Vladimír Kampf

Kedysi to bolo „len“ mestečko pri jazerách. Tie začali bagrovať v&nbsp;polovici 19. storočia počas výstavby železnice z&nbsp;Bratislavy do Galanty. Vzniklo päť jazier, z&nbsp;ktorých je časom jedno veľké s&nbsp;rozlohou až sto hektárov s&nbsp;maximálnou hĺbkou dvanásť metrov. Prírodné kúpalisko je z&nbsp;neho od roku 1919. Volali ho „Slovenské Tahiti“. Nový názov Slnečné jazerá je na svete od roku 1960. Zvyšky historického jadra starého Senca sa strácajú v&nbsp;nesúrodej, väčšinou lacnej socialistickej architektúre. Na okrajoch chotára zasa v&nbsp;súčasnosti divočejú developeri.

Štvrté turisticky najnavštevovanejšie miesto na Slovensku. Jeho názov má zrejme slovanský pôvod. Možno aj preto slovenská a&nbsp;maďarská podoba Senec a&nbsp;Szenc znejú takmer rovnako. Pôvod by mohol súvisieť so senom. Ale maďarská podoba názvu Szenc by podľa niektorých znalcov mohla byť odvodená od slova szem – oko. Jednoznačné vysvetlenie komplikuje nemecký názov Wartberg – strážny vrch.
&nbsp;
Prvá písomná zmienka: 1252. V&nbsp;listine z&nbsp;vytyčovania chotárnych hraníc palatína a&nbsp;bratislavského grófa Rolanda je spomenutá aj obec Zemch (Senec).
&nbsp;
Poloha: Vinárske mesto malokarpatského regiónu leží na rovine 25&nbsp;kilometrov východne od Bratislavy pri diaľnici D1.
&nbsp;
Počet obyvateľov: 19 997 (k&nbsp;31. 12. 2020)
&nbsp;
Vývoj nezamestnanosti v&nbsp;okrese Senec za január 2022: 5,41 %

Senec

Zuzana Oros je rodená Senčanka. Vyštudovala grafický dizajn. V&nbsp;súčasnosti má reklamné štúdio a&nbsp;s&nbsp;manželom Antonom sa tešia kreatívnej dielničke a&nbsp;predajničke pre šperkárov. „Radi organizujeme tvorivé dielne či vzdelávacie kurzy pre deti. Dva roky sme mali počas pandémie odpočinok. Už sa tešíme, ako začneme znova s&nbsp;novou energiou,“ hovorí. „Ešte po­čkáme, kým tu opäť budeme môcť pracovať bez rúšok. Dúfam, že to bude čoskoro,“ teší sa. Aj s&nbsp;grafickým štúdiom a&nbsp;so šperkárskym materiálom korona zakývala. „Načo sa sťažovať? Kto prežil najťažšie časy pandémie, môže byť rád. Keď majú ľudia hlbšie do vreciek, je jasné, že budú šetrnejší. Ale sme vďační za každú dôveru aj v&nbsp;týchto ťažkých časoch.“

Zuzanu najviac zamestnáva zalamovanie kníh, časopisov, kalendárov, príprava webstránok, akákoľvek reklama. „Moje portfólio je široké. V čase pandémie, keď to vyzeralo, že nebudem mať veľa zákaziek, prišla objednávka na prípravu grafiky pre výstavu dobrovoľného hasičstva v Senci a okolí. Po nej výstava o miestnych kultúrnych dejinách pre mestské múzeum. Pripravovala som aj tri knižky duchovnej literatúry. Pánbožko sa postaral. Prišli mi práce, ktoré neboli viazané na pandémiu.“&nbsp;Bývať v&nbsp;Senci je vraj pre vysokoškolákov, ktorí si chcú užiť život na internátoch, nanič. Z&nbsp;hlavného mesta sem chodia autobusy a&nbsp;vlaky každú chvíľu. „Všetci si išli užívať a&nbsp;ja som cestovala domov,“ ťažká si so širokým úsmevom Zuzana.

„Na druhej strane mi zostalo viac času na štúdium.“ Náhoda na začiatku pandémie Orosovcov priviedla k&nbsp;pozemku v&nbsp;tichej lokalite Novohradu. „V&nbsp;paneláku si nedopestujeme ani paradajky. Aj to nám poslal Pán Boh do cesty. Náhodou sa nám spustilo video o&nbsp;dedine, z&nbsp;ktorej odchádzajú ľudia. Mladým sa tam nepáči, obyvateľov to má sotva 400 a&nbsp;pozemky ponúkali za dobrú cenu. Vďaka tomuto videu predali aj staršie domy, do dediny prišli ľudia, ktorí už majú niečo za sebou a&nbsp;hľadajú pokoj. My sme tam kúpili starší pozemok. Raz budeme možno stavať. To je plán B. Zatiaľ sme v&nbsp;Senci.“Zuzanin otec Gabriel Agárdy bol politicky a&nbsp;spoločensky činný najmä v&nbsp;maďarskej komunite.

„Celý život pre Senec niečo robil. V&nbsp;súčasnosti spolu spravujeme webstránku pre komunitu seneckých Maďarov. Otec fotografuje podujatia a&nbsp;ja sa starám o&nbsp;technické zabezpečenie. Za normálnych okolností ročne zdokumentujeme až 150 podujatí.“ Keby zo Senca odišli, Zuzane by chýbali najmä ľudia. „Mám tu veľmi dobrých priateľov. Napätie medzi Slovákmi a&nbsp;Maďarmi necítiť, ale mrzí ma, keď sa stretnú dve deti z&nbsp;maďarských rodín, už sa často nerozprávajú po maďarsky. Aj preto som rada, že máme výbornú strednú školu s&nbsp;vyučovacím jazykom maďarským, kde momentálne študujem učiteľstvo pre materské školy a&nbsp;vychovávateľstvo. Nech má pre mňa Boh ďalšie karty v&nbsp;rukáve.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Spisovateľka Monika Macháčková je naša bývalá kolegyňa zo Života. Narodila sa síce v&nbsp;Bratislave, pretože Senec nemá pôrodnicu, ale je rodená Senčanka. „Moji starí rodičia prišli po druhej svetovej vojne v&nbsp;rámci výmeny obyvateľstva z&nbsp;maďarského Pitvaroša, ktorý bol čisto slovenská dedina.“ Monika je novinárka, ktorú vždy zaujímalo aj iné písanie. Odmala sa venovala dramatickému umeniu či umeleckému prednesu. V&nbsp;Senci moderuje vlastnú diskusnú reláciu. „Povedala som si, že skúsim napísať knihu. Prvá sa volá Stará som už bola. Jej úspech ma šokoval a&nbsp;prekvapil. Bolo to v&nbsp;roku 2011 a&nbsp;vydavateľstvo odo mňa zrazu pýtalo ďalšiu a&nbsp;ďalšiu. Dnes ich mám za sebou jedenásť.“

Písanie je vraj relax a&nbsp;oddych. Vo svojich knihách opisuje príbehy zo všedného života, ktoré sama zažila, videla, počula… „Trochu to premiešam a&nbsp;poskladám nový príbeh inšpirovaný skutočnými zážitkami. Pred dvoma rokmi vyšla aj motivačná kniha rozhovorov so spevákom Mirom Jarošom. Myslím, že je to prvá kniha rozhovorov, ktorá vznikla po telefóne. Začali sme v&nbsp;marci, hneď ako sa spustil kovid.“Nikdy ani len nepomyslela, že by sa zo Senca odsťahovala. „Keď je tu teplo, odídem na chalupu do Čičmian, kde je chladnejšie. V&nbsp;Senci mi každý kút niečo pripomína, mám tu priateľov, stretávam svojich učiteľov. Manžel pochádza z&nbsp;Bratislavy, a&nbsp;keď sem prišiel, bez váhania sa rozhodol, že chce bývať v&nbsp;Senci,“ smeje sa.

Žiaľ, veľa starých budov tu padlo za obeť socializmu. „Mesto je väčšie, pestrejšie, ale už nie také srdečné. Som vďačná za každú starú budovu, ktorá prežila, samozrejme, milujem naše jazerá.“ Poslankyňa seneckého mestského zastupiteľstva má ťažké srdce na tých, ktorí dokážu len kritizovať. „Nezaujíma ich, čo všetko je za problémom. Možno som bola aj ja taká, ale odkedy som poslankyňa, viem, že veci a&nbsp;riešenia nie sú také jednoduché, ako si často myslíme.“ Problém medzi Slovákmi a&nbsp;Maďarmi vraj možno buble pod pokrievkou, ale navonok ho nevidno.

„Horšie je to s&nbsp;obyvateľmi zo všetkých kútov Slovenska neprihlásenými na trvalý pobyt, z&nbsp;ktorých mesto nemá podielové dane. To je problém všetkých satelitov okolo Bratislavy. Zvláštne je, že tí ľudia sa dokážu ozvať, keď im včas nevyvezú smeti alebo že im kdesi chýba chodník, ale do mestskej kasy neprispejú.“ Po jedenástich knihách si Monika našla ďalšiu výzvu. „S&nbsp;našou ďalšou kolegyňou Heňou Ďurovovou, ktorá by ju mala ilustrovať, pripravujeme knižku pre deti. Ale autora sa nikdy nepýtaj, o&nbsp;čom to bude,“ upozornila ma.

Katarína Koczková je ďalšia rodená Senčanka. „Mamu mám z&nbsp;Vychylovky na Kysuciach. Otec je pôvodne od Komárna, jeho rodičia sem prišli za prácou.“ Vyštudovala na gymnáziu a&nbsp;po ňom robila úvery v&nbsp;sporiteľni. „Manžel Miroslav je elektrikár. V&nbsp;čase, keď odišiel na vojenčinu, ho chytilo cvičenie. Ja som začala chodiť na aerobik k&nbsp;učiteľke telocviku na základnej škole Otílii Jančulovej, už keď som mala šestnásť rokov. Jej vďačím za nasmerovanie nielen mojej životnej cesty.“

Keď cvičeniu prepadol aj Katkin manžel, v&nbsp;Senci ešte nebolo žiadne fitcentrum. „Otvárali sme v&nbsp;roku 1992. Mnohí Senčania ani netušili, čo to je. Priestory sme získali v&nbsp;privatizácii. Pôvodne sme chceli časť priestorov Komunálnych služieb Pezinok, ale kaderníčka odnaproti nám povedala, že tu na poschodí dražia fotoslužbu, tak sme skúsili. Šesť rokov sme boli v&nbsp;podnájme od mesta a&nbsp;potom nám ho predali.“

Tento rok ich fitcentrum oslavuje tridsiatku. „Spočiatku to bola slabota. Ľudia skúsili a&nbsp;viac neprišli. Chod sme udržiavali pestovaním zeleniny. Našťastie posledné roky je cvičenie trendom. Tešili sme sa, až kým neprišla pandémia. Prekvapilo nás, keď nás zavreli. Takmer po troch desaťročiach naši klienti dostali stopku. Ustáli sme to len vďaka tomu, že nemáme zamestnancov a&nbsp;nemusíme platiť nájom. Po treťom lockdowne sa svet rozbiehal veľmi pomaly. To nás ešte viac zneistilo. Nemali sme ľudí a&nbsp;boli sme smutní. Zamýšľali sme sa, čo ďalej. Našťastie už cítime oživenie. Hádam to ustojíme,“ hovorí.

Senec sú pre Katarínu jazerá, leto a kúpanie. „Najradšej sa presúvam bicyklom. Žiaľ, napriek tomu, že sa snažíme budovať cyklotrasy, akosi sa nám ich nedarí spájať. Nepáči sa mi ani to, že za humnami máme všetko zastavané. Zostalo len minimum prázdneho priestoru. Nemuseli mesto až tak prehustiť. Na niektorých miestach cítiť nervozitu, napríklad v rade na pošte. Chápem, že veľa ľudí je pre nás výhoda, ale chýba mi tá pohoda, ktorá tu bola kedysi. Okrem toho máme v okolí niekoľko skládok. To nie je dobrá voľba pre turistickú lokalitu. V minulosti nám tu smrdela kafiléria a teraz sú to smetiská.“

Štvrtá do seneckého babinca je Dagmar Turnerová. „Nenarodila som sa tu, iba tu 33 rokov bývam,“ hovorí s&nbsp;úsmevom. „Priviedol ma sem vtedajší manžel. Najprv som bola na materskej, a&nbsp;keď bol syn školák, pracovala som v&nbsp;mestskom kultúrnom stredisku. Spolupracovala som na všetkých kultúrno-spoločenských podujatiach, ktoré sa v&nbsp;tom čase začínali. Senecké leto a&nbsp;senecký karneval boli vždy príjemné práce a&nbsp;chvíle strávené v&nbsp;Senci.“

Po jedenástich rokoch Dagmar s&nbsp;jednou prestupnou stanicou odišla pracovať do Bratislavy. V&nbsp;Senci sa jej páči. „Každé miesto má pekné aj mínusové stránky. Kde začať s&nbsp;chválou? Páči sa mi aktívny život miestnych. Mesto žije síce inak než pred troma desaťročiami, ale žije. Doba ho zmenila, ale zostáva provinčným mestečkom. Kedysi tu poznal každý každého. Dnes je to horšie, ale základná komunita stále funguje. Prehodíme pár slov, ‚pokecáme‘…“

Kedysi tu mali kaviareň Lagúna. „Čašníčky, s&nbsp;ktorými sme dospievali, presne vedeli, akú kávu pijeme. Kto potreboval niečo vybaviť, išiel do Lagúny. Bol to google tej doby. My dospievame a&nbsp;našli sme si inú kaviareň. Obsluhujú nás deti našich známych,“ pochvaľuje si. Veľkolepá malosť mestečka je stratená. Mestečko je síce plnšie, ale akoby ľudsky prázdnejšie. „Napriek tomu by som sa odtiaľto nikdy neodsťahovala. Možno až na dôchodok niekam do hôr, do lesa. Už je tu na mňa príliš teplo. Kedysi sme boli v&nbsp;lete v&nbsp;nemom údive, keď bola horúčava tridsať stupňov Celzia. Teraz keď nemáme štyridsať, tak to nie je horúčava. Okrem toho sme sa každú zimu mohli na jazerách korčuľovať. Ani to už dlho nebolo.“