Tomáš Kubuš

Ocitnúť sa v&nbsp;Sarajeve je ako kráčať otvorenou knihou dejín nasiaknutou unikátnymi príbehmi. Prvé, čo si tu po príchode všimnete, sú okolité zelené kopce, ktoré vytvorili hrádzu okolo celého mesta. „Rozliezli“ sa po nich domy, celé štvrte a&nbsp;dokonca vidno zvyšok opevnenia na vysokom kopci, ktoré tu prečkalo stáročia. Zelená krajina, riečka Miljacka, raziaca si cestu mestom, staré orientálne štvrte a&nbsp;miesta poznačené Európou. Znelo by to priam idylicky, no kopcovitá poloha bola nielen požehnaním, ale aj prekliatím Sarajeva. Práve z&nbsp;kopcov totiž na mesto dopadali guľky snajperov snažiacich sa z&nbsp;ulíc dostať všetko živé. Kým o&nbsp;tom len počujete, je to niečo vzdialené a&nbsp;ďaleké, čo sa vás netýka. Ak však prejdete centrom mesta, vidíte stopy po guľkách a&nbsp;čítate si príbehy ľudí, ktorí tu prišli o&nbsp;život len preto, že vyšli z&nbsp;bytu, pomaličky sa do vás tieto udalosti vkrádajú. Dnešné Sarajevo je schizofrenické mesto, ktoré sa nevie vymaniť z&nbsp;histórie, no túži sa vyvíjať, meniť, rásť do výšky, chce sa miestami zaobaliť do skla a&nbsp;betónu tak ako všetky ostatné moderné metropoly. Sú miesta, kde sa to už celkom darí, no staré Sarajevo ostalo zamrznuté v&nbsp;čase.

Je hlavné mesto Bosny a Hercegoviny nachádzajúce sa v južnej časti krajiny v kantóne Sarajevo. V tejto metropole s rozlohou 141,5 km² žije necelých 276-tisíc obyvateľov (údaj z roku 2013), metropolitnú oblasť obýva vyše pol milióna ľudí. Majoritným etnikom sú Bosniaci, žijú tu aj Srbi a Chorváti. Sarajevo je politické, finančné, spoločenské a kultúrne centrum krajiny. Vzhľadom na dlhú históriu a náboženskú či kultúrnu rozmanitosť sa niekedy nazýva Jeruzalem Európy alebo Jeruzalem Balkánu.

Sarajevo

Riečka Miljacka nie je žiadny veľtok, no nikto sa jej v&nbsp;Sarajeve nevyhne. Spája dva brehy, ktoré sú také odlišné, akoby boli každý vlastným svetom. Keď človek hľadí na túto riečku, nenapadne mu, že tam kdesi ďaleko od Sarajeva sa jej voda spája so Sávou, neskôr Dunajom a&nbsp;napokon sa rozplynie v&nbsp;Čiernom mori. Neveľká riečka prepojená so Sarajevom patrí k&nbsp;symbolom mesta a&nbsp;jeden z&nbsp;jej mostov vošiel do čiernych dejín 20. storočia. Spomedzi všetkých kamenných mostov, ktoré riečku pretínajú, ukázal osud prstom na Latinský most. Keď Osmani, ktorým v&nbsp;16. storočí Sarajevo patrilo, zapichli do rieky základy mosta, netušili, ako veľmi sa zmení tok neskorších dejín. 

Most postavili pôvodne z&nbsp;dreva, neskôr mu vdýchol kamennú vznešenosť Ali Ajni-beg. Práve tadiaľto 28. júna v&nbsp;roku 1914 prechádzalo auto s&nbsp;Františkom Ferdinandom d’Este a&nbsp;jeho manželkou Sofiou. V&nbsp;tesnej blízkosti stál Gavrilo Princip a&nbsp;čakal na svoju príležitosť. Výstrely z&nbsp;jeho zbrane nezmenili len dejiny Sarajeva spojené so smrťou rakúsko-uhorského dediča trónu, ale vyvolali sériu katastrofických udalostí, ktoré napokon viedli k&nbsp;prvej svetovej vojne a&nbsp;smrti niekoľkých miliónov ľudí. Dnes je tu pokoj, ktorý nahlodáva len občasné trúbenie áut. Na rohu ulice stojí múzeum posiate čiernobielymi fotografiami zachytávajúcimi atmosféru mesta v&nbsp;čase slávnej návštevy. Udalosť pripomína jednoduchá tabuľa na stene budovy. Človek si pri nej uvedomí, že niekedy stačí „tak málo“ a&nbsp;svet sa zatrasie.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z NAJDLHŠIE OBLIEHANÉHO MESTA SVETA NÁJDETE V GALÉRII

Len pár krokov od Latinského mosta sa začína Sarajevo obliekať do orientálnych šiat. Stačí vojsť do niektorej z&nbsp;bočných uličiek a&nbsp;na ich konci už cítiť ťažký ovocný tabak z&nbsp;vodných fajok. Okolité kaviarničky sú nimi priam posadnuté, ich návštevníci každú chvíľku vydychujú do vzduchu kúdoľ bieleho voňavého dymu. Tu Sarajevo začína pripomínať Istanbul alebo Damask. Staré orientálne mesto sa volá Baščaršija. Stále ste oboma nohami v&nbsp;Európe, no pohľad na mešity, špicaté osmanské minarety, hamámy či bazárové uličky ukryté pod kupolami a&nbsp;klenbami vás z&nbsp;nej chcú vytrhnúť a&nbsp;presvedčiť vás, že ste prešli akousi bránou v&nbsp;čase a&nbsp;priestore. 

Prečo má práve Sarajevo takú silnú orientálnu dušu? Na počiatku tejto premeny stáli Osmani, ktorí tu zapustili korene už počas 15. storočia. Ozdobili ho svojimi stavbami, víziami, až vzniklo unikátne miesto, dodnes ťažiace zo svojho výzoru. Starým mestom sa rozliali kaviarničky, podniky s&nbsp;jedlom, obchodíky s&nbsp;tepanými kanvičkami, pohármi, nožmi, hodvábnymi šatkami, kobercami či klasickými suvenírmi od magnetiek cez pohľadnice až po nepotrebné lapače prachu. Okrem vône vodného tabaku je najcharakteristickejšou arómou starého Sarajeva vôňa grilovaného čevapi. Ide o&nbsp;bosniansku verziu mletého mäsa pripomínajúcu známe čevapčiči. To najlepšie sa podľa mnohých podáva v&nbsp;podniku Ćevabdžinica Željo. Cez deň sú vonku obsadené všetky stoličky a&nbsp;musíte číhať na to, kým sa niečo uvoľní. O&nbsp;chvíľku už pred vami leží tácka s&nbsp;grilovaným mäsom, čerstvým chlebom pita a kopa nakrájanej cibuľky. Nič viac, nič menej a&nbsp;chutný zážitok je na svete.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Na okraji starého Sarajeva nájdete priestranné námestie Baščaršija, ktoré si obľúbili holuby. Stojí na ňom zrekonštruovaná osmanská studňa zvaná Sebilj z&nbsp;18. storočia. Aj ona patrí k&nbsp;symbolom starého mesta, a&nbsp;tak je okolo nej pomerne rušno. Prvých 140 rokov svojho života bola v&nbsp;inej štvrti, no na sklonku 19. storočia ju sem presunuli a&nbsp;ona zapustila korene. Deti naokolo kŕmia holuby, ktoré sem prichádzajú v&nbsp;náletoch zo všetkých kútov Sarajeva. Tu vidno aj to, ako si mesto obľúbili návštevníci z&nbsp;arabských krajín. Všimnete si množstvo žien v&nbsp;čiernych abájach, z&nbsp;ktorých im vidno iba oči. Saudskoarabi, Kuvajťania aj Emirátčania sem radi cestujú počas leta, aby unikli vražednému teplu na Arabskom polostrove. Sem-tam niekto príde k&nbsp;studni, napustí si vodu do dlaní a&nbsp;napije sa. Podľa miestnej povery a&nbsp;legendy má totiž podobnú moc, akou disponuje rímska Fontána di Trevi. Ak do nej vhodíte mincu, do Ríma sa vrátite. Ak sa napijete vody zo Sebilja, nie ste v&nbsp;Sarajeve naposledy.

Na konci námestia sa svety zmenia. Vŕzga tu stará električka a&nbsp;za cestou sa ulice ukrývajú pod modernými fasádami. Tento svet však nemá v&nbsp;sebe príťažlivé vábenie, a&nbsp;tak sa radšej ponorte do ulice menom Sarači. Tá pretína celé orientálne Sarajevo. Najdôležitejším miestom ulice je osmanská mešita Gaziho Husrev-bega z&nbsp;roku 1530. Patrí k&nbsp;najstarším pamiatkam Sarajeva a&nbsp;je malou oázou pokoja v&nbsp;spleti sarajevských obchodíkov. Keby Osmani na celom Balkáne mali vybrať jednu jedinú mešitu, ktorú by dali za vzor, bola by to práve táto. Dušu jej vdýchol najslávnejší architekt ríše Mimar Sinan. Za života projektoval najkrajšie stavby Osmanskej ríše pre sultána Sulejmana I., Selima II. aj Murada III. 

Telo mešity je na nerozoznanie od mešít v&nbsp;Turecku či iných častiach sveta, kde panovali osmanskí Turci. Spája v&nbsp;sebe kus starého Sarajeva, ale aj modernosť mesta z&nbsp;dôb Rakúsko-Uhorska. „Mešita Gaziho Husrev-bega bola prvou mešitou sveta, do ktorej koncom 19. storočia zaviedli elektrinu a&nbsp;nasvietili ju,“ objasňuje unikátnosť svätostánku miestny sprievodca hŕstke turistov. Zaujímavým kontrastom k&nbsp;štíhlym osmanským minaretom je vysoká hranatá veža ozdobená ciferníkom. Na prvý pohľad pripomína kostolnú vežu, ide však o&nbsp;hodinovú vežu Sahat-kula, ktorú museli na sklonku 17. storočia prestavať po silnom požiari. Akoby sa sem vôbec nehodila, no domáci si na ňu zvykli.

Súčasťou areálu je aj dvojica starých osmanských hrobiek. Tá dôležitejšia a&nbsp;väčšia patrí samotnému Gazimu Husrev-begovi. Dlhé roky stál na čele bosnianskeho sandžaku, zaslúžil sa o&nbsp;zveľadenie Sarajeva a&nbsp;dostal ho na mapu Balkánu, kde jeho meno svietilo zlatou farbou. Veľa nechýbalo a&nbsp;z&nbsp;historickej mešity mohla byť len vzácna spomienka, pretože počas vojny ju ostreľovali Srbi. Moslimovia však napokon neprišli o&nbsp;svoj symbol a&nbsp;mešita dnes víta každého s&nbsp;otvorenou náručou. Podobne ako mešita, aj bezistan, ktorý máte pred sebou, nesie meno Gaziho Husrev-bega. Nezačujete tu však zvolávanie na modlitbu, ale hlasy predavačov snažiacich sa ťahať vám popod nos medové motúzy. Tajomné slovíčko „bezistan“ v&nbsp;sebe ukrýva bazárovú ulicu dlhú takmer 110 metrov. Zídete pár schodov pod úroveň dnešnej ulice a&nbsp;privíta vás jemné prítmie krytého bazára. 

Nie je ťažké predstaviť si, že už v&nbsp;16. storočí sa tu čulo obchodovalo. Do stien sa vpili všetky tie tváre Osmanov, Balkáncov, Grékov či Arabov, ktorí sa tu za stáročia zastavili. Kráčam bezistanom, všade sa ligoce zlato, do toho voňajú koreniny Hodvábnej cesty či sladkosti, aké poznáte z&nbsp;Turecka či zo Sýrie. Tam visia hodvábne šatky, inde zase ucítite kávu. Obchodníci vedia, že majú len pár sekúnd na to, aby vás zaujali. Spievajú, zvolávajú, hlasno gestikulujú, nenechajú vás len tak, pretože tá sekunda rozhodne o&nbsp;tom, či budú mať šťastie alebo nie. Ak vás chytia do siete, nevzdávajte sa bez zjednávania. Hrajte ich hru, buďte súčasťou bazárového divadla a&nbsp;vždy môžete zraziť cenu o&nbsp;niekoľko desiatok percent.

Na Sarajeve je fascinujúca čiara, ktorú nikto nevidí, no pochopí ju hneď, keď sa túla starým mestom. Vojdete do ulice s&nbsp;príťažlivým Orientom a&nbsp;pripadáte si, akoby ste kráčali Istanbulom. Spravíte pár krokov a&nbsp;odrazu vám nad hlavami rastú fasády a&nbsp;domy ako vystrihnuté z&nbsp;Viedne či Budapešti. Orient sa stratí a&nbsp;Sarajevo vás prikryje závojom cisárskeho Rakúsko-Uhorska. Neskutočné! Kde-tu sa ešte vo fasáde objaví diera po guľke, no silnejšia je chuť žiť. Pripomínajú ju kaviarničky s&nbsp;kvalitným espresom, viedenskou kávou či so zmrzlinou. 

Pri sledovaní párov či celých rodín korzujúcich týmito aristokratickými štvrťami sa do sveta vlieva nádej, že každá vojna sa raz skončí. Pútače vedľa nádhernej Katedrály Ježišovho srdca spomínajú na genocídu v&nbsp;Srebrenici, no dnu v&nbsp;chráme je príjemný pokoj. Akoby ste boli neustále konfrontovaní s&nbsp;oboma týmito svetmi. Gradská tržnica dnes láka svojím tovarom, čerstvou zeleninou aj ovocím, no vstúpila aj do histórie, pretože pri útokoch na civilistov tu zahynula v&nbsp;priebehu roka viac než stovka ľudí. Dnes už našťastie obyvatelia Sarajeva riešia to, či si v&nbsp;piatok večer zájdu do novootvorenej reštaurácie s&nbsp;tureckým jedlom alebo dajú prednosť večernému predstaveniu v&nbsp;divadle. Kúsok od centra sa mesto predvedie svojou modernou tvárou. Obchodné centrum, priestranné námestia, výškové budovy a&nbsp;panorámu dopĺňajú zelené kopce a&nbsp;stará električka. „Dajte si na ňu pozor, chodia do nich vreckári,“ radí nám pani z&nbsp;reštaurácie. Má pravdu, stačila jedna jazda a&nbsp;videli sme ich pri práci.

Sarajevo je miesto, kde sa dialo počas 20. storočia asi naozaj všetko. Náhodou stálo na mieste, kde sa začali ozývať tamtamy prvej svetovej vojny, upierali sa naň oči celého sveta počas zimnej olympiády v&nbsp;roku 1984 a&nbsp;napokon ho takmer zničila vlastná vojna. Stopy po nej cítite v&nbsp;meste či počas kráčania ulicami, najmä však na mieste s&nbsp;príznačným názvom tunel. Vojna zhltla tisíce ľudí a&nbsp;milióny snov. Sarajevo dodnes nezabudlo, že obliehanie trvalo 1&nbsp;429 dní, čo v&nbsp;20.&nbsp;storočí nezažilo žiadne iné mesto sveta. Sarajevský tunel prezývali „tunel spásy“, pretože prinášal do mesta nádej v&nbsp;čase, keď bolo odstrihnuté od života. 

Tunel leží za centrom mesta, ďaleko od jeho ruchu, takmer na okraji medzinárodného letiska. Na jeho mieste dnes stojí domček s&nbsp;fasádou zjazvenou guľkami, kde sa ukrýva múzeum. Tunel prekopali Bosniaci a&nbsp;trvalo im to šesť mesiacov. „Pracovalo sa tu 24 hodín denne a&nbsp;na prácu používali iba jednoduché nástroje,“ zaznie v&nbsp;múzeu. Tunel bol dlhý takmer 900 metrov a&nbsp;predstavoval hranicou medzi životom a&nbsp;smrťou. Mohli ním utiecť civilisti, dostávalo sa ním do Sarajeva jedlo, materiál, ale aj zbrane. Nebola to len idylka s&nbsp;cieľom pomôcť. Objavili sa aj správy, že mnohí civilisti museli armáde za použitie tunelu na únik zaplatiť od pár desiatok do pár stoviek dolárov.

Ak máte radi bizarné a&nbsp;opustené miesta, vyberte sa na návštevu olympijského areálu. Opustené, schátrané športoviská, skokanské mostíky, posprejované budovy bez života a&nbsp;dokopy nič, čo by pripomínalo slávnu epizódu sarajevských dejín... <br>Dosť však bolo temných miest. Predtým ako sa zo Sarajeva poberiete domov, vráťte sa do starej orientálnej Baščaršije. Pohľadajte tam bývalý karavanserail Morica Han zo 16. storočia a&nbsp;sadnite si na jeho vydláždené nádvorie. Kedysi sa ním rozliehali hlasy obchodníkov, dnes tu začujete cinkanie lyžičky v&nbsp;poháriku s&nbsp;čajom alebo hlas džezvy na kávu. Morica Han sa premenil na najútulnejšiu kaviarničku Sarajeva. Podáva sa tu tradičná bosnianska káva v&nbsp;džezve či silný čierny čaj, ku ktorému sa neskutočne dobre hodí kúsok baklavy, sladkého lokumu alebo obľúbená jablková tufahija plnená vlašskými orechmi. Presedíte tu hodiny a&nbsp;nebudete ľutovať ani jednu minútu. Napokon toto budú spomienky na Sarajevo. Na krásny život, ktorý tu pulzuje, nie na smútok, ktorý sa kedysi valil jeho ulicami.<br>