Obraz hrôzy a barbarstva. Až takú zlú reputáciu mal za Stalinovej éry Krivoj Rog, rodné mesto ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského a jeho manželky Oleny. Desivé obrazy som tam však videl aj o pol storočia neskôr, za čias Gorbačova a jeho perestrojky.

Nelichotivý prívlastok získal Krivoj Rog, pre Ukrajincov vtedy aj dnes Kryvyj Rih, keď tam Stalin a jeho šéf všemocnej tajnej polície Berija poslali nielen tisícky politických väzňov, ale aj zlodejov a vrahov. V Kryvbase, v oblasti krivorožskej železorudnej panvy, otvorili bane a postavili gigantický metalurgický kombinát nesúci Leninovo meno. Po odpykaní trestu mnohí v meste ostali, robotu si našli v železorudných baniach alebo železiarenskom kombináte.

Za čias Brežneva i Gorbačova bol Krivoj Rog považovaný za hlavné mesto narkomafie v celom Sovietskom zväze. „Vieš, v našom meste nevládnu ani komunisti, ani mestský soviet, ani milícia, ale podsvetie. S tým sa nedá nič robiť, ešte aj KGB od mafie dáva ruky preč, ale už sme sa s tým naučili žiť,“ povedal mi v polovici 80. rokov v Krivom Rogu mladý novinár z miestnych novín, žiaľ, čas mi vygumoval jeho meno z pamäti. Pamätám si len to, že žil s rodičmi a so súrodencami v malom, pestro pomaľovanom drevenom domčeku v metalurgickom rajóne mesta, kde sa pri nízkom tlaku vzduchu pre smog takmer nedalo dýchať. Aj s tým boli ľudia zmierení. Navonok áno, v duši možno nie.

Zázrak za 300 dolárov

Taká atmosféra vládla v meste v polovici 80. rokov, v čase mojej pracovnej návštevy na stavenisku gigantického ťažobno-úpravárenského kombinátu, spoločnej investičnej akcie socialistických štátov združených v Rade vzájomnej hospodárskej pomoci. Podiel Československa na tejto integračnej investícii bol necelých štrnásť percent, federálna vláda stopla jej financovanie až v roku 1992. Na prvej etape výstavby tohto kombinátu, kde sa po dokončení mali zo železnej rudy vyrábať peletky, pracovali aj stovky betonárov, armovačov, tesárov, murárov, montážnikov oceľových konštrukcií z východného Slovenska, najmä z košických stavebných podnikov. Podnik Československá automobilová doprava Košice mal na stavbe desiatky šoférov nákladných áut Tatra 138. Zrazu sa objavil problém, ktorý nikto nečakal: vodiči dostávali od milície každý deň desiatky pokút.

Hoci Sovietsky zväz vojnu v Afganistane prehral, doma vojakov považovali za hrdinov.
Zdroj: Getty Images

Ich výška sa za mesiac vyšplhala na tisícky rubľov (jeden rubeľ mal vtedy hodnotu 10 korún). Dôvod ukladania pokút bol ako z ríše najdivokejších snov – milícia trestala šoférov za to, že za volantom sedeli s odhalenou hornou časťou tela a to vraj pohoršovalo ženy v Krivom Rogu, dokonca aj tie, ktoré pracovali priamo na stavbe. Argument, že v horúčavách, aké na juhu Ukrajiny v lete vládli, stúpa teplota vzduchu v kabíne tatrovky až k 50 stupňom Celzia, nezabral. Šoféri mali pri nohách vedrá s vodou, podchvíľou si mokrými uterákmi chladili hlavy – to bola ich klimatizácia. Vo vedení dopravného podniku dospeli k záveru, že problém nezmyselných pokút možno vyriešiť iba priamo na milícii v Krivom Rogu. Tým najjednoduchším spôsobom – všimným v obálke pre „tovarišča náčalníka“.

Bol to Rus, niektoré funkcie mohli na Ukrajine zastávať výlučne Rusi, a takou bol aj post náčelníka milície v Krivom Rogu. Pohľad do listovej obálky s 300 dolármi, ktorú mu odovzdali dvaja pracovníci z riaditeľstva podniku, okamžite urobil zázrak. V ten júnový deň roku 1986 dostali šoféri z ČSAD Košice poslednú pokutu za pohoršovanie krivorožských žien. Tritisíckilometrová cesta z Košíc do Krivého Rogu nebola márna. Dvaja úradníci si zo seba pri vyplňovaní cestovného príkazu uťahovali, čo majú napísať do kolónky pre účel služobnej cesty. Priznať odovzdanie úplatku sa v čase prvých závanov Gorbačovovej perestrojky akosi nehodilo. A ako cieľ svojej služobnej cesty som mohol uviesť asistenciu pri odovzdávaní úplatku… Mimochodom, v tom čase mal Volodymyr Zelenskyj len osem rokov.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Diskusia