Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Vstupné na príjazdovej ceste tam vyberali dve rôzne miestne občianske združenia. Návštevníci a&nbsp;návštevníčky sa roky sťažovali na tento chaotický prístup. „Každý si vyberal na svojom, za svoje a&nbsp;do svojho,“ dozvedáme sa priamo na mieste.

Od 1.&nbsp;júna bude platiť v&nbsp;praxi jednotné vstupné. Ide o&nbsp;výsledok niekoľkých rokovaní, ktorých iniciátorom bola samospráva. Vlkolínec bol medzi troma prvými miestami na Slovensku, ktoré zapísali do zoznamu UNESCO. Stalo sa to pred 31&nbsp;rokmi. Turisti a&nbsp;turistky z&nbsp;celého sveta tam môžu obdivovať romantický svet farebných dreveníc. Vlkolínec je unikátny tým, že nejde o&nbsp;múzeum či skanzen, ale o&nbsp;živú dedinu, kde v&nbsp;dreveniciach žije ešte niekoľko rodín, ide o&nbsp;20&nbsp;obyvateľov. Je medzi nimi aj mladá rodina s&nbsp;malými deťmi. Neraz zažívajú kuriózne situácie, keď im návštevníci a&nbsp;návštevníčky vojdú aj do kuchyne či spálne v&nbsp;domnení, že ide o&nbsp;súčasť expozície. „Mama prišla domov, našla otvorené vchodové dvere. Zrazu počula na toalete spláchnutie. Z&nbsp;kúpeľne vyšla čínska turistka, poklonila sa mame a&nbsp;odišla,“ opisuje nám Jozef Bradiak (30). S&nbsp;miestnymi sa však rozprávame aj o&nbsp;tom, ako odtiaľ v&nbsp;povojnovej dobe a&nbsp;časoch socializmu ľudia utekali do mesta pred neľahkými životnými podmienkami vysoko vo vrchoch. Dnes, naopak, bývanie v&nbsp;osade, ktorú oceňuje celý svet, má punc zvláštnosti a&nbsp;výnimočnosti.

Jozef Bradiak prežil v&nbsp;osade, aká nemá na svete páru, detstvo. Život celého radu jeho predkov je spätý s&nbsp;Vlkolíncom. Jeho otec síce býval v&nbsp;Ružomberku, vrátil sa však do vrchov do osady svojich rodičov, vtedy boli Jozef a&nbsp;jeho dvaja súrodenci malé deti. Na mieste, kde stála maštaľ, postavil drevenicu. Musel sa však striktne držať pokynov pamiatkarov, dodržať pôdorys aj rozmery nehnuteľnosti. Jozef spomína, že otec musel bojovať aj za splachovací záchod. Pamiatkari totiž trvali na latríne. „Mal som päť rokov, keď sem prišli rodičia z&nbsp;Ružomberka zo sídliska nastálo. V&nbsp;roku 1986 tu otec postavil drevenicu. Najprv sme ju využívali na víkendové bývanie. Vo Vlkolínci nás vtedy bolo spolu štrnásť detí. Miestnu školu tu zavreli v&nbsp;roku 1966 pre nízky počet detí. Slúžila od roku 1895. Pred 115&nbsp;rokmi ju navštevovalo až 70 žiakov a&nbsp;žiačok. My sme však už dochádzali do školy do Ružomberka vzdialeného dvanásť kilometrov. Pre nás deti vybavili skriňovú aviu, ktorá nás každý deň z&nbsp;vrchov vozievala do školy do mesta. Spoločnosť nám robili napríklad seniori a&nbsp;seniorky, ktorí potrebovali ísť do mesta k&nbsp;lekárom, prípadne na nákupy. V&nbsp;zime sme neraz zažívali kritické situácie. Snehu bolo toľko, že sme niekedy nedokázali otvoriť vchodové dvere na dome alebo naše auto bolo úplne zasypané snehom. Keď avia po nás nepri­šla, išli sme do školy pešo.“

Článok pokračuje na nasledujúcej strane

Jozefovi rodičia a&nbsp;ešte jedna rodina vtedy vo Vlkolínci ako jediní vlastnili autá. Jozef spomína, že v&nbsp;tých časoch bola nutná susedská solidarita. Vo Vlkolínci neboli žiadne služby, jedine kostol. Je to tak aj dnes, za nákupmi potravín schádzali z&nbsp;vrchov do mesta. Aktuálne je počas sezóny v&nbsp;prevádzke iba miestna reštaurácia. „Nakupovali sme neraz aj pre susedov a&nbsp;susedky, ktorí boli na dôchodku. Alebo sme ich vozili k&nbsp;lekárom. Stávalo sa, že tí, ktorí bývali v&nbsp;Vlkolínci, sa dohodli, počkali sa v&nbsp;Ružomberku po práci a&nbsp;spolu jedným autom sa odviezli domov.“ Napriek náročnejším životným podmienkam Jozef rozpráva o&nbsp;svojom detstve s&nbsp;úsmevom na tvári a&nbsp;s&nbsp;dávkou nostalgie. „Keď som mal asi desať rokov, začal som si uvedomovať, že žijem na vzácnom mieste, aké nemá vo svete obdobu.“ Dnes je vo Vlkolínci obývaných už len šesť domov. Jozef už dnes so svojou manželkou a&nbsp;deťmi býva v&nbsp;okolí Ružomberka, ostali tam jeho rodičia. Do Vlkolínca dochádza kvôli práci. Okrem iného sprevádza turistov a&nbsp;turistky expozíciou miestnej historickej školy.

Jozefova mama Erika nás víta v&nbsp;rodinnej drevenici, ktorá zďaleka „kričí“ vďaka žltým stenám. „Najprv sme sem chodievali iba na víkendy. Bola som na materskej dovolenke. Cítila som sa tu veľmi dobre. Do bytu do Ružomberka som chodievala iba prať. Najmladší syn mal práve pol roka, začínali sme ho kŕmiť polievkami a&nbsp;mixovanou zeleninou, tak som hore-dole cestovala s&nbsp;oranžovým socialistickým mixérom,“ spomína s&nbsp;úsmevom. Rodina si dala predsavzatie, že keď Erika nastúpi po ôsmich rokoch materskej do práce (má tri deti), vrátia sa natrvalo do mesta. „Lenže materskú školu, kde som pracovala, zrušili. Podarilo sa mi zamestnať sa v&nbsp;miestnom informačnom centre a&nbsp;bolo rozhodnuté.“ Vo Vlkolínci je život iný ako v&nbsp;bežných mestách a&nbsp;dedinách. Musia byť stále pripravení na zimu, pretože snehu je niekedy aj vyše pása. Okrem toho musia mať nakúpené pevné lopaty. „Je začiatok júna, my však máme zásoby dreva na celú budúcu zimu.“ Svoje si pýta aj drevenica. „Stále je čo na drevenici vylepšovať, opravovať. Napríklad každý rok orajbem steny zvonka&nbsp;vodou, aby som ich zbavila prachu.“

Majitelia a&nbsp;majiteľky svoje vzácne drevenice predávať nechcú, na dôvažok už vo Vlkolínci platí stavebná uzávera. V&nbsp;socialistickej minulosti išli miestne drevenice na predaj za babku. Do vrchov nepremávali spoje, nie každý bol vtedy motorizovaný. Údržba drevenice často znamenala pre dedičov a&nbsp;dedičky starosti a&nbsp;oštaru, preto sa ich zbavovali aj za tristo korún. Jeden z&nbsp;osadníkov, ktorí si pamätajú staré časy, je Ján (71). Stretávame ho, ako tlačí fúrik po ceste po osade. Vysvetľuje nám, že ružomberská samospráva tu vysiala ľan, treba postaviť plot. Budú ukazovať ľuďom, ako sa ľan pestoval, močil, česal… „Ako dieťa som dva roky navštevoval miestnu jednotriedku. Potom sme museli chodievať do Ružomberka,“ spomína. Vo Vlkolínci užíva drevenicu po starých rodičoch. „Pitvor, ktorý slúžil ako kuchyňa, izba, komora a&nbsp;maštale… Postavená bola v&nbsp;roku 1863.“ Jeho otec tak ako väčšina miestnych v&nbsp;produktívnom veku odišiel s&nbsp;rodinou z&nbsp;horskej osady žiť do mesta kvôli práci. „Starí rodičia tak ako ostatní starousadlíci chovali aj 80&nbsp;oviec. Pomáhal som im už ako dieťa. Sušili a&nbsp;zvážali sme seno, sadili zemiaky, pásol som kravy aj ovce. Hore na holiach boli dva salaše, po štyristo oviec tam bolo. Pred vojnou tu žilo 360 ľudí, po vojne väčšina odišla, starí tu dožili,“ opisuje. Aj on, hoci žil v&nbsp;Ružomberku, mal stále srdečný vzťah k&nbsp;Vlkolíncu. Ako dôchodca sa do osady presťahoval nastálo.

Po tom, ako Vlkolínec zapísali do zoznamu UNESCO, v&nbsp;osade vybudovali kanalizáciu. V&nbsp;nie takej dávnej minulosti mávali, čo sa týka vody, iba studne. „Nosievala som vodu vo vedrách spolu s&nbsp;miestnymi ženami. Zvykom bolo mať dve vedrá. V&nbsp;jednom pitná voda, v&nbsp;druhom voda na umývanie. Miestne ženy, keďže obchod bol až v&nbsp;Ružomberku, piekli a&nbsp;stále doma pečú chlieb. Doma musíme mať preto vždy droždie,“ opisuje nám Erika. V&nbsp;čase, keď boli jej deti malé, nemali ani vykrývač, nedal sa tu sledovať televízor. „Mali sme v&nbsp;zásobe videoprehrávač a&nbsp;kazety s&nbsp;rozprávkami. Púšťali sme ich deťom, keď vonku niekoľko dní pršalo.“

Vedenie mesta Ružomberok, domáci Vlkolínčania a&nbsp;miestne občianske združenia sa stretli ešte v&nbsp;apríli. Mesto predstavilo nový model fungovania Rezervácie ľudovej architektúry Vlkolínec. „Založený je na jednotnom výbere vstupného do všetkých expozícií vo Vlkolínci, na čom sa dohodli všetci ich prevádzkovatelia,“ informuje mesto. Pripravený je aj nový poznávací okruh a&nbsp;trasa so sprievodcom na skupinovú alebo individuálnu prehliadku (s&nbsp;audiosprievodcom). V&nbsp;rámci diskusie sa domáci obyvatelia Vlkolínca zaujímali o&nbsp;riešenie problémov, ktoré ich dlhodobo trápia, napríklad rekonštrukcia čistiarne odpadových vôd a&nbsp;kanalizácie, vybudovanie verejných WC, oprava cesty aj problém s&nbsp;parkovaním. Nový model fungovania Vlkolínca zahŕňa aj pracovné pozície ako napríklad manažér pre Vlkolínec či údržbár príspevkovej organizácie komunálne služby, čo by znamenalo v&nbsp;praxi rýchlejšie riešenie problémov v&nbsp;horskej osade. Návštevníci a&nbsp;návštevníčky Vlkolínca majú možnosť navštíviť sýpku, minigalériu, roľnícky dom, miestnu školu. Počas hlavnej sezóny osadou denne prejde približne tisíc ľudí.

Mier vo Vlkolínci: V osade zo zoznamu UNESCO konečne zažehnali starý spor

Erika Szalayová

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Mier vo Vlkolínci: V osade zo zoznamu UNESCO konečne zažehnali starý spor

Erika Szalayová

Súvisiace články

Milá Píla: V obci, ktorú vedie starosta so štyrmi vysokými školami

Medené srdce Európy: Najlepšia huta nášho kontinentu bola v malej kluknavskej osade

Režisér z ovčína: V Jakubovej Voli hrávajú divadlo už 92 rokov

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás