Mária Mišovičová

Aký bol jej skutočný obraz, naozaj nie je ľahké spoznať. Nelichotivých vyjadrení na jej adresu odznelo neúrekom. Najmä keď sa stala prvou dámou Argentíny. Oba tábory – obdivovatelia i kritici – okolo nej vystavali vysoký múr emócií. Bola inteligentná, neúnavná v pomoci tým najbiednejším, mimoriadne krásna, nádej a ochrankyňa chudobných. Ale takisto ambiciózna, bez zľutovania, bezcitná intrigánka. Naozaj bolo ťažké rozlíšiť, čo sú fakty a čo lož. Za necelých 33 rokov svojho života však toho zvládla hodne. Z chudobného vidieka sa dostala až do prezidentského paláca. Bola to najobdivovanejšia, najvýznamnejšia, ale aj najviac nenávidená žena argentínskych dejín.

Eva María Ibarguren vyšla z biednych pomerov. Narodila sa ako piate nemanželské dieťa v zapadnutej dedine Los Toldos, asi 300 kilometrov od hlavného mesta. Jej matkou bola chudobná vidiečanka Juana, otcom bohatý statkár Juan Duarte, potomok francúzskych imigrantov. Prvé dieťa porodila Juana Duartemu, keď mala štrnásť rokov, on mal päťdesiat. V neďalekej dedine už legálnu rodinu mal a päť detí s Juanou nikdy neuznal za vlastné. Ani vzťah s ňou nemienil zlegalizovať. Jeho dvojaký život nikto neodsudzoval, v argentínskych pampách to nebolo nič neobvyklé.

Finančne Juane na deti i domácnosť slušne prispieval. Všetko sa zmenilo v roku 1926, keď zomrel pri autonehode. Oficiálna manželka zakázala Juane i jej deťom prísť na obrad do kostola, nemohli byť ani v smútočnom sprievode na cintorín. Bolo to pre nich potupné, no okrem hanby ich čakala i finančná tieseň. Odsťahovali sa preto do mestečka Junín, kde si Juana otvorila malú jedáleň. Možno pre toto poníženie sa zrodila u&nbsp;Evy nenávisť k bohatým a nejasná túžba donútiť ich, aby k nej vzhliadali, aby ju obdivovali.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Eva začala chodiť do školy, až keď mala osem rokov. Podľa učiteľky bola tiché dieťa a&nbsp;nemala temer žiadnych priateľov. Učenie jej nešlo a jej písomný prejav bol na veľmi nízkej úrovni. Rada však tancovala, výborne recitovala, predvádzala sa. Eva nebola v Juníne šťastná. Mala vyššie ambície, než mohla v chudobnom malomeste dosiahnuť. Snívala o dráhe umelkyne a túžila dostať sa do veľkého sveta. Aby sa jej umelecké predstavy aj naplnili, v necelých šestnástich rokoch odišla do Buenos Aires. Údajne jej na ceste za hereckým snom pomohol populárny spevák tanga Augustín Magaldi, ktorý v Juníne vystupoval. Eva sa stala jeho milenkou a on ju odporučil priateľom v divadle. Niektorí historici však spochybňujú, či vôbec slávny spevák v malomeste vystupoval, ako aj to, že Eva bola jeho milenka. Jedna z nezrovnalostí, ktoré sa v jej životopise objavujú viackrát.

Ako to bolo v skutočnosti, nevedno, v každom prípade takmer 16-ročná Eva zakotvila v hlavnom meste a veľmi rýchle sa stretla s problémami. Nemala peniaze a honoráre za niekoľkoslovné úlohy v divadelných spoločnostiach jej nestačili ani na jedlo. Súbory zväčša chodili na turné, čo znamenalo nepohodlný kočovný život. A ak neprišli na predstavenie diváci, nebola ani gáža. V tomto období života bola na pokraji chudoby a aby získala aspoň nejaké úlohy, využívala kontakty s mužmi zo svojho okolia. V rokoch na výslní neprajníci túto Evinu životnú etapu vyniesli na verejnosť a označili ju za hanebnú.

Postupne sa jej ako herečke začínalo dariť. Okrem nie veľmi významných filmových úloh sa výrazne presadila v rozhlasových hrách. Prácu dostala v najpočúvanejšej rozhlasovej stanici Bergamo. Účinkovala nielen v hrách, ale pravidelne sa objavovala aj v relácii Slávne ženy histórie. Rádio bolo v tom čase veľmi populárne, vychádzali špeciálne časopisy, ktoré uverejňovali programy jednotlivých staníc a písali o hercoch, ktorých hlasy zaznievali z éteru. Eva sa veľmi rýchle dostala na vrchol, stala sa miláčikom poslucháčov. V roku 1942 získala 5-ročnú zmluvu s nadštandardnými príjmami a zakrátko si mohla kúpiť i vlastný byt v luxusnej štvrti Buenos Aires.

Zlomovým rokom v jej živote sa stal január 1944. Vtedy mesto San Juan zasiahlo silné zeme­trasenie, ktoré zničilo množstvo domov, obytných budov a zahynulo pri ňom vyše 15-tisíc obyvateľov. Eva bola vtedy už uznávaná herečka a mala kontakty v politickej i umeleckej oblasti. Usporiadala benefičnú akciu na pomoc obetiam zemetrasenia, na galavečere sa okrem argentínskej smotánky zúčastnil aj minister práce Juan Perón. O niekoľko dní sa ani nie 25-ročná herečka presťahovala do bytu tohto 50-ročného vdovca. Zosobášili sa v októbri 1945 a o pár mesiacov sa Eva Perónová stala aj prvou dámou Argentíny. Juan Domingo Perón vo februári 1946 zasadol do prezidentského kresla. Výdatne mu v kampani pomáhala i&nbsp;manželka, prostredníctvom rozhlasu šírila jeho politické myšlienky. Precestovala s ním skoro celú krajinu, vedela pôsobiť na davy, vytvorila kult Juana Peróna.

Po zvolení nemienila byť len poslucháčka jeho prejavov. Hoci manžela obdivovala, vo vláde chcela mať svoj priestor. Podieľala sa na mnohých zásadných politických rozhodnutiach, systematicky presadzovala svoje ciele a bola prvou ženou na latinskoamerickom kontinente, ktorá v tom období priniesla do politiky nový rozmer. Buenos Aires, do ktorého Eva prišla, nebolo veselé mesto. A najmä ženám neprialo. V úzkych uliciach sa pohybovali ľudia oblečení prevažne v čiernom, ženy po deviatej hodine večer nemohli byť samy v meste, o zábave v kaviarňach ani nehovoriac.

V lokáloch síce ženy boli, ale len preto, aby polonahé zabávali mužov. Takmer v každej ulici boli bary, malé nevestince či kaviarne, kde hrali dámske kapely na vyvýšenom pódiu, niekedy až tak vysoko, že boli úplne pod stropom. Kapelu tvorili pekné mladé slečny, prevažne obnažené. To boli jediné ženy, ktoré sa pohybovali v zábavných podnikoch. Predsa len sa s nimi bolo možné stretnúť ešte niekde: na okraji mesta boli veľké verejné domy, kam cez víkend prichádzali vlaky plné mužov. Ale teraz tu bola Evita a ženy sa stali politickou silou.

Očakávali od nej zásadné zmeny vo svojich životoch. Ešte k pôvodu zdrobneniny jej mena. V&nbsp;jednej z biografií to vysvetlila takto: „Politici, ministri, veľvyslanci, úradníci, intelektuáli ma oslovujú pani, najdôstojnejšia pani, niektorí excelencia a niekedy i pani prezidentka. Len ľud, descamisados, ma volá Evita – Evička.“ Z ich úst bola na toto oslovenie hrdá. Descamisados v doslovnom preklade znamenalo „bez košele“. Biele košele k oblekom nosili príslušníci horných vrstiev. Chudobní takisto nechodili bez košieľ, tie ich však neboli biele, ale pracovné, farebné, bez goliera.

Po príchode Perónovcov do prezidentského paláca to Eva nemala jednoduché. Bulvárne médiá začali vyťahovať o nej „zaručené informácie“, že po príchode do metropoly sa živila prostitúciou. Dôkazy o tom sa však nikde nikdy nenašli. V očiach oligarchov bola zasa nevzdelané chudobné dievča a&nbsp;nenávidela všetkých, ktorí ju prevyšovali. Vyše sto rokov sa dodržiavala tradícia, že prvá dáma Argentíny bola vždy predsedníčkou Dobročinnej spoločnosti. V nej sa s manželkami boháčov venovala charitatívnej činnosti. Dámy z vysokej spoločnosti odmietli Evu uviesť do tejto funkcie s tým, že je na taký post príliš mladá. Ona to vyriešila radikálne. Spoločnosť zrušila a nahradila ju vlastnou Nadáciou Evy Perónovej.

Dobročinnosť poňala na inom princípe, po svojom. Poznala potreby chudobných ľudí a dovtedajšie rozdávanie malých súm núdznym pokladala za kratochvíľu bohatých žien. Luxus a pohodlie chcela dopriať aj nemajetným. Na jej popud vznikli v Buenos Aires Prechodné domovy. Nachádzali sa v domoch po oligarchoch, boli kompletne zariadené, a&nbsp;útočisko v nich našli mladé ženy, ktoré prichádzali do hlavného mesta z vidieka. Eva ich chcela uchrániť pred ťažkými začiatkami, aké zažila ona. Jej nadačná činnosť mala rozsiahly záber: zaoberala sa výstavbou zdravotníckych stredísk, sociálnych zariadení, nových škôl, prideľovala štipendiá, organizovala prázdninové pobyty a spoločenské akcie pre mládež.

Prostredníctvom nadácie stavali sociálne byty, tým málo majetným, ktorí sa rozhodli postaviť si obydlie sami, na stavbu finančne prispievala. Do chudobných štvrtí v mestách i na vidieku zabezpečovala odvoz potravín, šiat, školských pomôcok, hračiek... Nadácia skvalitnila život mnohým Argentínčanom. Eva sa charitatívnej činnosti venovala s plným nasadením. Financie na jej činnosť získavala viacerými spôsobmi, viac či menej štandardnými. Medzi klasické príjmy patrili dary; ak potrebovali v nadácii odborníkov alebo dopravné prostriedky, obrátila sa Eva na štátne inštitúcie. Medzi nepopulárne a najviac kritizované opatrenie patril príkaz, na základe ktorého odvádzali ministerstvá na účet nadácie prebytky z hospodárenia. V prípade, že sa niektoré inštitúcie bránili, príspevky si nadácia vynútila vyhrážaním.

Oponenti prezidentského páru obvinili Evu Perónovú z obohacovania sa z nadačných peňazí. Tvrdili, že financie používa na nákup šperkov a drahého oblečenia. Vyšetrovanie v roku 1955, po páde perónizmu, nepotvrdilo, že by prezidentova manželka spreneverila peniaze nadácie. Popri sociálnej práci bola aj výraznou politickou osobnosťou. Angažovala sa za volebné právo argentínskych žien, ktoré dosiahla v roku 1947. Opoziční poslanci sa vtedy na ňu sťažovali, že neprípustným spôsobom zasahovala do rokovania parlamentu. Neboli jediní. Kontrolovala aj vysokých funkcionárov, ktorým to rovnako nebolo po vôli. Postupne prevzala moc nad všetkým, čo spadalo do funkcie viceprezidenta, okrem vojenských záležitostí. Počas vlády Juana Peróna boli zoštátnené všetky dôležité hospodárske odvetvia, nastal rozvoj priemyslu a významné postavenie získali odbory. Zásluhu na tom mala i jeho manželka.

Po skončení druhej svetovej vojny sa v roku 1947 rozhodla pre cestu do Európy. Argentína sa v tomto svetovom konflikte zdráhala podporiť Spojencov a udržiavala aj diplomatické vzťahy s Nemeckom. Argentínski vojaci zasa obdivovali taliansky fašizmus. Cestou po Európe mala Eva pomôcť odstrániť tento nelichotivý biľag a pomôcť zapojiť sa Argentíne do svetových štruktúr. V Španielsku ju vcelku priateľsky prijal generál Franco a nádejal sa, že pomôže jeho krajine vymaniť sa z medzinárodnej izolácie. V Taliansku verejnosť protestovala proti jej návšteve, v Paríži vo veľkom nakupovala, vo Švajčiarsku niekto zaútočil na jej auto a vo Veľkej Británii ju kráľ odmietol prijať. Európska misia tak mala pachuť neúspechu. Jej popularitu doma to nijako neohrozilo.

V roku 1951 sa blížili prezidentské voľby a najmä odbory ju presviedčali, aby kandidovala za viceprezidentku. V argentínskych uliciach tento návrh podporilo dva milióny jej prívržencov. Eva Perónová odmietla, možno ju odradil masívny odpor politických elít alebo jej podlomené zdravie. V tom čase boli na nej už viditeľné známky ťažkej choroby. Prejavila sa u nej rakovina krčka maternice, na ktorú sa liečila i jej matka. Tá však, na rozdiel od dcéry, podstúpila operáciu včas a prežila. Eva pri pracovnom nasadení nádor ignorovala. Keď sa rozhodla začať s liečbou, bolo už neskoro. Vtedy tisíce ľudí ponúkali svoj život, ak by jej to mohlo aspoň nejako pomôcť. A mysleli to vážne, oni ju skutočne milovali.

Ich Evita sa nemienila vzdať, v novembri 1951 sa podrobila náročnej operácii. No keď ju pri verejných vystúpeniach musel podopierať Juan Perón, začiatkom júla 1952 sa stiahla do súk­romia. Zomrela 26. júla. Mnohí ľudia v krajine vtedy na svojich hodinách zastavili ručičky. Pre nich po jej skone začal čas plynúť inak. Ani po smrti nenašla Eva pokoj. Jej nabalzamované telo, ktoré bolo vystavené na verejnosti, v roku 1955 vojaci odstránili, aby zabránili vzniku pútnického miesta. Následne putovalo po rôznych buenosaireských bytoch a skladoch. Potom ho jej prívrženci tajne previezli do Talianska a v rakve uložili na jednom z milánskych cintorínov. Až začiatkom 70. rokov 20. storočia, keď sa Juan Perón dostal opäť k moci, previezli jej ostatky do skromnej hrobky na cintoríne La Recoleta v Buenos Aires, kde sú pochované významné argentínske osobnosti. Každý deň pri Evinom hrobe ľudia zapaľujú sviečky a prinášajú kvety.