Etiópia je neobyčajná krajina. Na jednej strane toho z&nbsp;turistického pohľadu ponúka veľmi veľa – aktívne sopky, nekonečné soľné pláne, vysoké hory a&nbsp;divoké džungle obývané kmeňmi žijúcimi ako v&nbsp;kamennej dobe, na druhej strane o&nbsp;tejto krajine a&nbsp;jej pokladoch vo svete málokto počul. Aj preto som sa ju rozhodol precestovať skrz-naskrz a&nbsp;zdokumentovať to, čo môže byť už o&nbsp;niekoľko rokov minulosťou.

Etiópia je vnútrozemská krajina ležiaca na severovýchode Afriky, rozkladá sa na území s veľkosťou 1&nbsp;104&nbsp;300 štvorcových kilometrov. Žije v nej vyše 125 miliónov ľudí, ktorí používajú vyše 90&nbsp;jazykov, z toto päť oficiálnych. V hlavnom meste Addis Abeba žije asi 5,7&nbsp;milióna obyvateľov. V Etiópii je možné nájsť vrcholy s výškou nad 3 600 metrov a zároveň sa v krajine nachádza najteplejšie obývané miesto na planéte. Patrí medzi najchudobnejšie štáty sveta. Poľnohospodárstvo je silno závislé od podnebia, priemysel je nevyvinutý a služby nie príliš kvalitné. Momentálne v krajine zúri vojna, a tak je jej návšteva, obzvlášť mimo typických turistických miest, nebezpečná.

Etiópia

Pristávame v&nbsp;Addis Abebe, hlavnom meste krajiny, ktorá je sídlom Africkej únie a&nbsp;hlavnou dopravnou križovatkou do ďalších afrických krajín. Etiópia ako jediná krajina z&nbsp;celého čierneho kontinentu nebola nikdy kolonizovaná, na čo sú miestni ľudia veľmi pyšní. Hlavné mesto vyzerá na africké pomery celkom dobre, horšie je to s&nbsp;bezpečnosťou. Práve prebiehajúce konflikty v&nbsp;krajine spôsobujú okrem iného to, že v&nbsp;uliciach je menej policajtov. 

To otvára možnosti istým skupinám, ktoré sa nehanbia brať si, čo nie je ich, a&nbsp;to aj násilím za bieleho dňa. Po overení tohto faktu na vlastnej koží už všade chodíme taxíkom, a&nbsp;to aj na 500-metrovú vzdialenosť. Chôdza s&nbsp;miestnymi je výrazne bezpečnejšia, a&nbsp;tak hoci to obvykle nemáme vo zvyku, všade si berieme sprievodcu. Niekedy je to človek z&nbsp;turistického ruchu, inokedy človek, ktorého sme len náhodne stretli na zastávke autobusu a&nbsp;ktorému srší dobro z&nbsp;očí. Medzi tými nepríjemnými pohľadmi pri chôdzi po ulici je ľahké rozpoznať pohľad dobrého človeka.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z KRAJINY PLNEJ NEČAKANÝCH PREKVAPENÍ NÁJDETE V GALÉRII

Naša prvá destinácia je údolie Omo, v&nbsp;ktorom kmene ešte stále žijú svojím tradičným životom. Počul som hororové príbehy o&nbsp;tom, ako je to tam masívne turistické, no za týždeň v&nbsp;hlavnom meste som nevidel jedného turistu, a&nbsp;tak som presvedčený, že to bude práve teraz zaujímavý zážitok. Výzva však je, ako sa tam dostať. Existuje priama letecká linka Addis Abeba –&nbsp;Jinka, no okrem toho, že lístok je celkom drahý, počas letu minieme veľa zaujímavých miest. Tie by som rád videl hoci len z&nbsp;okna autobusu. Addis Abeba je však kompletne obkľúčená ozbrojenými separatistami, ktorí v&nbsp;lepšom prípade turistov okradnú a&nbsp;v&nbsp;horšom žiadajú výkupné, preto sa najmä môjmu spolucestujúcemu do tohto variantu príliš nechce. Zvlášť keď máme ruksaky plné techniky a&nbsp;peňazí, keďže v&nbsp;Etiópii sa všade platí hotovosťou.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Napriek tomu ho na jednu cestu presvedčím, a&nbsp;tak sa vyberáme ešte za tmy ráno autobusom do dediny Arba Minch. Šofér nám priradil čestné miesta vpredu, no my sa rovno presúvame do zadnej časti autobusu a&nbsp;prvých sto kilometrov sme radšej zakrytí za okennými závesmi. Slnko pomaly vychádza a&nbsp;nám sa odkrýva pohľad na nádhernú africkú savanu s&nbsp;jej typickou flórou. Okná autobusu sa dajú otvoriť, a&nbsp;tak môžem všetko kvalitne dokumentovať. Stálo to za to. Večer prichádzame do Arba Minch, kde sa hneď ubytujeme. Radi by sme sa prešli po meste, no už pred bránami hotela sa prechádzajú ľudia, pred ktorými by som telefón alebo peňaženku nevytiahol. Tak to po pár pokusoch zapamätať si trasu radšej vzdávame a&nbsp;aj samotnú večeru vychutnáme v&nbsp;hotelovej reštaurácii.

Hneď ráno pokračujeme do Jinky, východiskového bodu pre dolinu Omo, miestnym autobusom. Túto cestu turisti obvykle absolvujú súkromným Land Cruiserom, ktorý 200 kilometrov prebehne za tri hodiny, no nepodarilo sa nám ho zohnať, a&nbsp;tak zažívame autenticitu v&nbsp;pomalom miestnom autobuse podobnom uhorke bez závesov na oknách. Cesta trvala deväť hodín, ale na prekvapenie sme si ju užili. Vďaka za to patrí aj domácim pasažierom, pre ktorých sme boli veľkou atrakciou. My sme sa s&nbsp;nimi zasa cítili bezpečne, čo sme potrebovali v&nbsp;Etiópii konečne zažiť. Chlapíkovi, ktorý sa nám prihovoril po ceste, sme potom zaplatili ubytovanie a&nbsp;niekoľkokrát sme ho pozvali do reštaurácie, aby s&nbsp;nami dedinu trochu pochodil. Bol nesmierne rád a&nbsp;my, samozrejme, tiež.

V&nbsp;Jinke stretávame Daniela, nášho miestneho sprievodcu. Sám patrí ku kmeňu Aariov, ktorý máme v&nbsp;pláne navštíviť, hovorí dobrou angličtinou a&nbsp;ide z&nbsp;neho pokoj a&nbsp;rozvaha. Zároveň je aktívnym hosťom na takzvanom couchsurfingu, čo mu pridáva na dôveryhodnosti. „Tour“ začneme hneď ráno, predtým však ešte nakupujeme darčeky pre kmene ako žiletky, cukríky a&nbsp;sušené polievky. Na návštevu dedín nie je nutný sprievodca, no môže sa stať, že dedina cudzinca neprijme. Alebo ak urobí niečo, čo je v&nbsp;kmeni zakázané, môžu na neho miestni obyvatelia aj zaútočiť. Takisto je mimoriadne vhodné okrem kultúrnych odlišností preklenúť jazykovú bariéru a&nbsp;práve s&nbsp;tým nám pomáha sprievodca. Platiť sa však musí za povolenie fotografovať a&nbsp;povolenie na vstup do dediny. To všetko sa vybavuje v&nbsp;Jinke, no nie sú to veľké peniaze. Vyrážame ráno starým Land Cruiserom. Cestu červenou africkou krajinou nám pretínajú húfy opíc, líšok, zajacov a&nbsp;iných tvorov. Afrika má bohatú faunu.

Prvý kmeň, pred ktorého bránami parkujeme auto, sú Mursiovia. Ide o&nbsp;jeden z&nbsp;najpopulárnejších kmeňov aj preto, lebo jeho ženy si režú pery a&nbsp;vkladajú do nich hlinený tanierik. Takto sa podľa miestnych štandardov skrášľujú. Tanieriky slúžili aj na to, aby miestne ženy neskôr neukradli do otroctva bieli kolonisti. Do mursijskej dediny vedie celkom dobrá cesta, a&nbsp;to aj vďaka neďalekej továrni, do ktorej chodí pravidelne autobus. Takto sa dá navštíviť aj bez sprievodcu a&nbsp;šoféra. Dedina ma očarila. Sme tu za posledný týždeň jediní turisti, a&nbsp;tak sú ľudia pokojní a&nbsp;žijú si svojím životom. Nikto sa nám nesnaží nič predať, deti sú zvedavé. Porovnávajú si s&nbsp;nami odtieň kože a&nbsp;zaujíma ich aj môj smartfón, v&nbsp;ktorom sa pri použití prednej kamery vidia. Rozmýšľam, akú reakciu by v&nbsp;tejto kamennej dobe vyvolal napríklad dron.

V&nbsp;strede dediny sa na ohni varí kravská hlava ponorená celá vo vode vrátane zubov. Vedľa polonahá žena ručne drví nejakú obilninu na večeru a&nbsp;vzadu sa naháňajú holé deti. Muži sedia oddelene od kmeňa a&nbsp;rovnako tak spia. Veria, že ak nocujú s&nbsp;manželkou, žena od nich berie energiu. Jeden muž môže mať aj viac žien, ak sa o&nbsp;ne dokáže postarať. Sme pozvaní do chatrče náčelníkovej rodiny. Vnútri horí oheň, ktorý svojím teplom prispieva k&nbsp;ešte väčšej horúčave v&nbsp;chatrči. Tým však odháňa všetko nedobré, a&nbsp;to je v&nbsp;tejto vysoko malarickej oblasti mimoriadne vhodné. V&nbsp;malej chatrči z&nbsp;drevených prútov a&nbsp;zo sena s&nbsp;rozlohou tri krát tri metre spí na kravských kožiach až sedem ľudí. Návštevu zakončujeme darčekmi. Deti reagujú na sladkosti rovnako ako ich vrstovníci po celom svete, ženy sa potešia polievkam a&nbsp;žiletkám, ktoré používajú na rezanie kože a&nbsp;skrášľovanie.

Našou ďalšou plánovanou zastávkou je kmeň Aariov. Ten sídli neďaleko Jinky a&nbsp;jeho obyvatelia žijú tradičný život. Deti chodia do školy, dospelí majú jednoduché telefóny a&nbsp;spia v&nbsp;drevených domoch. Etiópska vláda im vyhradila územie, na ktorom môžu stavať domy a&nbsp;žiť podľa svojich pravidiel. Sme svedkami výroby miestneho chleba zvaného indžera. Zmes sa rozleje na horúcu panvicu a&nbsp;prikryje bambusovou prikrývkou, kým sa z&nbsp;neho nevytvorí hotový produkt. Indžera je populárna v&nbsp;celej Etiópii, no pre kyslastú chuť ulahodí máloktorému cudzincovi. Je to však bezlepkový a&nbsp;mimoriadne zdravý produkt. Následne sme svedkami výroby alkoholu pomocou jednoduchého prírodného destilačného prístroja, ktorý musíme povinne ochutnať. Návštevu zakončujeme nahliadnutím do tradičnej výroby keramiky. Tá sa vyrába z&nbsp;hliny z&nbsp;rieky, ktorá sa rozdrví, zmieša sa s&nbsp;kameňmi a&nbsp;vytvaruje do požadovanej podoby. Potom sa nechá na slnku a&nbsp;namaľuje sa. Aariovia sú najvzdelanejší kmeň v&nbsp;údolí Omo, takže jeho návšteva pôsobila v&nbsp;kontraste s&nbsp;Mursiami veľmi moderne.

Večer pokračujeme do mesta Omorate, v&nbsp;ktorom trávime noc. Daniel, náš sprievodca, nás ťahá na miestnu diskotéku, no po príchode a&nbsp;precítení miestnych pohľadov sa radšej opäť v&nbsp;sprievode Daniela vraciame. Počas návštevy kmeňov, na ktorých území je obvykle veľmi bezpečne, sme skoro zabudli, že sme stále v&nbsp;Etiópii.

Ráno navštevujeme kmeň Dasenechov nachádzajúci sa na druhom brehu rieky Omo, ktorú prekračujeme na drevenom kanoe. Kmeň sídli v&nbsp;púšti uprostred ničoho. Aktuálne je vyše 40&nbsp;stupňov, no vietor, ktorý trochu osviežuje, zároveň fúka prach a&nbsp;piesok na všetky strany. V&nbsp;centre toho prachu a&nbsp;piesku sedia na zemi ženy, ktoré sa nám snažia predať ručne vyrábané produkty a&nbsp;v&nbsp;podstate sa o&nbsp;nás krikom bijú. Je tu viac ako 40&nbsp;stupňov a&nbsp;žiaden tieň. Telefón sa mi prehrieva, dokumentujem len veľmi obmedzene. Aj v&nbsp;drevenej chyži s&nbsp;plechovou strechou, do ktorej nás pozvali, bolo extrémne horúco, takže pre nás bolo v&nbsp;podstate vykúpením, že sme sa konečne dostali von. Nepáčilo sa mi tam. Horúčava sa dala zniesť, ale toto bol presne ten zážitok, ktorý iní cestovatelia často spomínajú: že niektoré kmene žijú komerčne a&nbsp;hlavne z&nbsp;turistov. Ideme preč.

Posledný kmeň, ktorý máme v&nbsp;pláne navštíviť, sú Hamarovia. Tam sa teším najviac, a&nbsp;to hlavne pre jeho známu ceremóniu s&nbsp;názvom bull jumping. Koná sa len v&nbsp;špecifický deň, a&nbsp;čo je najpodstatnejšie, nie je to ceremónia robená pre turistov. Ideme autom hlboko do džungle, všetci sme už unavení. Dasenechovia a&nbsp;extrémna horúčava dali každému zabrať. Po vyše troch hodinách jazdy stretávame na ceste sporo odetého človeka, člena kmeňa Hamarov. Ten nám hovorí, že dnes žiaden bull jumping nebude a&nbsp;že sa máme otočiť. 

Sprievodcovia s&nbsp;ním o&nbsp;tom ešte diskutujú, no po chvíli je rozhodnuté –&nbsp;odchádzame. Sediac na sedadle cestou naspäť rozmýšľam ešte raz nad tým, ako na nás ten chlapík pozeral, a&nbsp;rozhodnem sa dať tomu ešte jednu šancu. Vravím šoférovi, aby otočil auto. Cítim, že bull jumping dnes bude. Som si istý, že nám klamal, lebo ne­chce, aby sme tam ako cudzinci šli. Musíme ho skúsiť nejako motivovať, keď už nijako inak, tak aspoň peniazmi. Po ceste späť ho stretávame už skoro pri dedine. Peniažky nakoniec pomohli, a&nbsp;tak nám dovoľuje vstúpiť do dediny.

Hamarovia žijú na lúke obkolesenej džungľou v&nbsp;kruhových drevených domoch. Pozvali nás sadnúť si na terasu k&nbsp;chlapom popíjajúcim kávu, ktorú roznáša jeden z&nbsp;nich. Po káve nám ponúkajú vodu, no každý sa jej bojí napiť, keďže postarší člen kmeňa ju celkom určite nabral z&nbsp;miestneho potoka. On sám napokon so zvedavým pohľadom ovoniava fľašu, z&nbsp;ktorej nám vodu núka. Našťastie sa to skončí len pri tom a&nbsp;nerobí scénu z&nbsp;toho, že sme ho odmietli. Celý bull jumping trvá vyše osem hodín. Momentálne je v&nbsp;hamarskej dedinke asi 50&nbsp;ľudí, no počas tohto podujatia sa sem zídu všetci ľudia z&nbsp;kmeňa Hamarov, teda aj z&nbsp;okolitých dedín, takže počet má prevyšovať 300&nbsp;ľudí. Z&nbsp;diaľky počuť zvonce a&nbsp;trúbenie trúb a&nbsp;my sa presúvame na miesto pod veľký strom. Sedí tam mladý nahý chlapec obkolesený tancujúcimi dievčatami, ktoré na jeho telo maľujú kmeňové symboly. Dnes bude skákať len on.

Bull jumping je proces zasvätenia, počas ktorého sa z&nbsp;chlapca stáva dospelý muž. Svoju silu a&nbsp;odhodlanosť demonštruje preskočením, presnejšie povedané, prebehnutím po chrbtoch dvanástich býkov. Keď chlapca namaľujú, berie do ruky bič a&nbsp;bičuje ním tancujúce dievčatá. Niektorým vidno na chrbte tiecť krv, no stále tancujú, akoby sa nič nedialo. Je to súčasť rituálu a&nbsp;chlapec to robí s&nbsp;kamenným výrazom tváre, ktorý neprezrádza žiadne potešenie z&nbsp;tohto konania. Následne sa začína tanec, počas ktorého kmeň tancuje do rytmu trúbky, tlieskania a&nbsp;zvonov pripnutých na nohách žien. Vidieť v&nbsp;tejto africkej savane miestnych domorodých obyvateľov tancovať v&nbsp;rytme počas zapadajúceho slnka je zážitok, na ktorý určite nikdy nezabudnem. Páči sa mi tiež, že sa cítim maximálne bezpečne. Veľmi silná atmosféra...

Po tanci dotiahnu chlapi na lúku dvanásť býkov, ktoré zoradia vedľa seba a&nbsp;držia ich za hlavu a&nbsp;chvost. Je tma. Telefón, ktorým všetko natáčam, nezvláda takéto prostredie dokonale, no snažím sa toho zachytiť čo najviac. Chlapec za sprievodu trúbky a&nbsp;zvoncov tancujúcich žien nakoniec preskočil býky až 16-krát, čo je viac, než sa od neho žiadalo. Všade je veľa prachu, hluku, ľudia sa zabávajú v&nbsp;tej najprirodzenejšej podobe, obklopení prírodou. My však už odchádzame, pretože nás ešte čaká dlhá cesta nočnou džungľou do Jinky a&nbsp;ráno lietadlom do Addis Abeby.

Medzi domorodcami v Etiópii, kde skáču po chrbtoch býkov, bičujú ženy a nocujú oddelene

Výber pre vás

Medzi domorodcami v Etiópii, kde skáču po chrbtoch býkov, bičujú ženy a nocujú oddelene

Súvisiace články

V doteraz nedostupných provinciách Afganistanu, kde vládne Taliban: Čo sme tam zažili?

Kráľovstvo adrenalínu: Neuveriteľné naj v bájnych čínskych horách, kde tuhne krv v žilách

Kus neznámej Arábie: Putovanie Kuvajtom, kde sa pod zemou ukrýva čierne zlato

Výber pre vás