Zuzana Zimmermannová

Kdekoľvek na severe Nemecka prídete, privítajú vás veselým a&nbsp;zvučným „moin“. Pozdrav, ktorý znamená „krásny“ alebo „dobrý“, bude sprevádzať vzduch nasýtený morskou soľou, vietor roztáčajúci vrtule mlynov a&nbsp;chutná šálka čaju. V&nbsp;Brémach aj vo východnom Frízsku cítiť, že čas je vzácna komodita, a&nbsp;tak sa rozumne rozdeľuje medzi nutnosti a&nbsp;slasti. Práca je tu však úzko spätá s&nbsp;prírodou a&nbsp;so zvieratami –&nbsp;od skutočných až po tie rozprávkové.

Brémy sú najmenšia spolková krajina Nemecka, ktorú tvoria len dve mestá –&nbsp;Brémy a&nbsp;Bremenhaven. Brémy kedysi patrili do významného zväzu hanza, ktorý vznikol v&nbsp;polovici 12.&nbsp;storočia s&nbsp;cieľom uľahčiť obchodovanie na severe Európy. Obe mestá sú obklopené územím spolkovej krajiny Dolné Sasko pri pobreží Severného mora. Na jej severozápade leží východné Frízsko, historické územie, ktoré zahŕňa aj Východofrízske ostrovy.

Brémy

V&nbsp;porcelánovej šálke zdobenej ružami už leží „kluntje“, hrudka kamenného cukru, ktorý naša hostiteľka zalieva frízskym čiernym čajom. Obsluhuje nás v&nbsp;protismere hodinových ručičiek –&nbsp;Frízovia veria, že takto „spomalia čas“ vyhradený pre blízkych. Lyžičkou ešte naberie trochu smotany (wulkje), z&nbsp;ktorej sa na hladine vytvoria obláčiky, akoby umelec neviditeľnou rukou maľoval na čajové plátno. „Čaj sa však nikdy nemieša, len tak si v&nbsp;každom dúšku vychutnáte unikátny zážitok,“ hovorí Henning Priet, historik v&nbsp;múzeu čaju spoločnosti Bünting zodpovedný za čajové ceremónie.

Vo východnom Frízsku čaj nie je len nápoj, ale dlhoveká tradícia s&nbsp;nádychom rituálu. Ak žijete v&nbsp;presvedčení, že najviac čaju sa vypije v&nbsp;Spojenom kráľovstve, mýlite sa. Priemerný Východofríz ročne vypije až tristo litrov čaju, zatiaľ čo Brit „len“ 185&nbsp;litrov. Vďaka tomu sa miestni zaraďujú na špičku spotreby čaju v&nbsp;celej Európe. Špecifický obrad pitia čaju priniesol regiónu na severe Nemecka v&nbsp;roku 2016 aj zápis do Zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO. Čajovne tu nájdete na každom kroku, horúca šálka pri nepredvídateľnom počasí s&nbsp;množstvom prehánok, ale aj slnka a&nbsp;vetra padne vhod celoročne.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z ČAROVNÉHO VÝCHODNÉHO FRÍZSKA NÁJDETE V GALÉRII

„Ako prví priviezli čaj do Európy Holanďania, takzvaní západní Frízovia. Už vtedy bol vnímaný ako ‚civilizovaný‘ nápoj, a&nbsp;tak sme od nich pitie čaju rýchlo odkukali, a&nbsp;to už v&nbsp;roku 1610 –&nbsp;skôr než Angličania a&nbsp;ostatné krajiny. Z&nbsp;čaju sa stal symbol luxusu, dovoliť si ho mohli len bohatí, keďže jedno vrecúško malo hodnotu 150&nbsp;hodín práce. Aj preto sa v&nbsp;chudobnejších domácnostiach lúhovalo donekonečna. Platilo však, že čím tmavší bol nálev, tým väčšiu úctu ste hosťom preukázali,“ hovorí historik.

Z&nbsp;pôvodných obchodníkov s&nbsp;čajom sa v&nbsp;Leeri zachovali len dve firmy, Bünting z&nbsp;nich píše najdlhšiu, vyše dvestoročnú tradíciu. Vďačí za to Johannovi Büntingovi, ktorý si v&nbsp;roku 1806 v&nbsp;Leeri prenajal obchod s&nbsp;koloniálnym tovarom vrátane tabaku, korenia a&nbsp;–&nbsp;ako inak&nbsp;– čaju. Neskôr do biznisu zapriahol aj švagra Weerta Klop­pa, ktorého rodina sa po Büntingovej smrti pustila do výroby prvých domácich čajových zmesí. Aký vlastne je východofrízsky čaj? „Musí ísť o&nbsp;čierny čaj. Kedysi sa zelený čaj považoval za čaj pre slabochov. Používame hlavne assam, ktorý miešame s&nbsp;ďalšími druhmi. Aktuálne máme troch degustátorov čaju, ktorí každé dva-tri mesiace rozhodujú o&nbsp;našej zmesi. Ročne dostávajú vyše 10-tisíc vzoriek čaju, no takmer 90&nbsp;percent pre nás nie je vhodných,“ vysvetľuje sprievodca v&nbsp;múzeu firmy Bünting.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Múzeum leží na tej istej ulici, kde stálo sídlo firmy už v&nbsp;roku 1812. Spoznáte ju ľahko podľa Tilky –&nbsp;sochy ženy so šálkou čaju v&nbsp;napriahnutej ruke. Hneď za ňou sa týči pestrofarebný dom, ktorého steny rozprávajú 40&nbsp;legiend o&nbsp;meste pretnutom riekami Leda a&nbsp;Ems. V&nbsp;centre Leeru vládne pokojná, takmer vidiecka atmosféra. Malebné tehlové domy plné obchodíkov, čajovní a&nbsp;vkusne vyzdobených obydlí dopĺňajú plachetnice kotviace v&nbsp;múzejnom prístave. Práve tie, najmä počas ružových západov slnka, dodávajú mestečku nezameniteľné čaro.

 Na promenáde kotví zrekonštruovaný parník Princ Heinrich z&nbsp;roku 1907, na opačnej strane Ledy sa na palube lodnej reštaurácie Spiekeroog pri jemných klavírnych tónoch podávajú rybie delikatesy z&nbsp;najbližšieho okolia. Práve tento breh kedysi patril veľkým fabrikám, ktoré profitovali z&nbsp;bezprostrednej blízkosti prístavu. Dnes sa väčšina premenila na domy s&nbsp;priamym prístupom k&nbsp;vode, ktoré si môže dovoliť len hŕstka vyvolených. Mestský prístav Leer však naďalej slúži ako druhé najväčšie lodné centrum v&nbsp;Nemecku, hneď po Hamburgu. K&nbsp;moru vedie z&nbsp;mesta okolo 75&nbsp;kilometrov, tam sa však už píše príbeh plný lepkavého bahna a&nbsp;fascinujúcej fauny a&nbsp;flóry.

Niekoľko párov veľkých očí sa upiera na sklo, po chvíli sú však už opäť zabraté do šantenia vo vode. Kotrmelce a&nbsp;otáčky strieda jemné štuchanie aj hravé ťukanie do rýb, ktoré zostali v&nbsp;bazéne po zasýtení najväčšieho hladu. V&nbsp;Seehundstation Nationalpark-Haus, organizácii na ochranu tuleňov v&nbsp;nemeckom Nordene, sa práve skončil čas kŕmenia. Pre mláďatá je tento veľký bazén len dočasnou zastávkou. „Venujeme sa najmä záchrane takzvaných heuler (siréna). Ide o&nbsp;mladučké tulene, ktoré silný prúd, vyrušenie loďou či predátorom oddelili od matiek v&nbsp;čase, kým sú od nich ešte závislé. Takéto mláďatá neustále vydávajú zvuky podobné plaču, aby ich matka opäť našla. Nie vždy sa im to podarí. Vtedy prichádzame na rad my,“ vysvetľuje Inola, pracovníčka záchrannej stanice, ktorá je denne otvorená aj pre verejnosť. Ročne v&nbsp;Nordene zachránia okolo 150&nbsp;tuleňov, ktoré nachádzajú na pláži aj vďaka telefonátom ľudí. „Radíme im veľmi sa nepribližovať. Rozkošná tvár tuleňov obyčajných nabáda na pohladkanie, v&nbsp;rámci sebaobrany však neváhajú hrýzť,“ objasňuje.

Dospelé tulene sú na rozdiel od mláďat samotárske zvieratá. Keďže vo vodách Severného mora nie je veľmi dobrá viditeľnosť, pri love si pomáhajú fúzmi, vďaka ktorým cítia pohyb až na vzdialenosť sto metrov. Mláďatá sú však prvých šesť týždňov závislé od materského mlieka. Keď v&nbsp;stanici dosiahnu hmotnosť 25&nbsp;kíl, prinesú ich naspäť na pobrežie Severného mora. „Mláďatá sa po vypustení z&nbsp;košov nadšene rozbehnú do vody. Občas sa pozrú späť a&nbsp;my si nahovárame, že nám tak ďakujú, v&nbsp;skutočnosti sa len obzerajú na možné nebezpečenstvo. V&nbsp;okamihu návratu do mora sú plne pripravené na život vo voľnej prírode. Niekedy však vidíme zvyšky štítkov na dospelých jedincoch a&nbsp;vtedy si povieme –&nbsp;ten bol náš a&nbsp;žije možno aj vďaka nám,“ dodáva Inola o&nbsp;zmysluplnej práci.

Morské pobrežie v&nbsp;Norddeichu pôsobí ako z&nbsp;pohľadnice. Štátom uznané „kúpele Severného mora“ pokrýva jemný biely piesok. Niektorí turisti na sklonku leta do chladných vôd neveľmi hlbokého mora vstupujú v&nbsp;neopréne, väčšina však oddychuje v&nbsp;pásikavých modro-bielych plážových košoch Strandkorben. Tie ich okrem slnka chránia najmä pred vetrom, ktorý tu v&nbsp;závanoch dvíha piesok vysoko do vzduchu. Nikto sa tým nedá odradiť. Ľudia si s&nbsp;pôžitkom užívajú dobroty v&nbsp;kaviarni, sedia na širokých schodoch vedúcich do mora, lezú na vyhliadkovú vežu alebo sa promenádujú nad piesočnými dunami. Odhodlanie potvrdzuje aj neďaleká šarkania lúka, ktorá dokazuje, ako si domáci z&nbsp;vetra dokážu urobiť najlepšieho priateľa. „Máme tu príslovie –&nbsp;až keď ovciam zmiznú všetky kučery, môžeme hovoriť, že fúka vietor,“ smeje sa čašník v&nbsp;kaviarni.

Aj preto je toto územie posiate veternými mlynmi, a&nbsp;to nielen modernými, ale aj historickými. Kedysi ich v&nbsp;Nordene, obci, ktorá takmer plynulo splýva s&nbsp;prímorským Norddeichom, stálo až štrnásť, dnes sa do výšky takmer 30&nbsp;metrov týčia len tri. V&nbsp;mlyne Westgaster krásne rozvoniavajú slivkové koláče práve vytiahnuté z&nbsp;historickej pece. Vchod do mlyna zapĺňa čerstvá úroda ovocia a&nbsp;zeleniny z&nbsp;neďalekých polí a&nbsp;prístavba mlynárovho domu sa zmenila na útulnú čajovňu. Mlyn z&nbsp;roku 1863 je po rekonštrukcii plne funkčný a&nbsp;patrí pod pamiatkovú ochranu. Na poschodí ukrýva malé múzeum dobových hospodárskych nástrojov, no na návštevu láka práve svojou nezameniteľnou atmosférou. 

Medzi Frízskymi ostrovmi a&nbsp;pevninou sa ukrýva ešte jeden unikát menom Waddenské more. Piesočné duny a&nbsp;pláže tam striedajú soliská a&nbsp;bahniská, ktoré vznikajú aj v&nbsp;dôsledku spomalených morských prúdov. Každých šesť hodín more s&nbsp;prílivom zaplaví pôdu a&nbsp;po uplynutí odmeraného času ustúpi a&nbsp;dlhé kilometre pobrežia úplne obnaží. Morské dno je tak zrazu prístupné bez potápačského výstroja, pešo sa dá prejsť až k&nbsp;neobývaným ostrovom črtajúcim sa v&nbsp;diaľke. Najlepší spôsob, ako okolie spoznať, je vyzuť si topánky a&nbsp;ponoriť nohy do mäkučkého bahna. „Zvieratá, ktoré tu žijú, sa musia prispôsobiť veľmi náročným podmienkam, preto je tento priestor taký výnimočný,“ hovorí riaditeľ Národného parku Waddenské more Peter Südbeck o&nbsp;oblasti s&nbsp;jedinečným biotopom, ktorá je zapísaná na Zozname prírodného svetového dedičstva UNESCO.

Ide o&nbsp;najväčšiu súvislú plochu bahnísk na celom svete, ktorá pokračuje aj pri pobreží Holandska a&nbsp;Dánska. Okrem vtáctva na nej žijú rozmanité zvieratá od mušlí cez morské červíky, slimáky, kraby či tulene. „Vyvinuli si stratégie prežitia v&nbsp;období odlivu –&nbsp;buď sa ponoria do bahna, zavrú svoju schránku, aby nevyschli, alebo migrujú do mora. To platí najmä pre tulene, ktorých je tu asi 40-tisíc. Drobné kraby si chytajú potravu tak, že medzi zdvihnutými ‚anténami‘ napnú tenkú kožku. Voláme ich ‚orchester mora‘. Vietor v&nbsp;napnutých vláknach totiž vyludzuje krásne melódie. V&nbsp;bahne žijú riasy a&nbsp;baktérie, ktoré sú absolútni špecialisti svojho druhu. A&nbsp;je tu veľmi živo, na jednom štvorcovom kilometri žije vyše stotisíc druhov malých kreviet. Nehovoriac o&nbsp;migrujúcich vtákoch, ktoré tu musia počas pár týždňov nabrať takmer sto percent svojej pôvodnej váhy, aby zvládli let do Afriky,“ objasňuje skúsený ornitológ nesmiernu ekologickú hodnotu tohto premenlivého terénu.

Keby bratia Grimmovci zasadili rozprávku o&nbsp;štyroch zvieracích muzikantoch do iného mesta, Brémy by mali zaručene odlišnú tvár. Nemeckí rozprávkari však príbeh o&nbsp;oslíkovi, psovi, mačke a&nbsp;kohútovi, ktorí sa na staré kolená rozhodnú pre hudobnú „kariéru“, aby sa vyhli smrti, priniesli práve sem, a&nbsp;tak sa mesto na severe Nemecka zaplnilo sochami vynaliezavých zvieratiek. „Ak chcete, aby vám priniesli šťastie, musíte sa postaviť čelom k&nbsp;soche, chytiť somára za obe nohy a&nbsp;niečo si želať. Robia to aj domáci,“ hovorí sprievodca Andreas, keď stojíme na okraji radnice.

Len o&nbsp;pár krokov ďalej sa z&nbsp;Trhového námestia ozýva kikiríkanie striedané štekotom a&nbsp;ďalšími zvukmi z&nbsp;rozprávky. Vychádzajú z&nbsp;falošného kanálového krytu. „Mesto ho zriadilo ako sporiteľničku. Po vhodení mince sa ozvú muzikanti, vyzbierané peniaze posielame na charitu. Minulý rok sa takto vyzbieralo 25-tisíc eur.“ Neveľké námestie obkolesujú tie najdôležitejšie budovy, a&nbsp;tak sa terasy miestnych podnikov tešia veľkej obľube. Na poriadok dozerá socha rytiera Rolanda. „Je symbolom slobody Brém. S&nbsp;výškou 5,5&nbsp;metra je to aj najvyššia voľne stojaca socha nemeckého stredoveku. Už od svojho postavenia v&nbsp;roku 1404 symbolizuje nezávislosť a&nbsp;obchodné výsady Brém ako hanzového mesta. Legenda hovorí, že dokiaľ bude Roland stáť, budú Brémy nezávislé.“

Socha je spolu s&nbsp;barokovou radnicou, ktorá neskôr získala renesančnú fasádu, zapísaná na Zozname svetového dedičstva UNESCO. A&nbsp;určite právom. Na prvom poschodí visia majestátne kosti veľryby, Horná sieň obložená drevom už pri prvom pohľade vyráža dych. Nad hlavou „plávajú“ historické plachetnice zavesené na zdobenom strope vysokom osem metrov. „Sú to vojenské lode, ktoré sprevádzali konvoje obchodníkov na mori. Boli niečo ako NATO v&nbsp;obchodnom spolku hanza, navzájom sa chránili. Najstaršia je zo 16. storočia,“ hovorí sprievodca.

Veľkolepé obrazy odkazujú na dejiny Brém, ale aj na príbeh šalamúnskeho rozsudku. Kedysi totiž sála slúžila na zasadania rady a&nbsp;súdu, dnes sa v&nbsp;nej konajú oslavy a&nbsp;recepcie. Pod radnicou sa ukrýva ešte jeden vzácny trezor –&nbsp;brémska radničná pivnica Ratskeller, ktorá ohromuje nielen vyše 600-ročnou históriou, ale aj najväčším výberom výlučne nemeckých vín na svete. Keďže súkromný predaj alkoholu bol zakázaný, až do roku 1815 mala ako jediná výsadu predávať víno v&nbsp;meste. V&nbsp;súčasnosti je z&nbsp;nej reštaurácia s&nbsp;výberom 650&nbsp;druhov nemeckých vín.

Najstaršia a&nbsp;zároveň jedna z&nbsp;najmilších štvrtí Brém je Schnoor. Veselé farebné domčeky a&nbsp;úzke uličky plné dekorácií pútajú pozornosť už z&nbsp;diaľky. Na jednom rohu sa stará telefónna búdka premenila na skleník plný rastlín, vchod do obchodu stráži veľký orangutan a&nbsp;niektoré uličky sú také úzke, že treba stiahnuť brucho. Názov Schnoor znamená „šnúra“ a&nbsp;odkazuje na staré remeslá spojené s&nbsp;lodiarstvom, ale aj na domčeky remeselníkov z&nbsp;15.&nbsp;až 18.&nbsp;storočia, ktoré sa tiahnu ako perly na šnúre. Dnes ich zaplnili kaviarne, obchodíky, galérie i&nbsp;bistrá s&nbsp;jedinečnou atmosférou. 

Z&nbsp;centra sa oplatí zamieriť k&nbsp;nábrežiu pri štvrti Schlachte. Pod košatými stromami obvešanými svetlami sa vlní dlhý pás pivných záhrad, reštaurácií a&nbsp;barov žijúcich vo dne v&nbsp;noci. Bývalý mestský prístav na rieke Vesere láka na prechádzku, cyklistiku či posedenie na lavičke s&nbsp;výhľadom na lode. K&nbsp;štvrti sa dá dostať priamo z&nbsp;hlavného námestia po nezvyčajnej Böttcherstrasse. Spoznáte ju podľa žiarivého bronzového reliéfu Nositeľ svetla. Ulicu dal v&nbsp;rokoch 1922 až 1931 postaviť obchodník Ludwig Roselius, ktorý zbohatol na výrobe bezkofeínovej kávy. Človek má miestami pocit, akoby sa ocitol na nástupišti 9 a&nbsp;¾ u&nbsp;čarodejníka Harryho Pottera. Tajomné zákutia s&nbsp;múzeami a&nbsp;remeselnými obchodíkmi aj ručne vaľkanými cukríkmi, ale najmä jedinečné tehlové budovy, ktoré sú vzácnym príkladom nemeckého expresionizmu, z&nbsp;ulice robia unikát. Počkajte si na hudbu z&nbsp;Domu zvonkohry s&nbsp;30&nbsp;zvonmi a&nbsp;otáčavými panelmi slávnych zaoceánskych dobyvateľov a&nbsp;pohľadajte Fontánu siedmich lenivcov. Ulica s&nbsp;dĺžkou len 108&nbsp;metrov dokáže zabaviť na dlhší čas, než by ste čakali.

„Brémy boli bohatým mestom. Obchodníci združení v&nbsp;hanze na svojich cestách zbierali umenie, ktorým sa chceli pochváliť. Najprv ho vystavovali doma, neskôr ho však odovzdali Kunsthalle, vďaka čomu sa stala prvou samostatnou galériou s&nbsp;občianskou zbierkou v&nbsp;celom Nemecku,“ hovorí sprievodkyňa Dina o&nbsp;zbierke, ktorá siaha od stredoveku až po 21.&nbsp;storočie. Nechýba v&nbsp;nej Dürer, Rubens, Monet, Rodin či Vincent van Gogh. Z&nbsp;moderného umenia je lákadlom inštalácia Bena Vautiera Bizart Baz’art, čierna miestnosť prepchatá bizarnými predmetmi, ktorú galéria dostala ako dar k&nbsp;svojmu 200.&nbsp;výročiu.

Brémy nezaspali na vavrínoch, práve naopak. Podobne ako v&nbsp;galérii, aj v&nbsp;meste šikovne spájajú staré s&nbsp;novým. Na okraji mesta v&nbsp;bývalom areáli firmy Kellogg’s&nbsp;na výrobu cereálií vzniká nová živá štvrť. Überseeinsel pri bývalých dokoch plánuje premeniť prašné cesty na zelené pásy a&nbsp;námestia na verejné obývačky. Hoci ešte stále vyzerá prevažne ako stavenisko, už teraz sa vo štvrti formujú komunitné záhrady, konajú pivné či grafitové festivaly a&nbsp;stavajú sa nové bary, klzisko a&nbsp;riečna promenáda. V&nbsp;auguste otvorili aj nezvyčajný hotel s&nbsp;oblými stenami, v&nbsp;ktorom zachovali pôvodné silá na mletie obilia. Projekt by mal byť dokončený v&nbsp;roku 2027 a&nbsp;priniesť mestu čerstvú iskru. 

Moin od Severného mora: Kým bude stáť socha rytiera Rolanda, Brémy budú nezávislé

Zuzana Zimmermannová

Výber pre vás

Moin od Severného mora: Kým bude stáť socha rytiera Rolanda, Brémy budú nezávislé

Zuzana Zimmermannová

Súvisiace články

Cesty vlakom, ktoré zmenia váš pohľad na svet: Tieto trasy musíte zažiť!

Kirgizské more: Titicaca Strednej Ázie meria neuveriteľných 182 kilometrov

Cigary z ôsmich listov: Na Kube lekár zarobí 50 eur, rovnako ako turistický sprievodca

Výber pre vás