Vladimír Kampf

Prednedávnom tu našlo nový domov aj Karpatské brandy špeciál. Za mestom trčí pri diaľnici ekologická katastrofa z bývalej niklovky. Kopa odpadu má hmotnosť približne 6,5 milióna ton. Výška skládky v niektorých miestach dosahuje až 40 metrov. V meste je funkčný cukrovar a niekoľko fabrík. Ľudia sa na nedostatok práce nemôžu sťažovať. Počas druhej svetovej vojny tu stál tábor, z ktorého vozili Židov, Rómov a fašistom nepohodlných ľudí na smrť do vyhladzovacích táborov. Dnes ho pripomína Múzeum holokaustu. Sereď neohuruje pamiatkami. Kaštieľ len pomaly vstáva z ruín. Napriek tomu má špecifickú atmosféru a je v ňom kopa zaujímavého.

V&nbsp;minulosti tu bol frekventovaný priechod cez Váh. Sereď bola hraničnou obcou Bratislavskej a&nbsp;Nitrianskej župy. Pre časté zmeny koryta nepokojného Váhu patrila čiastočne do jednej aj do druhej.
&nbsp;
Poloha: Mesto v&nbsp;okrese Galanta na rovine trnavskej placky na Podunajskej nížine. Obchádza ho rýchlostná cesta R1 do Nitry.
&nbsp;
Prvá písomná zmienka: 1313 (Zereth uvádza listina o&nbsp;príjmoch z&nbsp;cirkevných desiatkov.)
&nbsp;
Počet obyvateľov: 15&nbsp;326 (k&nbsp;31. 12. 2020)
&nbsp;
Miera evidovanej nezamestnanosti v okrese Galanta za júl 2021: 4,66 %

Sereď

<h3>Agresívna doba</h3>
Primátor Martin Tomčányi je rodený Seredčan, poslancom mestského zastupiteľstva bol od roku 1990. Primátorom je tretie volebné obdobie… Reči o&nbsp;meste „feťákov“ nerád počúva. Hovorí, že Sereď už dávno nie je len o&nbsp;tom. Žije tu veľa dobrých a&nbsp;šikovných ľudí. „Žiaľ, v&nbsp;dnešnej dobe idú lepšie na mediálny odbyt veci, ktoré nie sú pekné. Pritom sa okolo nás deje denne veľa pozitívnych vecí. Teším sa, že sa nám zachovali tradičné podniky ako cukrovar, pečivárne, Hubert, kávoviny plus v&nbsp;priemyselnom parku máme ďalších zamestnávateľov, ako je Amazon či logistické centrá obchodných reťazcov. Máme dobrú polohu, na rýchlostnú cestu R1 a&nbsp;diaľnicu D1 to je kúsok. Nesťažujeme sa na nezáujem podnikateľov. Vážime si ich a&nbsp;máme s&nbsp;nimi korektné vzťahy,“ hovorí s&nbsp;úsmevom prvý muž mesta.
Podľa primátora by ľudí malo zaujímať v&nbsp;prvom rade to, čo je okolo nich dobré a&nbsp;čo sa dá spoločne pre mesto urobiť lepšie. „Som hrdý na náš tím, na skvelých ľudí, ktorých mám okolo seba. Spolu sa nám darí meniť mesto k&nbsp;lepšiemu. Podarilo sa nám vybudovať športovú zónu pri Váhu – workout, skejtový park, basketbalovú halu Sokolovňa, rozvíjame cyklistiku, máme rozrobený štadión, atletickú dráhu, zrekonštruovaný amfiteáter, novú tržnicu, obnovili sme zámocký park, kino, sály domu kultúry, opravujeme školy, škôlky, cesty, chodníky a&nbsp;osvetlenie. Vynovený je aj parčík uprostred mesta a&nbsp;na rade sú ďalšie. Mimoriadne si cením vybudovanie cyklotrasy na hrádzi popri Váhu, čo bola moja ‚srdcovka‘. Dnes ju využívajú nielen cyklisti, ale aj mamičky s&nbsp;kočíkmi a&nbsp;korčuliari,“ vypočítava primátor.
Významnou investíciou bola pre mesto rekonštrukcia tepelného hospodárstva a&nbsp;nový prívod pitnej vody z&nbsp;Jelky v&nbsp;dĺžke šestnásť kilometrov. Podľa primátora je čas hľadať prostriedky na rekonštrukciu plochých rozvodov pitnej vody v&nbsp;mestách. Je to problém, ktorý čaká celé Slovensko, pretože ho takmer nikto nerieši a&nbsp;mnohé vodovodné potrubia sú po lehote životnosti. S&nbsp;vecami, ktoré má na krku mesto, si dokážu poradiť, tie, ktoré sú vecou štátu, veľmi neovplyvnia. „Skládka odpadu lúženca z&nbsp;bývalej niklovky sa dvíha pri diaľnici. Je to nechcený darček, ktorý tu obyvateľom zostal.“
Primátor bol pred nástupom do funkcie živnostníkom. „Keď tu skončím, budem ním opäť,“ hovorí. „Zatiaľ ma napĺňa práca primátora. Zlé na tom je, že žijeme v mimoriadne agresívnej dobe, v&nbsp;ktorej môže ktokoľvek o&nbsp;komkoľvek napísať nepravdy, vulgarizmy, klamať a&nbsp;útočiť aj na rodinu. Zasahuje to celú spoločnosť, vzťahy, priateľstvá… Každý starosta a&nbsp;primátor by vám o&nbsp;tom vedel povedať svoje. Baví ma robiť pre ľudí dobré veci. Teším sa, že je stále veľa ľudí, ktorí si uvedomujú, vážia si slušnosť a&nbsp;vidia v&nbsp;meste konkrétne výsledky.“

<h3>Zrodenie horaliek</h3>
Slovenskou pečivárenskou legendou zo Serede sú horalky, ktoré doplnili a&nbsp;čiastočne nahradili starší produkt tatranky. Tatranky boli skôr. Mali náplň z&nbsp;lieskových orieškov, ktoré boli drahé, z&nbsp;dovozu z&nbsp;Turecka. Bola kríza, štát na ne nemal peniaze. Náhradou za drahšie lieskovce boli arašidy.
Pre mnohých obyvateľov Serede boli pečivárne obživou pre celé generácie. Okrem toho, že ich živil podnik, zamestnanci vedeli, ako oblátky dostať za bránu závodu. V&nbsp;zakázanom vynášaní išli takmer všetci. Také boli časy. Nielen tento fenomén sa postaral o&nbsp;obľúbenosť ikonických oblátok. Okrem tatraniek a&nbsp;horaliek v&nbsp;Seredi vyrábali gerlašky. Aj tie boli z&nbsp;arašidov. No nezaujali až tak ako horalky. Pôvodné tatranky boli prirodzeným produktom znárodnenia desiatich pečivárenskych súkromných výrobní. Každý vyrábal, ako mu to vyhovovalo, z&nbsp;toho, čo mal. Receptúry postupne zladili so štátnymi normami.
Oblátky značky Mila boli ďalším výrobkom, ktorý robil pečivárňam slávu. Inšpiráciou pre obľúbený výrobok s názvom Lina boli oblátky zo západu Európy. Lina vyzerala svojho času veľmi exkluzívne. Navrch hotovej oblátky namočenej v&nbsp;čokoláde sa nasypali oriešky, ktoré sa následne zaliali ďalšou vrstvou čokolády. Žiadne ďalšie oblátky však slávu horaliek nedosiahli. Slovač ich údajne zje až 160 miliónov ročne. Sú tu s&nbsp;nami už od roku 1959, ale ich ustálená receptúra je z&nbsp;roku 1965 a&nbsp;vraj je stále tajomstvom.
Časom sa z&nbsp;horaliek stal akýsi prejav vlastenectva. Nejeden Slovák si ich berie do batoha, do lietadla, na výlet. Slováci žijúci v&nbsp;zahraničí zvyčajne prosia, aby im tí doma nejaké zabalili a&nbsp;poslali, nech to stojí čokoľvek. Oblátky zo Serede sa dostali do celej Európy, ale s&nbsp;ich vývozom za socializmu veľmi nerátali. Bolo to pochopiteľné, pretože pečivárne ledva stačili zásobovať domáci trh. Súdruhovia v&nbsp;Prahe vedenie podniku kritizovali, že aj keď pracujú na tri zmeny, oblátok je stále málo.
Pokračovanie na ďalšej strane...

<h3>Nosy a&nbsp;jazyky spoločnosti</h3>
Sekt Hubert vyrábajú na území dnešného Slovenska už takmer dvesto rokov. Prvé „šumivé vinárstvo“ založili v&nbsp;Bratislave v&nbsp;roku 1825. Hovorí sa, že francúzsky vojak Napoleonovej armády Johann Evangelist Hubert mal v&nbsp;Bratislave iba zastávku. Liečil sa tam zo zranení z&nbsp;vojny v&nbsp;Rusku. Stretol však ošetrovateľku Paulínu. Očarený jej krásou zostal a&nbsp;vzal si ju za ženu. Johann poznal tajomstvo výroby šampanského, preto sa rozhodol založiť firmu J.&nbsp;E.&nbsp;Hubert.
Vinárstvo sa časom presťahovalo do Serede, bližšie k&nbsp;dodávateľom. Ingrid Vajcziková je hlavná enologička spoločnosti Hubert. Pochádza z&nbsp;Bratislavy. Hovorí, že po škole sa dostala na vinársky vlak. Pri tvorbe božského nápoja pomáhala už v&nbsp;detstve. Pred dvanástimi rokmi dostala ponuku pracovať pre slovenskú legendu.
Keď Slovák ospieva niečo, čo považujeme za úžasné, a&nbsp;ponúkne to cudzincovi, ten je v&nbsp;rozpakoch. Väčšinou nepovie nič, aby neurazil. Bryndzové halušky sa ľuďom spoza hraníc Slovenska vidia, akoby ich už niekto jedol, kofola im smrdí, mimoriadne pocity v&nbsp;nich nevyvoláva a&nbsp;horalky sú pre nich tuctové oblátky. „S&nbsp;naším sektom to tak nie je. Ten svetu chutí, o&nbsp;čom svedčia mnohé medzinárodné ocenenia. Máme širokú ponuku. Silvestrovský Hubert de luxe, ktorý u&nbsp;nás voláme slovenské šampanské, je špecifický. Má vyššiu arómu, je svieži, má harmonicky zladenú chuť. Vo fľaši tohto sektu je čistý mušt s&nbsp;kvasinkami. Nič viac. Keď mušt dosiahne šesť až sedem percent alkoholu, kvasenie zastavujeme, prefiltrujeme ho a&nbsp;plníme do fliaš. Žiadne bublinky či cukor nepridávame. Kvasinky urobia samy všetko, čo treba. Milujú cukor, spapajú ho a&nbsp;odfúknu si CO2. Ich apetít udržiavame v&nbsp;tlakovom tanku. Kvasinky za nás položia život. Keď už nemajú dosť cukru, zomrú a&nbsp;my potom vychutnávame,“ hovorí s&nbsp;„ovínenou“ ľahkosťou enologička.
Hubert sa spolieha na dlhoročných, overených dodávateľov. „Sme uprostred Serede. Vinohrady z&nbsp;malokarpatskej, juhoslovenskej, zo stredoslovenskej a&nbsp;trochu aj z&nbsp;východoslovenskej oblasti nám poskytujú kvalitnú surovinu na výrobu sektov. Sme výnimoční v&nbsp;tom, že tradícia výroby počas dvoch storočí zostáva nezmenená. Keď kúpite fľašu nášho sektu, viete, že ste kúpili dobrý nápoj.“ Enologička vyberá suroviny najmä podľa vôní a&nbsp;chutí. „Sme nosy a&nbsp;jazyky spoločnosti. Každý sekt prejde našou kontrolou. Každá fľaša je jedinečná.“
V&nbsp;Seredi nespia na vavrínoch. Každý rok sa snažia ponúknuť niečo nové. „Poslednou novinkou je biely ľadovo krásny Hubert Ice Club. Je to svieži aromatický sekt, ktorý odporúčame piť s&nbsp;dvoma kockami ľadu a&nbsp;s&nbsp;mätou.“
Sekty vyrábajú štyrmi technologickými metódami. „Hubert Club zreje v&nbsp;ležatých tankoch. Po nakvasení ho hotový filtrujeme a&nbsp;plníme do fliaš. Najpopulárnejší Hubert de luxe vyrábame metódou, kde základné cuvée tvorí mušt. Hubert L’original kvasí a&nbsp;leží vo fľašiach deväť mesiacov. Potom ho prefiltrujeme z&nbsp;fliaš, scelíme v&nbsp;tanku a&nbsp;naplníme do nových fliaš. Sekty Hubert Johann, Paulina a&nbsp;Hubert XO vyrábame najprácnejšou tradičnou metódou. Tieto vína nikdy neopustia fľašu. Dvanásť mesiacov v&nbsp;nej prebieha druhá fermentácia, potom ich striasame, zvyšky kvasiniek pri hrdle fľaše zmrazíme a&nbsp;štupeľ odstrelíme. To, čo z&nbsp;fľaše vytečie po odstrelení, nahrádzame špeciálnym expedičným likérom. V&nbsp;prípade sektu Hubert XO dopĺňame aj pätnásťročné Karpatské brandy XO.“ Mimochodom, od roku 2009 je súčasťou seredskej výroby ďalšia slovenská legenda –&nbsp;Karpatské brandy.

<h3>Láska na&nbsp;inzerát</h3>
Bolo to pred vyše polstoročím. Ženista Ľubomír Oravec zo seredských kasární si dal z&nbsp;dlhej chvíle, zo žartu a&nbsp;z mladíckej pojašenosti zoznamovací inzerát do nášho časopisu. Dohodli sa s&nbsp;kamarátmi, že skúsia, čo z&nbsp;toho bude. Na jeho dopyt v&nbsp;Živote odpovedala aj Helena. „Odpísala som. Dohodli sme sa kamarátkou, že to urobím. V&nbsp;tom čase som cestovala do školy na Myjave. Mali sme sa stretnúť na stanici v&nbsp;Leopoldove.“
Helena spomína, že jej budúci manžel hľadal dobrú kuchárku. „Chcel takú skvelú ženu, ako bola jeho mamina, ktorá vedela fantasticky variť. Asi si vybral dobre, veď sa pozrite,“ ukazuje na Ľubomírovo brucho. „Nedala by som ho za nič na svete. Je to človek, ktorého nadovšetko ľúbim.“ „Pre mňa to bola v&nbsp;Leopoldove láska na prvý pohľad,“ spomína zlatý manžel. „Ani sme spolu dlho nechodili. Brali sme sa po mesiaci známosti a&nbsp;vydržalo nám to doteraz.“
Na stanici v&nbsp;Leopoldove vybrali fotografie, ktoré si navzájom poslali, a&nbsp;hľadali sa. „Prišiel za mnou a&nbsp;spýtal sa ma, či som to ja. Začal za mnou chodiť na Myjavu, kam som dochádzala do školy. Bývala som v&nbsp;Šuranoch, manžel je z&nbsp;Lukáčoviec, ale slúžil ako vojak z&nbsp;povolania v&nbsp;Seredi. Hneď som vedela, že je ten pravý, aj keď to bol spočiatku len žart. Okrem toho som letela na uniformy. Vojenská sa mi veľmi páčila. Dievčatá mi závideli. Byt v&nbsp;Seredi sme dostali veľmi rýchlo aj vďaka tomu, že sme sa vzali,“ smeje sa pani Helena. „Bývali sme už na niekoľkých miestach. Škoda, že už nevychádzajú v&nbsp;Živote drobné inzeráty.“ Brali sa 29. októbra 1970 v&nbsp;Alekšinciach. Svadbu si zopakovali o&nbsp;50 a&nbsp;necelý rok neskôr. Chceli skôr, ale zabránila im v&nbsp;tom pandémia.
Zlatú svadbu úradne odobril poslanec Tomáš Karmažín, v&nbsp;mestskom zastupiteľstve je druhé volebné obdobie. „Sobášim už rok. Toto je moja prvá zlatá svadba,“ hovorí s&nbsp;úsmevom. „Špeciálne som sa na ňu pripravil. Matrikárka vybrala mňa.“ Tomáš Karmažín je aj šéf internetového obchodu s&nbsp;liekmi. „Poslancom som sa stal preto, lebo chcem, aby tu po nás niečo zostalo. Držím sa motta – dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane. Aj my mladí sa musíme pričiniť. Podieľame sa na vytváraní nových športovísk a&nbsp;na opravách. Neduhy sa snažíme z&nbsp;mesta vytlačiť. K&nbsp;zavedeným ikonám sa snažíme nájsť a&nbsp;pridať ďalšie. Snažíme sa o&nbsp;to, aby sme žili v&nbsp;peknom meste. My mladí máme iný pohľad na to, čo mesto potrebuje a&nbsp;čo by stálo za to do budúcna. Posúvame myslenie mestského zastupiteľstva.“