Prednedávnom tu našlo nový domov aj Karpatské brandy špeciál. Za mestom trčí pri diaľnici ekologická katastrofa z bývalej niklovky. Kopa odpadu má hmotnosť približne 6,5 milióna ton. Výška skládky v niektorých miestach dosahuje až 40 metrov. V meste je funkčný cukrovar a niekoľko fabrík. Ľudia sa na nedostatok práce nemôžu sťažovať. Počas druhej svetovej vojny tu stál tábor, z ktorého vozili Židov, Rómov a fašistom nepohodlných ľudí na smrť do vyhladzovacích táborov. Dnes ho pripomína Múzeum holokaustu. Sereď neohuruje pamiatkami. Kaštieľ len pomaly vstáva z ruín. Napriek tomu má špecifickú atmosféru a je v ňom kopa zaujímavého.

Sereď

V minulosti tu bol frekventovaný priechod cez Váh. Sereď bola hraničnou obcou Bratislavskej a Nitrianskej župy. Pre časté zmeny koryta nepokojného Váhu patrila čiastočne do jednej aj do druhej.

 

Poloha: Mesto v okrese Galanta na rovine trnavskej placky na Podunajskej nížine. Obchádza ho rýchlostná cesta R1 do Nitry.

 

Prvá písomná zmienka: 1313 (Zereth uvádza listina o príjmoch z cirkevných desiatkov.)

 

Počet obyvateľov: 15 326 (k 31. 12. 2020)

 

Miera evidovanej nezamestnanosti v okrese Galanta za júl 2021: 4,66 %

Agresívna doba

Primátor Martin Tomčányi je rodený Seredčan, poslancom mestského zastupiteľstva bol od roku 1990. Primátorom je tretie volebné obdobie… Reči o meste „feťákov“ nerád počúva. Hovorí, že Sereď už dávno nie je len o tom. Žije tu veľa dobrých a šikovných ľudí. „Žiaľ, v dnešnej dobe idú lepšie na mediálny odbyt veci, ktoré nie sú pekné. Pritom sa okolo nás deje denne veľa pozitívnych vecí. Teším sa, že sa nám zachovali tradičné podniky ako cukrovar, pečivárne, Hubert, kávoviny plus v priemyselnom parku máme ďalších zamestnávateľov, ako je Amazon či logistické centrá obchodných reťazcov. Máme dobrú polohu, na rýchlostnú cestu R1 a diaľnicu D1 to je kúsok. Nesťažujeme sa na nezáujem podnikateľov. Vážime si ich a máme s nimi korektné vzťahy,“ hovorí s úsmevom prvý muž mesta.

Podľa primátora by ľudí malo zaujímať v prvom rade to, čo je okolo nich dobré a čo sa dá spoločne pre mesto urobiť lepšie. „Som hrdý na náš tím, na skvelých ľudí, ktorých mám okolo seba. Spolu sa nám darí meniť mesto k lepšiemu. Podarilo sa nám vybudovať športovú zónu pri Váhu – workout, skejtový park, basketbalovú halu Sokolovňa, rozvíjame cyklistiku, máme rozrobený štadión, atletickú dráhu, zrekonštruovaný amfiteáter, novú tržnicu, obnovili sme zámocký park, kino, sály domu kultúry, opravujeme školy, škôlky, cesty, chodníky a osvetlenie. Vynovený je aj parčík uprostred mesta a na rade sú ďalšie. Mimoriadne si cením vybudovanie cyklotrasy na hrádzi popri Váhu, čo bola moja ‚srdcovka‘. Dnes ju využívajú nielen cyklisti, ale aj mamičky s kočíkmi a korčuliari,“ vypočítava primátor.

Významnou investíciou bola pre mesto rekonštrukcia tepelného hospodárstva a nový prívod pitnej vody z Jelky v dĺžke šestnásť kilometrov. Podľa primátora je čas hľadať prostriedky na rekonštrukciu plochých rozvodov pitnej vody v mestách. Je to problém, ktorý čaká celé Slovensko, pretože ho takmer nikto nerieši a mnohé vodovodné potrubia sú po lehote životnosti. S vecami, ktoré má na krku mesto, si dokážu poradiť, tie, ktoré sú vecou štátu, veľmi neovplyvnia. „Skládka odpadu lúženca z bývalej niklovky sa dvíha pri diaľnici. Je to nechcený darček, ktorý tu obyvateľom zostal.“

Primátor bol pred nástupom do funkcie živnostníkom. „Keď tu skončím, budem ním opäť,“ hovorí. „Zatiaľ ma napĺňa práca primátora. Zlé na tom je, že žijeme v mimoriadne agresívnej dobe, v ktorej môže ktokoľvek o komkoľvek napísať nepravdy, vulgarizmy, klamať a útočiť aj na rodinu. Zasahuje to celú spoločnosť, vzťahy, priateľstvá… Každý starosta a primátor by vám o tom vedel povedať svoje. Baví ma robiť pre ľudí dobré veci. Teším sa, že je stále veľa ľudí, ktorí si uvedomujú, vážia si slušnosť a vidia v meste konkrétne výsledky.“

Zrodenie horaliek

Slovenskou pečivárenskou legendou zo Serede sú horalky, ktoré doplnili a čiastočne nahradili starší produkt tatranky. Tatranky boli skôr. Mali náplň z lieskových orieškov, ktoré boli drahé, z dovozu z Turecka. Bola kríza, štát na ne nemal peniaze. Náhradou za drahšie lieskovce boli arašidy.

Pre mnohých obyvateľov Serede boli pečivárne obživou pre celé generácie. Okrem toho, že ich živil podnik, zamestnanci vedeli, ako oblátky dostať za bránu závodu. V zakázanom vynášaní išli takmer všetci. Také boli časy. Nielen tento fenomén sa postaral o obľúbenosť ikonických oblátok. Okrem tatraniek a horaliek v Seredi vyrábali gerlašky. Aj tie boli z arašidov. No nezaujali až tak ako horalky. Pôvodné tatranky boli prirodzeným produktom znárodnenia desiatich pečivárenskych súkromných výrobní. Každý vyrábal, ako mu to vyhovovalo, z toho, čo mal. Receptúry postupne zladili so štátnymi normami.

Oblátky značky Mila boli ďalším výrobkom, ktorý robil pečivárňam slávu. Inšpiráciou pre obľúbený výrobok s názvom Lina boli oblátky zo západu Európy. Lina vyzerala svojho času veľmi exkluzívne. Navrch hotovej oblátky namočenej v čokoláde sa nasypali oriešky, ktoré sa následne zaliali ďalšou vrstvou čokolády. Žiadne ďalšie oblátky však slávu horaliek nedosiahli. Slovač ich údajne zje až 160 miliónov ročne. Sú tu s nami už od roku 1959, ale ich ustálená receptúra je z roku 1965 a vraj je stále tajomstvom.

Časom sa z horaliek stal akýsi prejav vlastenectva. Nejeden Slovák si ich berie do batoha, do lietadla, na výlet. Slováci žijúci v zahraničí zvyčajne prosia, aby im tí doma nejaké zabalili a poslali, nech to stojí čokoľvek. Oblátky zo Serede sa dostali do celej Európy, ale s ich vývozom za socializmu veľmi nerátali. Bolo to pochopiteľné, pretože pečivárne ledva stačili zásobovať domáci trh. Súdruhovia v Prahe vedenie podniku kritizovali, že aj keď pracujú na tri zmeny, oblátok je stále málo.

Pokračovanie na ďalšej strane...