Za masaker 12 rokov

Po ukončení vojny bol zriadený v bývalom koncentračnom tábore v Dachau americký vojenský tribunál, pred ktorým sa konali procesy s vojnovými zločincami. Od 16. mája do 16. júla 1946 stál pred ním aj Joachim Peiper a ďalších 73 vysokých vojenských dôstojníkov. Obžaloba im kládla za vinu malmédsky masaker a ďalšie vraždy počas bitky v Ardenách.

Viacerí nemeckí vojaci ako svedkovia vypovedali, že esesácky veliteľ Peiper minimálne v dvoch prípadoch nariadil zastrelenie vojnových zajatcov. Ten to popieral a tvrdil, že výpovede vojakov získali vyšetrovatelia bitím, mučením, zastrašovaním či vydieraním. Na druhej strane však pripustil, že k vraždeniu zajatcov došlo a on ako veliteľ bol zaň zodpovedný. Nakoniec sa Joachim Peiper k obvineniam priznal. Neskôr tvrdil, že nie preto, že by bol naozaj vinný, ale že už nemohol ďalej počúvať, ako stratili jeho spolubojovníci dôstojnícku česť a pri krížových výsluchoch zvaľovali vinu jeden na druhého. Dokonca pred vyšetrovateľmi objasnili aj také prípady zabíjania, pri ktorých nikto neprežil. Vyjadril sa, že cítil sklamanie a poníženie a vyhlásil: „Beriem za všetko zodpovednosť, pretože onedlho sa stanem slávnym.“ Svojím spôsobom mal pravdu. Keď ho súd 16. júla 1945 s ďalšími 41 dôstojníkmi uznal za vinného a odsúdil na trest smrti obesením, v nemeckých vysokých kruhoch sa spustili veľké protesty a v povojnovej tlači obrovské polemiky o hrdelnom treste pre Peipera i ostatných.

Vojenský tribunál v procese proti nacistickým strážcom v koncentračnom tábore Buchenwald.
Zdroj: Profimedia

Na základe toho veliteľ americkej armády v Nemecku tridsiatim zmenil trest na doživotie. Na to zareagoval obhajca Nemcov, americký vojenský prokurátor Willis M. Evertt, a odvolal sa na Najvyšší súd USA so žiadosťou zmeniť aj zostávajúcim dvanástim odsúdeným tresty na doživotie. Dôvodil, že všetky rozsudky trestu smrti sa opierali o nezákonne a podvodne získané priznania. Kenneth Royall, minister vojny USA, vytvoril nezávislú vyšetrovaciu komisiu, ktorá potvrdila slová obhajcu Evertta, a aj posledným dvanástim odsúdeným navrhla zmeniť tresty na doživotie. V prípade šiestich sa to stalo, ďalších šiestich predsa len čakal povraz. Patril medzi nich aj Peiper.

Päť rokov čakal na vykonanie rozsudku, ku ktorému nakoniec neprišlo. V rámci medzinárodných politických intríg nastalo v roku 1950 ďalšie prešetrovanie prípadu Peiper a spol. Tentoraz vstúpil na scénu americký Senát a okrem iných i neslávne známy senátor Joseph McCarthy. Spolu s pravicovým sudcom LeRoyom van Rodenom interpretovali súd s týmito nacistami ako „židovskú snahu pomstiť sa Nemcom“ a opäť vytiahli argumenty, že sa priznali iba na základe mučenia, hoci nikde o ňom neboli žiadne dôkazy.

Došlo to až tak ďaleko, že sa McCarthy obrátil na prezidenta Trumana a spýtal sa ho, či o tomto „idiotstve“ vie. Mal na mysli Peiperovo odsúdenie. Pod takýmto intenzívnym tlakom nakoniec esesáckemu veliteľovi zmenili trest na doživotie, v roku 1954 na 35 rokov, no za mrežami pobudol už iba dva roky, pretože v 1956 ho z väzenia prepustili.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Diskusia