Možno ste si počas cesty z Bratislavy smerom na Trnavu všimli na jednom z kopcov Malých Karpát zhluk svetlých budov s akýmisi fitloptami na strechách. Ak vám napadlo, že je to hvezdáreň, mýlite sa. Ide o jeden zo štyroch slovenských meteorologických rádiolokátorov. „Boli snahy vybudovať aj observatórium, no je tu príliš svetelného smogu z Bratislavy,“ víta nás Mgr. Marián Jurašek, vedúci odboru dištančných meraní SHMÚ.

Kedysi to tam žilo

Dostať sa na Malý Javorník, kde sa toto pracovisko nachádza, nie je až také zložité, ako sa zdá na prvý pohľad. Z bratislavskej Rače stačí vyjsť po modrej značke na Biely kríž a odtiaľ je to takmer na skok po žltej a potom hore doľava. Vyraziť môžete aj z druhej strany – zo Sv. Jura, odkiaľ vedie žltá značka. „Ak sa ľudia vopred ohlásia, nemáme problém im to tu ukázať. Chodievali sem školy a kým tu bolo viac zamestnancov, mávali sme aj deň otvorených dverí. Už tradične tu končieva cyklistická časovka Svätojurský blesk,“ pokračuje Marián Jurašek.

Kedysi to na Malom Javorníku žilo, pracovalo tam sto­dvadsať ľudí, do práce a z práce ich vozili dva autobusy. Budova bola postavená v roku 1972 a nainštalovali tam prvý radar MRL-2 sovietskej výroby. Vtedy sa robili merania raz za hodinu, neskôr sa prešlo na polhodinové merania. „Technické vybavenie potrebovalo technikov, ktorí sa oň starali. Teraz sa tu striedajú štyria ľudia, merania sa robia každých päť minút, sú riadené počítačom,“ vysvetľuje.

Meteorológovia na Malom Javorníku pozorujú atmosféru a sledujú jej vlastnosti na diaľku. „Pri informáciách o počasí je dôležité, aby sme ho poznali všade, kde sa dá, pretože aj malé zakolísanie sa môže vyvinúť do veľkej zmeny niekde ďalej. Najmä v súčasnosti, keď sa dostávajú do popredia numerické metódy predpovede počasia, kde počítač simuluje atmosféru, je dôležité poznať ju, aby sme mohli správne predpovedať,“ hovorí.

Atlas mrakov

Meteorádiolokátor je najpodstatnejšia z troch vecí, ktorým sa venujú na tomto malokarpatskom kopci s nadmorskou výškou 584 metrov. „Máme ak­čný rádius 240 kilometrov, takže vidíme plošne aj na miesta, kde nie sú meteorologické stanice. Radar používame na sledovanie oblačnosti, resp. kvapiek vody v oblakoch, t. j. dažďa či sneženia v rôznych úrovniach. Takýto radar je na Slovensku na Kojšovskej holi pri Košiciach a v minulom roku sme rozšírili meteorologickú sieť o radary na Špaňom laze na juhu pri Veľkom Krtíši a na Kubínskej holi nad Dolným Kubínom,“ pokračuje vo vysvetľovaní Marián Jurašek.

Radar funguje tak, že vysiela elektromagnetický impulz na konkrétnej vlnovej dĺžke, ktorý je anténou zúžený do úzkeho lúča. Je to akoby meteorológovia ukazovadlom prečesali celú atmosféru. „Robíme dvanásť kruhov, po ukončení každého anténu trochu posunieme a získame ďalší rez v tvare obráteného kužeľa. Sú to v podstate akési lieviky a celé to v priereze vyzerá ako vejár. Máme však veľké problémy s rušením frekvencie tým, že nám rastie elektromagnetický smog a jednou zložkou je momentálne populárne wifi. Kým bolo povolených 2,4 GHz, nerobilo nám to až také problémy. Teraz sa však začali využívať pásma 5 GHz, čo nám radar ruší. Preň sú vyhradené kanály od 5 600 do 5 650 MHz, čo je veľmi úzky kanál na to, koľko máme v Európe meteorologických radarov. Musíme sa teda tak ‚poukladať‘, aby sme sa navzájom nerušili,“ zdôrazňuje.

O frekvenciu musia žiadať Úrad pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb, sú totiž prioritní užívatelia. „Ostatní prevádzkovatelia wifi by mali mať na zariadeniach aktivovanú detekciu tohto radaru, čo je európskou normou predpísaný štandard. Znamená to, že ak by tam zistili radar, preladili by sa inde. Žiaľ, kanálov je obmedzený počet. Ľudia sa sťahujú z miest, chcú si však zachovať mestský komfort, chcú mať rýchle internetové pripojenie, no káble zatiaľ nie sú dotiahnuté do všetkých obcí. Preto vzniklo veľa providerov, ktorí za lacný peniaz, pretože používali voľné pásmo, urobili spoje a natiahli internet do vzdialenejších lokalít, aby sa domáci užívatelia pripojili. Providerov je veľa, konkurujú si navzájom v signáli, hľadajú voľné pásmo a neprekáža im, či tam je radar, alebo nie. Porušia pravidlá a naladia sa,“ dodáva.

Slnečno je nuda

Z pohľadu atraktívnosti práce je pre nich najzaujímavejšia nejaká „pekná“ búrka, samozrejme, nie sú radi, ak nastanú nejaké škody a zranenia. Veľmi im však pomáha, ak ju môžu študovať napríklad na otvorenom priestranstve a pozorovať, ako sa vyvinie nejaký extrém.

„Vieme potom lepšie predpovedať a varovať, ak sa niečo podobné priblíži k nejakému mestu. Môžeme upozorniť ľudí, že na kopcoch už leje a hrozí prívalová vlna na potoku, ktorý má inak dvadsať centimetrov. Vidíme do výšky, kde sa začínajú vyskytovať búrky. Pri prívalových dažďoch nás zaujíma to, čo dopadne na zem. To, čo je v mraku, ľuďom veľmi neublíži. Preto sa snažíme vidieť aj čo najnižšie vrstvy, aby sme vedeli, či sa niečo deje,“ tvrdí a upozorňuje, že najviac búrok vzniká na náveternej strane kopcov, keď kopec pôsobí ako prekážka prúdenia vzduchu a umelo, ako skokanský mostík, vytlačí vzduch hore, kde vznikne búrka.

Tri časy

Na Malom Javorníku je nepretržitá služba, vedci sa tam striedajú po dvanástich hodinách. V službe je jeden človek plus správca. „Dohliadajú na technológiu, sledujú, či sa všetko generuje, či sú produkty odosielané užívateľom. Mnoho práce prevzali počítače, zariadenia sú stabilnejšie, modernejšie, je však väčší nárok na obsluhu. Pracovník kontroluje, či fungujú všetky štyri radary, každý z nich má náhradný zdroj elektriny pre prípad, že by bol napríklad pri búrke výpadok. Merania musíme mať zabezpečené práve pre prípady nepohody, preto má každý radar záložné pripojenie do siete SHMÚ. Máme vyše 95-percentnú výťažnosť dát, zvyšok pripadá na údržbu. Tú si zvolíme vtedy, keď je jasno a neočakávame prudké zmeny počasia,“ približuje nám svoju prácu. Slovenskí vedci spolupracujú s kolegami zo zahraničia a v prípade výpadku si navzájom poskytujú údaje meraní. Najbližší meteorologický radar je vo Viedni na letisku, kde zabezpečuje leteckú dopravu, ďalší je v Brne na Skalkách, z Maďarska majú dostupné štyri radary a z Poľska tri.

„Kolegovia zvyknú pri predpovedi počasia v televízii ukazovať okrem družicových aj snímky z radarov. Máme centralizovaný spôsob spracovania, prenosové linky a technika to umožňuje tak, že stačí jeden výkonný server v centrále, nemusí byť pri každom radare. Radar urobí otočku, odošle sa to do Bratislavy, kde to v centrále skladajú, a vznikajú z toho zlúčené produkty. Objemové údaje posielame aj do európskeho radarového dátového centra Odyssey, kde sa zbierajú informácie z takmer všetkých európskych meteorologických radarov, sú prístupné pre veľké modely a vyrába sa tam zlúčená európska radarová mapa,“ vraví Marián Jurašek.

Život sa na tomto kopci riadi štandardným časom, ktorý poznáme všetci, a radarové merania sú vykonávané vo svetovom čase UTC. Pre klimatologické merania používajú aj slnečný čas, aby sa dali porovnávať charakteristiky počasia pre jednotlivé lokality, aby slnko bolo v rovnakej výške. „Vieme, že na východnom Slovensku slnko vychádza približne o dvadsať minút skôr, tak aj klimatologické meranie je tam urobené o dvadsať minút skôr ako tu na západe. Ide o to, aby podmienky boli rovnaké. U nás to je dvadsať minút, no v takom Rusku to je takmer dvanásť hodín,“ podotýka.

Rátači bleskov

Na pracovisku sa donedávna venovali aj prijímaniu a spracovaniu údajov z meteorologických družíc, ktoré sa delia na dva základné typy. Geostacionárne družice, ktoré naoko „stoja“ na jednom mieste, avšak točia sa spolu so Zemou. Tie sú vo výške 36-tisíc kilometrov nad rovníkom a šíria napríklad televízny signál. Druhým typom sú cirkumpolárne družice, ktoré obiehajú okolo Zeme skoro ponad póly vo výške osemsto kilometrov.

„Geostacionárne nám poskytujú nepretržitý obraz daného bodu, cirkumpolárne nad jedným bodom prelietavajú jeden- až dvakrát denne. Tento príjem je presťahovaný na Kolibu, no ľudia, čo sledujú prevádzku radarov, sledujú aj, či sa generujú tieto produkty. Treťou našou činnosťou je detekcia bleskov. Na vedľajšej budove sú antény na sledovanie bleskov, máme sústavu senzorov po Slovensku, je ich dvanásť a sú schopné zaznamenať všetky výboje oblak – zem. Funguje to tak, že každý blesk po údere vygeneruje pulz elektromagnetického žiarenia, ktoré kedysi zachytávali aj obyčajné staré rádiá – počas búrky z nich bolo počuť praskot. Pomocou geometrie senzory určia, kde blesk udrel. Každý senzor je vybavený GPS prijímačom na synchronizáciu času,“ vysvetľuje ďalej.

S bleskami vychádzajú trochu lepšie ako ich španielski kolegovia, ktorým zhorela polovica plastovej gule chrániaca radar a blesk im vnútri spálil aj nejaké zariadenia. Slovenskí meteorológovia zatiaľ prišli „iba“ o anténu, čo má hore „metlu“. Ich senzor na Lomnickom štíte bol veľmi dobrý, mal však „životnosť“ iba dva týždne, kým ho neodpálil blesk.

Meteorológovia na Malom Javorníku už toho zažili nemálo. Kalamity, keď zostali uväznení hore, ani nerátajú. Raz sa im dokonca do areálu zlanili výsadkári, ktorí mali cvičenie. Ich budovy s „fitloptami“ pred niekoľkými rokmi zviditeľnila veterná kalamita, ktorá trochu „prečesala“ okolité stromy. A, mimochodom, ak sa tam vyberiete, nepomýľte sa. O štyri kilometre severnejšie, za Kozím chrbtom, je naozaj ešte jeden Malý Javorník, tento je však bez meteorológov. A na Veľkom Javorníku je ďalší radar, ale ten patrí civilnému letectvu.