Východne od hlavného mesta Ammánu, ktoré má prívlastok mesto na devätnástich pahorkoch, je hora Nebo. Pri ceste míňame fóliovníky aj olivové sady. Po pôde sa ťahajú hadice a rôzne potrubia, ktorými prúdi voda. Jej nedostatok spôsobuje krajine problémy. Komu sa ju podarí dotiahnuť na svoje pole, vyhral. Dopestuje si potravu pre seba aj pre zvieratá. Veď takmer až 90 percent územia krajiny zaberá púšť.

Jordánsko

Krajina s dlhým názvom Jordánske hášimovské kráľovstvo je konštitučná monarchia na Blízkom východe s vyše 10 miliónmi obyvateľov, prevažne moslimov. V hlavnom meste Ammán žijú viac ako štyri milióny obyvateľov. V krajine prevláda púšť a polopúšť, napriek tomu sa darí dopestovať citrusové plody a tabak. Ekonomiku posilňuje ťažba fosfátov a turistický ruch. Mŕtve a Červené more sú magnetom dovolenkárov. Na juhu krajiny sa nachádza najvyššia hora Džabal Ran (1 754 m n. m.).

Kríž s hadom

Asi tridsať kilometrov jazdy a pred nami je biblická hora Nebo. Žiadny monument, len trochu vyšší kopec s nadmorskou výškou 817 metrov. Ale výhľad z neho je pekný. Domáci turistický sprievodca Abu Hany tvrdí, že jeden z najkrajších v krajine. V diaľke sa zaleskne hladina Mŕtveho mora, tam je Izrael. Pozerám sa vlastne tým smerom ako kedysi Mojžiš, keď tu zastal po štyridsaťročnom putovaní z Egypta a Izraelitov vyviedol z otroctva. Bol presvedčený, že vidí krajinu mlieka a medu. Tu aj zomrel. Údolie, ktoré sa ťahá okolo hory, nesie jeho meno.
Celý areál je posvätným miestom všetkých kresťanov. Na význame stúpol po návšteve pápeža Jána Pavla II. v marci 2000. Slúžil tu svätú omšu a zasadil olivovník. Pripomína to pamätná doska osadená neďaleko Mojžišovej. Zaujímavý je aj pôvodne byzantský kostolík zo 4. storočia v novom šate. A vedľa neho kríž s hadom. Mojžiš pôvodne prosil Boha o pomoc, keď prechádzali územím zamoreným hadmi. Ten mu vtedy naznačil, aby si vyrobil kríž – odpudí tak hady aj zachráni ľudí, ktorých už pohrýzli.

Prejdi Jordán...

Smerujeme k Jordánu a v mozgu sa mi automaticky zapne text piesne Prejdi Jordán, rieku všetkých nádejí, ktorú spieva Helena Vondráčková. Rada by som ju prešla, ale nedá sa. Na oboch brehoch rieky vojaci strážia hranice a nad ich hlavami sa vietor pohráva so štátnymi vlajkami. Stojím pri Jordáne a pozerám sa na opačný breh do Izraela. Ľudia na náprotivnej strane rieky kývajú, ja tiež. Máme k sebe blízko, možno päť metrov, ale nesmieme prejsť rieku a podať si ruky.

Poberiem sa k miestu, kde Ján Krstiteľ krstil Ježiša. Oponujem turistickému sprievodcovi, že také miesto je predsa v Izraeli. Bola som tam pred rokmi a sprievodca nám to tvrdil. Krúti hlavou, že už to nie je pravda. Zaoberali sa tým historici aj cirkevní hodnostári. A jednoznačne sa dohodli, že miesto krstu je tu v Jordánsku. Celý proces uznania tohto miesta sa začal, keď jordánsky kráľ podpísal mierovú zmluvu s Izraelom a vojaci odmínovali územie. Až potom sem prišiel pápež Ján Pavol II. vyhlásiť ho za sväté a posvätil ho. Potom tu začali vyrastať kostoly. Azda najznámejší a najdostupnejší je gréckokatolícky chrám vyzdobený zlatom. To dodali ruskí veriaci. Každá cirkev si tu postavila svoj svätostánok, no z kopcovitého terénu vidieť len ich veže.

Článok pokračuje na ďalšej strane.