Nevšednému doplnku práce poľovného referenta Lesov SR v odštepnom závode Kriváň sa začal venovať pred desiatimi rokmi inšpirovaný fototuristom Robom Hlavicom z Moravy. „Prišiel k nám s tým, že by chcel ‚uloviť‘ nejakú snímku medveďa, tak sme ho zaviedli do lokality Bugárovo a jedného sme mu nahnali priamo pred fotoaparát. Zachytil síce len jeho zadok, ale aj tak bol spokojný. Po čase sa vrátil z Fínska, kde už boli v tejto oblasti ďalej ako my, používali vnadiská a pozorovacie stanovištia. Vyskúšali sme to teda aj my, popritom sme spolu s ďalšími kolegami Tiborom Patakym, Vladimírom Vicianom a Jánom Slovákom v rámci zisťovania početnosti populácie začali medvede aj fotografovať,“ hovorí Ján Nôžka. V roku 2010 vydali plagát s 24 dospelými jedincami, ku každému okrem približného veku a hmotnosti priradili aj meno. Postupne rozšírili pole pôsobnosti, dnes už majú takto zdokumentované štyri desiatky samcov a samíc.

Program ešte neschválili

V miestnom poľovníckom revíri Chránená poľovná oblasť Poľana s rozlohou 20 659 hektárov sa pohybuje približne 90 medveďov, v širšom teritóriu Poľany narátali počas rozsiahleho genetického výskumu 158 genotypov. „Reálne ich môže byť 160 až 200, čo je veľmi veľké číslo. Z hľadiska celkovej plochy odhadujeme jedného medveďa na výmeru menšiu ako 500 hektárov, pričom už profesor Pavel Hell hovoril o optimálnej výmere s veľkos­ťou 3- až 5-tisíc hektárov na jedného jedinca. Medvede na Poľanu určite patria, no v tomto počte nám už prerastajú cez hlavu. V lokalite nad Očovou, kde narátali štyri medvedice a trinásť mladých, nahlásili za jediný týždeň tri prípady rozbitých včelstiev,“ ráta Ján Nôžka.

Nanešťastie nezostalo len pri tom, v nedávnej minulosti došlo už k dvom vážnym stretom ľudí s najväčšou slovenskou šelmou. Na jeseň 2012 napadol rozzúrený medveď lesnú robotníčku pri práci, dohrýzol ju po celom tele. Do svojej roboty už potom viac nenastúpila. „V roku 2014 asi dvesto metrov za mojou horárňou prechádzal kamarát veterinár s deťmi na hríby. Zrazu začul rev, vybehla medvedica. Len čo stačil usmerniť deti na útek do auta, už sa mu zahryzla nad kolená, ledva sa ubránil. Tí ľudia sa pritom hlasno rozprávali,“ poukazuje poľovnícky referent na alarmujúci stav.

Najnovší Program starostlivosti o medvede by mal riešenie tohto problému výrazne zjednodušiť. „Na príslušnej správe CHKO by sa stretli lesníci, poľovníci, poľnohospodári, zástupcovia samospráv a spoločne by sa dohodli na počte kusov, ktoré treba odchytiť. Dodnes však tento kvalitne vypracovaný Program starostlivosti o medvede nebol vládou schválený a o každý odstrel tak treba žiadať ministerstvo životného prostredia,“ vysvetľuje.

Osudný výlet

V čase ruje dokážu prejsť samce za svojimi vyvolenými cez stovky hektárov lesa. Jeden z takýchto výletov sa stal osudným medveďovi Mišovi. „Bol nižší, ale veľmi silný, zavalitý ako sud a často poriadne nervózny. Všetko si značkoval a vo svojom teritóriu mal patričný rešpekt. V máji 2014 sa vybral na pytačky až do Brusna, kde ho nelegálne zastrelili,“ opisuje Ján Nôžka smutný koniec niekdajšieho kráľa Poľany.

Zdatných nástupcov má Mišo v mieste pradávnej sopky hneď niekoľko. „Napríklad Gašpara, ktorý je najvyšší v kohútiku a váži okolo 350 kíl. Je to vcelku priateľský medveď, bol som pri ňom bez zbrane asi na päť metrov. Keď som videl prvýkrát Harlekýna, pretieral som si oči, či ku mne nejde panda. Má veľký biely fľak za pravou lopatkou a biely golier. Zdá sa, že je to Mišov potomok, podobá sa naňho konštitúciou tela aj správaním. Dnes mu veľa nechýba do 300 kíl. Z väčších samcov je tu ešte Atilla či Maximus, ale to je už veterán,“ dodáva Ján Nôžka. Keď putujú za rujnými medvedicami, môžu zhodiť až tretinu svojej hmotnosti. Medzi samcami dochádza v tomto období neraz ku krvavým bitkám, vysoká hladina hormónov a zvýšená agresivita robia svoje.

S macom na huby

Medvedie povahy sú, podobne ako u ľudí, rozdielne. „Každý je iný. Jeden cholerik, druhý ‚kľuďas‘, tretí pred vami radšej zdupká. Dokážu byť aj veľmi priateľské,“ vracia sa Ján Nôžka k obdobiu, keď robil náhradnú mamu malému mackovi. „Na jar pred štyrmi prišlo do Kysliniek k horárni opustené vyhladované medvieďa, napokon sa dostalo až ku mne. Pochutilo si na mliečku, ďalej od horárne som mu v lesnom poraste nechával mäso. Za štyri mesiace som ho vykŕmil zo štyroch na 55 kíl. Občas mi maco položil labu na plece a spokojne si priadol, odprevádzal ma dokonca na huby. Na jeseň odišiel, krátko po Vianociach ma však prišiel zasa pozrieť. Dvakrát taký veľký, ako bol. Do jari sa tu ešte niekoľkokrát objavil, no odvtedy o ňom nič neviem. Dúfam, že sa mu darí dobre,“ spomína na nezvyčajné priateľstvo.

Jeho otec napísal knihu o Poľane a aj on raz plánuje zvečniť medvedie príbehy. „Zatiaľ na písanie nemám čas, no raz sa do toho určite pustím,“ sľubuje. Hoci pozná väčšinu polianskych chlpáčov po mene, špeciálny vzťah k nim nemá. Vníma ich rovnako ako ostatných obyvateľov lesa. „Viackrát sa ma pýtali, či by mi nerobilo problém asistovať pri ich odchyte. Nerobilo, lebo medveďov je tu skutočne extrémne veľa a už onedlho môže dôjsť k smrteľnej tragédii. Ich prírastok je enormný,“ upozorňuje na to, že medzi lesnou zverou musí byť početný súlad.

A kedy konečne zavedú do praxe Program starostlivosti o medvede? „Momentálne je v štádiu rozpracovanosti a v najbližšom čase ho rezort posunie do schvaľovacieho procesu,“ informovali nás z Ministerstva životného prostredia SR.