Svoju novinársku kariéru som začínal v roku 1995 v rodnom Brne, aby som v nej potom pokračoval na Slovensku. Až do roku 2007, kedy sa môj život spojil so Životom, som sa ako redaktor venoval predovšetkým športovému spravodajstvu a publicistike, dnes sa v rámci nášho magazínu zaoberám podstatne širšou ponukou tém v stredoslovenskom regióne. Najkrajším bonusom tejto práce je fakt, že sa stretávam so stále novými, častokrát veľmi inšpiratívnymi ľuďmi a rozširujem si svoj všeobecný rozhľad. Čo viac s môže človek od svojho povolania želať? Hoci aj v ňom niekedy prežívam ťažšie chvíle, doteraz ma neomrzelo a verím, že to tak ešte nejaký čas zostane.

Richard Budín

Pre cyklistov ide o&nbsp;absolútny vrchol roka a&nbsp;to isté platí o&nbsp;fanúšikoch, ktorí bojujú o&nbsp;najlukratívnejšie miesta pri trati, obliekajú sa do šialených kostýmov a&nbsp;rovnako šialene behajú popri ceste, aby v&nbsp;najťažších kopcoch povzbudili svojich favoritov. Aj televízni diváci si počas prenosov z&nbsp;jednotlivých etáp prídu na svoje. Môžu obdivovať dokonalé zábery krajiny, taktiku tímov riadenú cez vysielačky, špičkový servis pre jazdcov profesionálnych stajní, ale aj zákulisie pretkané mnohými fascinujúcimi príbehmi. Hoci za viac ako storočie existencie pretekov Tour de France, prezývaných aj Stará dáma, sa mnohé zmenilo a&nbsp;priekopníkov nemožno porovnávať so súčasnými hviezdami, prekonávanie hraníc ľudských síl je fenomén, ktorý pretrváva dodnes.

Počas doterajších 109 ročníkov najslávnejších cyklistických pretekov sme spoznali množstvo cyklistov, ktorí zanechali na Tour de France nezmazateľnú stopu či už v&nbsp;pozitívnom, alebo aj negatívnom zmysle. Portál biker.sk okrem Mauricea Garina označil ďalších šesť jazdcov, ktorí najviac utkveli v&nbsp;pamäti cyklistickej verejnosti.
Roger Walkowiak (1927 -&nbsp;2017)
Tento francúzsky pretekár vyhral Tour celkom senzačne v&nbsp;roku 1956, keďže štartoval len za regionálnu stajňu. V&nbsp;krajine sa potom na základe jeho šokujúceho triumfu udomácnila fráza „urobiť niečo ako Walk“. Tour už však nikdy viac nevyhral a&nbsp;úcty sa nedočkal, Francúzi si z&nbsp;neho robili žarty aj pre jeho poľské korene, a&nbsp;tak sa vrátil k&nbsp;sústruhu v&nbsp;automobilke, kde pracoval. Napokon sa predsa len (aspoň dočasne), dočkal ešte jedného prvenstva. Stal sa najdlhšie žijúcim víťazom Tour de France, keď sa dožil 89 rokov.
&nbsp;
Eddy Mercks (nar. 1945)
Tento Belgičan je považovaný za najlepšieho cyklistu všetkých čias. Pre suverenitu, s&nbsp;akou ničil súperov, ho prezývali Kanibal. Celkovo na Tour vybojoval päť titulov a&nbsp;dres pre najlepšieho šprintéra i&nbsp;vrchára, čo sa odvtedy už nikomu nepodarilo. Aj po skončení kariéry bol v&nbsp;cyklistike aktívny a&nbsp;dostalo sa mu viacero významných ocenení. Belgický kráľ Albert II. mu udelil titul barón, vo Francúzsku získal Rad Čestnej légie.
&nbsp;
Bernard Hinault (nar. 1954)
Aj tomuto Francúzovi sa podarilo päťkrát vyhrať slávnu Tour de France a&nbsp;zároveň zvíťazil na všetkých troch pretekoch Grand Tour. Mal prezývku Jazvec, lebo ide o&nbsp;zviera, ktoré korisť chytí a&nbsp;viac ju nepustí. O&nbsp;jeho šľachetnosti svedčí aj to, že počas kovidovej pandémie venoval do dražby jeden zo svojich žltých dresov, aby pomohol v&nbsp;boji s&nbsp;koronavírusom.
Lance Armstrong (nar. 1971)
Tento Američan najskôr žal slávu ako sedemnásobný víťaz Tour de France, ktorý sa navyše dokázal vyliečiť z&nbsp;rakoviny, ale potom sa prevalil jeho obrovský dopingový škandál a&nbsp;z&nbsp;hrdinu s&nbsp;inšpirujúcim príbehom sa stal zatratenec. Prišiel o&nbsp;všetky tituly a&nbsp;čelil odsúdeniu verejnosti. Špekuluje sa dokonca o&nbsp;tom, že k&nbsp;víťazstvám mu okrem dopingu pomáhal motorček skrytý v&nbsp;bicykli.
&nbsp;
Chris Froome (nar. 1985)
Medzi cyklistami je tento Brit unikátom. Narodil sa v&nbsp;kenskom Nairobi, vyrastal v&nbsp;divokej africkej prírode. Pohyboval sa medzi slonmi, levmi, hrochmi. Napriek tomu sa vlastnou húževnatosťou dostal medzi absolútnu cyklistickú špičku a&nbsp;Tour de France vyhral štyrikrát.
&nbsp;
Peter Sagan (nar. 1990)
Medzi legendy právom patrí aj slovenský Tourminátor Peter Sagan, hoci žltý dres na Starej dáme nikdy nezískal. Stal sa však prvým pretekárom v histórii pretekov, ktorý vybojoval zelený dres pre najlepšieho šprintéra vo svojich prvých piatich účastiach po sebe (2012 – 2016). Trojnásobný majster sveta má na konte dokopy sedem zelených dresov a tento rok na sklonku kariéry absolvuje svoju poslednú Tour.

Nezabudnuteľní

Na začiatku to mali byť len propagačné preteky francúzskeho športového denníka L’Auto. Jeho šéfredaktor Henri Desgrange bol cyklista, a&nbsp;keďže noviny v&nbsp;tom čase riešili problém s&nbsp;nízkym predajom, vedúci cyklistickej sekcie Géo Lefèvre prišiel s&nbsp;nápadom zorganizovať preteky naprieč Francúzskom. A&nbsp;tak sa v&nbsp;roku 1903 za štartovné desať frankov postavili na trať prví cyklisti. Boli to naozaj extrémne „pionierske“ začiatky, keď najväčším víťazstvom bolo už len dôjsť v&nbsp;zdraví do cieľa. Vzhľadom na dĺžku etáp sa jazdilo aj v&nbsp;noci, pretekári si opravovali bicykle sami. V&nbsp;kontexte vtedajších podmienok boli ich výkony skutočne impozantné. Maurice Garin, o&nbsp;ktorom ešte bude reč, vyhral prvú Tour de France na 18-kilovom bicykli s&nbsp;jedným prevodom a&nbsp;dosiahol priemernú rýchlosť 25,679 kilometra za hodinu. Na porovnanie, dnes vážia pretekárske bicykle od 6,8 kila do sedem kíl. Najdlhšie preteky Starej dámy sa konali v&nbsp;roku 1926, keď pretekári museli absolvovať dokopy 5 745 kilometrov. Viete si to predstaviť na vtedajších bicykloch?

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z NAJSLÁVNEJŠÍCH CYKLISTICKÝCH PRETEKOV NÁJDETE V GALÉRII

Hoci aj jeho zaraďujú medzi kontroverzné postavy cyklistickej histórie, honor prvého víťaza Tour de France Mauriceovi Garinovi už nikto nezoberie. Narodil sa 3.&nbsp;marca 1871 v&nbsp;dedinke Arvier vo frankofónnej časti severozápadného Talianska, neskôr sa jeho rodina presťahovala do Francúzska. Maurice sa vyučil za kominára a&nbsp;v&nbsp;roku 1895 si s&nbsp;bratmi otvoril cyklistický obchodík v&nbsp;Roubaix. Popritom šťúply mladík (meral 1,62&nbsp;metra a&nbsp;vážil 60 kilogramov) začal pretekársku cyklistickú kariéru. Keď prišiel na preteky v&nbsp;Avesnes-sur-Helpe, nechceli ho pustiť na štart, lebo išlo o&nbsp;profesionálnu súťaž a&nbsp;on bol amatér. Na trať teda vyrazil „len tak“ s&nbsp;odstupom za pelotónom, aby si ju prešiel. Postupne sa na všeobecný údiv dostal až na čelo a&nbsp;vyhral! Organizátori mu odmietli vyplatiť finančnú odmenu 150 frankov, ale fanúšikovia, pre ktorých sa stal hrdinom, sa poskladali a&nbsp;odovzdali mu dvojnásobnú sumu.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Krátko po tomto úspechu vstúpil medzi profesionálov a&nbsp;prvé víťazstvo medzi nimi dosiahol na 24-hodinovke v&nbsp;Paríži. Za tento čas najazdil 701 kilometrov, pričom do konca vydržali len dvaja jazdci. Ostatných zmohla nadmerná konzumácia vína. To Garin si zvolil iné, oveľa sofistikovanejšie občerstvenie v&nbsp;podobe horúcej čokolády, čaju, kávy so šampanským, kotliet, varených vajec, ryže a&nbsp;množstva ustríc. Alkohol bol vtedy bežným „dopingom“ cyklistov a&nbsp;nevyhýbal sa mu ani Garin, milovník vína a&nbsp;cigariet. Aj počas pretekov si rád urobil prestávku v&nbsp;nejakom bare, kde podebatoval so štamgastmi. Keď sa pozrieme na vtedajšiu životosprávu športovcov v&nbsp;kontexte dnešných pomerov, keď sa ráta každá kalória, je to absolútne nepredstaviteľná vec.

Maurice Garin neskôr vyhral aj kráľovskú klasiku Paríž –&nbsp;Roubaix a&nbsp;prišla prvá Tour de France, na ktorej čakalo šesťdesiatku odvážnych cyklistov 19-dňové martýrium v&nbsp;podobe šiestich etáp s&nbsp;celkovou dĺžkou 2&nbsp;428&nbsp;kilometrov. Jednotlivé etapy mali aj z&nbsp;dnešného pohľadu šialené dĺžky od 268 až po 471&nbsp;kilometrov a&nbsp;pretekári tak mali postarané o&nbsp;skutočné galeje. Preteky dokončilo len 21 z&nbsp;nich a&nbsp;aj Garin niekedy balansoval na hranici fyzického a&nbsp;psychického kolapsu. V&nbsp;liste, ktorý spísal po skončení Tour, stálo: „Na ceste som trpel. Bol som hladný, bol som smädný, bol som ospalý. Plakal som medzi Lyonom a&nbsp;Marseille, ale bol som hrdý na to, že vyhrávam ďalšie etapy.“ V&nbsp;prípade Garina, ktorý podobne ako ostatní hrdinovia v&nbsp;cieli musel neraz prekonať sám seba, to bol obrovský triumf. Druhého v&nbsp;poradí Luciena Pothiera zdolal takmer o&nbsp;tri hodiny (pričom dnes rozhodujú o&nbsp;celkovom víťazovi minúty, niekedy aj sekundy) a&nbsp;tento rekord tak zrejme už nikdy nikto neprekoná. Maurice Garin získal tritisíc frankov za víťazstvo a&nbsp;3&nbsp;125&nbsp;frankov v&nbsp;rámci iných cien.

O&nbsp;rok neskôr to už bol na Tour de France iný príbeh. V&nbsp;honbe za slávou si cyklisti robili navzájom zle, neuveriteľných podlostí sa v&nbsp;snahe pomôcť svo­jim favoritom dopúšťali aj diváci. Tí neváhali zhadzovať stromy, jedného cyklistu zbili, Garina zasiahli do tváre kameňom. Ten následne vyhlásil: „Vyhrám Tour deFrance, ak ma nezavraždia, kým sa dostanem do Paríža.“ Aj pretekári podvádzali. Deviatich vylúčili, lebo ich viezli alebo ťahali autá. Garin sa napokon dočkal podobne ako na prvom ročníku celkového triumfu, dlho sa však z&nbsp;neho netešil. Diskvalifikovali ho za to, že si vraj v&nbsp;jednej etape skrátil cestu vlakom. Či bol aj on podvodník alebo len obeť, to sa už zrejme nikdy nedozvieme, v&nbsp;každom prípade mu s&nbsp;hanbou odobrali titul a&nbsp;dostal dvojročný dištanc. Len ako zaujímavosť, odobratie víťazstva na Tour potom najbližšie zažil až kráľ všetkých dopingových podvodníkov Lance Armstrong, pričom prvé z&nbsp;nich získal v&nbsp;roku 1999.

Keď už sme pri tomto roku a&nbsp;pri téme dopingu, legendárny taliansky šprintér Mario Cipollini ukázal, že si možno v&nbsp;tomto smere „pomôcť“ aj legálne a&nbsp;navyše veľmi originálne. Na kormidlo svojho bicykla si nalepil fotku Pamely Anderson, ktorá v&nbsp;tom čase na vrchole svojej slávy žiarila v&nbsp;seriáli Pobrežná hliadka. Takto si v&nbsp;súlade s&nbsp;pravidlami zvyšoval hladinu testosterónu v&nbsp;krvi a&nbsp;pomohlo mu to náramne – na Tour vyhral hneď štyri etapy!

Vráťme sa však ku Garinovi, ktorý ostal po neslávnom konci na druhom ročníku značne znechutený. K&nbsp;vrcholovej cyklistike sa napriek viacerým pokusom nikdy nevrátil a&nbsp;športový dôchodok trávil v&nbsp;zabudnutí. Otvoril si čerpaciu stanicu na predmestí mesta Lens a&nbsp;zákazníkom tam počas tankovania rozprával svoje zážitky. Založil aj cyklistický tím. V&nbsp;starobe mu prestala slúžiť pamäť, zomrel v&nbsp;roku 1957 ako 86-ročný. V&nbsp;rodnom Arvieri má pomník, v&nbsp;obci Maubeuge po ňom pomenovali ulicu.