Mária Mišovičová

„Bez nej by Winston Churchill i&nbsp;dejiny sveta vyzerali úplne inak,“ povedal generál Hastings Lionel Ismay, Churchillov najvyšší vojenský veliteľ. Mal pravdu. Clementine manželovi pomáhala počas druhej svetovej vojny, často mu dobre poradila a&nbsp;zabránila mnohým jeho chybám. Bola akousi ľudskou tvárou Churchillovej vlády, výrazne prispela napríklad k&nbsp;zlepšeniu vzťahov s&nbsp;francúzskym generálom de Gaullom, s&nbsp;americkým prezidentom Rooseveltom či so sovietskym diktátorom Stalinom. Intenzívne s&nbsp;manželom spolupracovala všade tam, kde to bolo možné a&nbsp;bezpečné. V&nbsp;autobiografii o&nbsp;nej Winston Churchill napísal, že jeho najväčšie životné víťazstvo sa volá Clementine.

Narodila sa do rodiny sira Henryho Hoziera a&nbsp;lady Blanche Ogilvyovej Hozierovej. Hoci podľa dokumentov bola legálnou dcérou sira Henryho, jej príchod na svet rozvíril debaty spochybňujúce jeho otcovstvo. Najmä keď sa klebetilo, že je neplodný. Pre matkine početné milostné vzťahy bol skutočný otec neistý. Neskôr lady Blanche o&nbsp;dvoch mužoch tvrdila, že by mohli byť otcom jej najstaršej dcéry Clementine. V&nbsp;každom prípade oficiálne bola potomkom sira Henryho. Pokiaľ ide o&nbsp;neho, ani on sa netajil svojím búrlivým milostným životom. Keď však pristihol manželku s&nbsp;milencom, podal žiadosť o&nbsp;rozvod.

Argumentoval aj jej promiskuitným životom. Lady Blanche sa podarilo manžela od rozvodu odhovoriť, pretože mu pripomenula jeho neveru a&nbsp;mnohé milostné eskapády. Pár však spolu nezostal, prišlo k&nbsp;odlúčeniu. Clementine mala šesť rokov, keď sa rodičia rozišli. Napriek šľachtickému titulu peniazmi neoplývali a&nbsp;rozchod rodičov so sebou priniesol nepríjemné následky. Pre neustály nedostatok financií sa lady Blache s&nbsp;tromi dcérami často sťahovala, čo sa odzrkadlilo aj na ich vzdelávaní. Clementine nechodila do takých dobrých škôl, aké by bola rada navštevovala. Spočiatku sa učila doma s&nbsp;guvernantkou, potom chvíľu v&nbsp;Edinburghu, odtiaľ prešla do dievčenskej školy v&nbsp;Londýne a&nbsp;nakoniec sa vzdelávala na parížskej Sorbone.

Nedostatok peňazí sa ukázal ako prekážka aj pri jej vstupe do vyššej spoločnosti. Zažila otvorené i&nbsp;skryté posmešky, sarkazmus. Keď sa začala stretávať s&nbsp;Winstonom, smotánka sa jej posmievala, že šaty si šije sama. Na to, aby ich vzťah dospel do vážneho štádia, si však museli počkať. Ešte pred budúcim významným politikom sa do pôvabnej 18-ročnej Clementine zamiloval vnuk bývalého predsedu vlády sir Sydney Peel. Dvakrát sa tajne zasnúbili, ale ani raz sa svadba nekonala.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Sobáše z&nbsp;lásky neboli na začiatku 20. storočia časté. Ak sa nejaké vyskytli, spoločnosť ich považovala skôr za výstrelok. Spájali sa najmä tituly, postavenie a&nbsp;financie. Winston Churchill však tvrdil, že sa do chudobnej aristokratky zamiloval na prvý pohľad. Zoznámili sa na plese v&nbsp;Londýne v&nbsp;roku 1904. Clementine ho očarila krásou a&nbsp;noblesou, on však na ňu žiadny mimoriadny dojem nespravil. Budúci prvý muž Spojeného kráľovstva jej pripadal nemotorný, sústredený len na seba, akoby bol stredobodom všetkého.

V&nbsp;marci 1908 sa stretli opäť, sedeli vedľa seba na večeri, ktorú podávala lady St. Helierová, Clementinina vzdialená príbuzná. Winston meškal, všetci už sedeli za stolom. Keď zistil, že ho usadili vedľa krásnej mladej ženy, ktorú už pred rokmi stretol, bol nadšený. V&nbsp;tom čase stúpal po politickom rebríčku, ale vedľa očarujúcej susedky zabudol na politiku a&nbsp;venoval sa iba jej. Bol príjemný, vtipný, Clementine sa výborne bavila, fascinovalo ju, koľko toho mladý politik v&nbsp;živote dokázal. Tentoraz sa o&nbsp;ňom vyjadrila, že je rozhodne zaujímavý. On si zas po večeri strávenej v&nbsp;jej spoločnosti uvedomil, že má skvelú povahu a&nbsp;je neobyčajne inteligentná.

Päť mesiacov sa stretávali na rôznych spoločenských akciách a&nbsp;fungovala medzi nimi aj korešpondencia. V&nbsp;letohrádku známom ako Dianin chrám ju v&nbsp;auguste požiadal o&nbsp;ruku. Keď povedala áno, nasledovala veľkolepá svadba s&nbsp;vyše 800 hosťami. Vzali sa v&nbsp;septembri v&nbsp;kostole vo West­minsteri, svadobnú cestu strávili v&nbsp;romantických Benátkach a&nbsp;na zámku Veveří na Morave. Po návrate na usadili v&nbsp;Londýne. Ich sobáš spravil škrt cez rozpočet londýnskym bulvárnym médiám, ktoré o&nbsp;Winstonovi Churchillovi uverejňovali klebety, že je homosexuál. Nesplnili sa ani predpovede zlomyseľníkov, že ich manželstvo dlho nevydrží a&nbsp;zakrátko bude nasledovať rozvod, pretože Winstona zaujíma iba politika, whisky, cigary, ruleta a&nbsp;kone. Podľa všeobecného názoru ženích nebol ten pravý pre rodinný život. Aj nad ich zväzkom sa objavil mrak v&nbsp;podobe Winstonových obdivovateliek, priateliek, možno i&nbsp;mileniek. Zvládli však i&nbsp;takéto situácie. Prežili spolu takmer 57 rokov, v&nbsp;manželstve sa narodilo päť detí – tri dcéry a&nbsp;dvaja synovia.

„Rozmýšľala som, či si zvoliť život po Winstonovom boku alebo radšej vlastnú nezávislosť. Vybrala som si to prvé, pretože som mu verila,“ vrátila sa po rokoch v&nbsp;spomienkach Clementine Churchillová. Zvykla si na manželove politické vrcholy i&nbsp;pády. Uvedomovala si, že pri ňom musí stáť za každých okolností, podporovať ho a&nbsp;dodávať mu sebavedomie. Nebolo to jednoduché, neraz bola i&nbsp;jeho politickou oponentkou. Ona vyznávala liberálne a&nbsp;sociálne hodnoty, on konzervatívne. Prišli chvíle, keď s&nbsp;manželovými krokmi nesúhlasila. Ale vždy si to povedali medzi štyrmi očami a&nbsp;nikdy sa nestalo, že by bola verejne odmietla nejaký politický názor alebo rozhodnutie svojho celoživotného partnera.

Ak však bola presvedčená o&nbsp;nevhodnom postupe, práve ona dokázala manžela odradiť od radikálnych politických riešení. Neschvaľovala napríklad jeho plán osobne ísť sledovať vylodenie Spojencov v&nbsp;Normandii. Spoločne s&nbsp;kráľom Jurajom VI. mu tento nápad vyhovorili. Známe boli jej slávnostné večere a&nbsp;spoločenské stretnutia. Tvrdila, že v&nbsp;uvoľnenej atmosfére sa diplomaciou vyrieši omnoho viac než na bojisku. Bola vynikajúca hostiteľka, ktorá však dokázala byť i&nbsp;rázna. Nemilú skúsenosť s&nbsp;ňou mal napríklad Charles de Gaulle. Po nevhodnej poznámke na večeri u&nbsp;Churchillovcov ho veľmi neľútostne umlčala. Diskutovali o&nbsp;potopenej francúzskej flotile a&nbsp;generál po francúzsky posmešne utrúsil, že jej zvyšky by rád namieril na Britániu. Na prekvapenie všetkých prítomných mu pani domu perfektnou francúzštinou vysvetlila, že jeho poznámka je maximálne nevhodná pre Spojencov vo vojne a&nbsp;obzvlášť od hosťa v&nbsp;jej dome.

Tým, ktorí Clementine Churchillovú nepoznali bližšie, sa mohlo zdať, že svojmu životnému partnerovi nikdy neodporovala. No nebola to pravda, čo potvrdilo aj mnoho pamätníkov. Spomínali, že hlas temperamentnej pani premiérovej bolo počuť nielen na Downing Street 10, ale aj v&nbsp;blízkom okolí. A&nbsp;Winston Churchill v&nbsp;napätých chvíľach prišiel za manželkou, ponúkol mier a&nbsp;ospravedlnil sa. Neraz ju tituloval „tá, ktorej príkazy treba dodržiavať“. Vlastnosti ako ráznosť, energickosť, temperament akoby predurčoval jej fyzický zjav. Bola vysoká, vyššia než jej manžel, a&nbsp;milovala šport, čo o&nbsp;jej mužovi nebolo možné povedať. Vynikala v&nbsp;plávaní, v&nbsp;tenise, na poľovačkách. Po väčšinu života mala dostatok sebavedomia a&nbsp;guráže, čo sa jej neraz zišlo. Inak by asi nebola vydržala toľko rokov po boku človeka, ktorého Clement Attlee, britský predseda vlády po druhej svetovej vojne, nazval „polovičným géniom a&nbsp;polovičným krvilačným bláznom“.

Ťažké roky pre Churchillovcov nastali, keď Winston odmietal politiku appeasementu, teda politiku ústupkov voči Nemecku, ktorú presadzoval koncom 30.&nbsp;rokov 20. storočia vtedajší ministerský predseda Arthur Neville Chamberlain. Churchilla označili za odporcu mieru v&nbsp;Európe a&nbsp;pre tento postoj sa stal politickým vydedencom. Negatívne reakcie mali vplyv aj na rodinný život Churchillovcov. Pocítili to najmä z&nbsp;finančnej stránky. Winston sa snažil zmierniť nedostatok peňazí písaním kníh a&nbsp;politických článkov, ale toto obdobie bolo pre Clementine veľmi stresujúce, pretože jej pripomínalo chudobu v&nbsp;rodičovskom dome. Situácia sa zlepšila, keď sa jej manžel stal v&nbsp;roku 1940 premiérom. Znamenalo to síce, že prostriedkov na živobytie bolo dosť, ale hlava rodiny sa vrátila k&nbsp;vysiľujúcemu pracovnému tempu. Jeho osobný strážca to charakterizoval takto: „Denný harmonogram premiéra je asi taký pravidelný ako lesný požiar.“

Venoval sa kariére, často cestoval a&nbsp;nad jeho prácou, ale aj rodinou bdela Clementine. Zo všetkých síl mu pomáhala v&nbsp;politickom napredovaní, hoci by radšej bola uprednostnila pokojnejší život. Najmä po období ­appeasementu, keď ju z&nbsp;času na čas trápili psychické problémy. Pomoc manželovi nechcela obmedziť, a&nbsp;tak minimum pozornosti venovala deťom. Akoby v&nbsp;dome ani nebolo pre ne miesto. Jej postoj k&nbsp;deťom dokresľuje historka, ako priateľke lady Hamiltonovej, ktorá nemohla mať deti, pri káve ponúkla na adopciu svoje ešte nenarodené dieťa.

Nezáujem rodičov najviac pocítila najstaršia dcéra Diana. Nevedela, ako má v&nbsp;detstve pritiahnuť ich pozornosť, uzavrela sa do seba a&nbsp;s&nbsp;okolím komunikovala minimálne. Dvakrát sa vydala, ale ani v&nbsp;jednom manželstve nebola šťastná. Mala psychické problémy, niekoľkokrát sa liečila na klinike pre duševné poruchy a&nbsp;nakoniec ako 54-ročná spáchala samovraždu. Nasledoval syn Randolph, ktorý mal uskutočniť všetky nesplnené ambície svojho otca. Tento tlak nezvládol, psychicky sa zrútil, nadmerne pil a&nbsp;vo veku 57 rokov zomrel ako nevyliečiteľný alkoholik. Tretia dcéra Sarah bola herečka, aj jej život komplikoval alkohol, dokonca preň strávila krátky čas vo väzení. Svet opustila ako 68-ročná. Štvrtý potomok Marigold zomrel ako trojročný na infekčné ochorenie. Bol Winstonovým obľúbeným dieťaťom a&nbsp;jeho smrť v&nbsp;ňom vyvolala morálne traumy. Posledným dieťaťom bola dcéra Mary. Tá jediná kráčala životom pokojne, po boku s&nbsp;manželom Christopherom ­Soamesom, vojenským atašé v&nbsp;Paríži. Napísala biografiu svojej matky a&nbsp;dožila sa 92 rokov.

V&nbsp;50. rokoch sa Winston Churchill posadil do kresla premiéra druhýkrát. Bolo to len nakrátko, po dvoch rokoch dostal mozgovú príhodu. Najbližší jeho stav pred verejnosťou, ale aj pred ministerským kabinetom tajili. Nakoniec vyrukovali s&nbsp;pravdou a&nbsp;každý pochopil, že už nebude môcť viesť krajinu. V&nbsp;roku 1955 rezignoval na funkciu premiéra aj na poslanecký mandát. Clementine, jeho celoživotná opora, pri ňom tentoraz nestála. Bola hospitalizovaná s&nbsp;ťažkými depresiami. Ani jeden z&nbsp;nich sa nemohol zúčastniť na pohrebe dcéry Diany, ktorá spáchala samovraždu. Winston zomrel v&nbsp;roku 1965, mal 90 rokov, a&nbsp;Clementine po jeho skone odmietla bývať v&nbsp;ich dome. V&nbsp;posledných rokoch života mala finančné problémy, v&nbsp;aukcii preto predala niekoľko manželových obrazov. Maľovať začal na jej popud, pomohlo mu to dostať sa z&nbsp;depresií. Manžela prežila o&nbsp;trinásť rokov, zomrela v&nbsp;roku 1977 na infarkt ako 92-ročná. Pochovaná je s&nbsp;mužom a&nbsp;deťmi v&nbsp;Oxfordshire.

Hoci sa Clementine Churchillová intenzívne zaujímala o&nbsp;manželovu prácu a&nbsp;bola mu v&nbsp;nej veľkou oporou, nestála v&nbsp;jeho tieni. Počas prvej svetovej vojny zorganizovala v&nbsp;Londýne vznik jedální pre pracovníkov zbrojovky. V&nbsp;priebehu druhej svetovej vojny pôsobila ako predsedníčka Fondu Červeného kríža na pomoc Rusku a&nbsp;prezidentka vojnového výboru Kresťanského združenia mladých žien. Za túto činnosť ju vyznamenali Radom britského impéria. Počas života bola poctená mnohými titulmi. Posledný, šľachtický, a&nbsp;hodnosť pair, jej udelila kráľovná po Churchillovej smrti, stala sa z&nbsp;nej barónka Spencerová-Churchillová a&nbsp;mohla doživotne zasadať v&nbsp;Snemovni lordov. Čestné hodnosti jej udelila aj Glasgowská, Oxfordská a&nbsp;Bristolská univerzita.