp;zovretí nádherných skál, vysokých aj vyše sto metrov. Z&nbsp;niektorých jaskýň vychádzajú beduíni, už pred rokmi si ich totiž prispôsobili na život. Na existenciu si zarobia od turistov pri fotení a&nbsp;sprevádzaní na ťavách a&nbsp;somároch. Tieto živé taxíky sú stále atraktívne a&nbsp;taxa stúpa. Turistický sprievodca Abu Hany zachytí cenu: 20 až 30 eur za krátku cestu. Pokrúti hlavou a&nbsp;povie: „To už nie sú beduíni. Tí by turistov takto neokrádali. Beduíni predsa vždy pomáhali.“ Biznis je biznis, pomyslím si a&nbsp;kráčam ďalej do kaňonu Siq. Medzi skalnými obrami si pripadám ako mravec. 

Cesta sa zužuje a&nbsp;hore vysoko v&nbsp;skalách vidím nad žľabmi malé prehrádzky. Sprievodca zastane a&nbsp;porozpráva o&nbsp;tragédii z&nbsp;roku 1963, keď silný prívalový dážď v&nbsp;„spolupráci“ so zrútenou skalou, ktorá zahatala priechod, uväznil 26 francúzskych turistov. Jeden stúpajúcej vode odolával tak, že sa posúval po skale čoraz vyššie a&nbsp;neutopil sa. Ostatní to šťastie nemali...Kaňon sa končí. Objaví sa známa pokladnica vytesaná do skál, hrobky, divadlo, rôzne jaskyne... A&nbsp;pre všetkých dobrovoľný test kondície –&nbsp;zdolať vyše osemsto schodov pod vrchol s&nbsp;Áronovou hrobkou. Odmietam nesenie na somárovi a&nbsp;šliapem, až kým nezastanem pred priam pohľadnicovým kláštorom Ad Deir. A&nbsp;potom fotím, užívam si výhľad aj ticho.

Staroveký Džaraš je najvýznamnejšia pamiatka na Blízkom východe. Je aj dôkazom rozpínavosti rímskeho impéria v&nbsp;minulosti. Cisár Traján dbal na obchodovanie a&nbsp;prosperitu svojej krajiny. Dal vybudovať cesty a&nbsp;toto mesto sa stalo obchodným centrom. Keď sa tu v&nbsp;roku 129 zastavil cisár Hadrián, mesto postavilo na jeho počesť oblúk. Prejdem ním a&nbsp;som na hipodróme, kde duneli konské kopytá. Cesta ďalej vedie na námestie a&nbsp;popri stĺpovej kolonáde aj k&nbsp;zvyškom chrámov. O&nbsp;kúsok ďalej veľké divadlo na vŕšku priam pozýva posedieť si a&nbsp;zaloviť v&nbsp;mysli, čo tu asi vtedajší herci mohli hrať. Sadnem si do hľadiska a&nbsp;zachytím zvuk gájd. Omyl? Nie som predsa v&nbsp;Škótsku, nepijem whisky, ale sladký mätový čaj. Vysvetlenie: Briti sem kedysi priviezli gajdy a&nbsp;domáci si ich zamilovali.