Peter Ličák

Prvenstvo škole prisúdil Inštitút pre ekonomické a&nbsp;sociálne reformy INEKO. Z&nbsp;vrchola rebríčka najlepších stredných odborných škôl, kde suverénne tróni dokonca v&nbsp;unikátnom hetriku tri roky po sebe, ju nezosadila ani pandémia, ktorá priniesla aj do jej tried a&nbsp;odborných učební obmedzené, dištančné vyučovanie. V&nbsp;čase našej návštevy v škole prebiehalo prezenčné vyučovanie z&nbsp;24 tried len v&nbsp;desiatich. „Pri hodnotení kvality stredných odborných škôl sme brali do úvahy veľa ukazovateľov. Najvyššiu váhu má regionálna uplatniteľnosť študentov, teda pomer nezamestnanosti absolventov školy k&nbsp;priemernej nezamestnanosti v&nbsp;okrese, kde škola sídli,“ vysvetľuje kritériá hodnotenia analytik INEKO Matej Tunega.

Dnes až akosi ťažko uveriť, že na začiatku sedemdesiatročnej úspešnej histórie tejto prešovskej priemyslovky bola jedna jediná trieda s&nbsp;27 študentmi a&nbsp;so siedmimi učiteľmi, ktorých viedol riaditeľ Samuel Borovička. Prvých študentov vzdelávali v&nbsp;odbore slaboprúd, o&nbsp;rok neskôr boli na vyššej priemyselnej škole elektrotechnickej otvorené už tri triedy prvého ročníka denného a&nbsp;jedna trieda večerného štúdia pre pracujúcich. V&nbsp;triedach bolo 120 študentov, učiteľov, ktorí ich vzdelávali v&nbsp;odbore stavba elektrických strojov a&nbsp;prístrojov bolo stále iba sedem.

O&nbsp;absolventov prešovskej elektrotechnickej priemyslovky bol v&nbsp;priemyselných podnikoch permanentne veľký záujem. Dobré uplatnenie našli najmä v&nbsp;Závodoch priemyselnej automatizácie Dukla v&nbsp;Prešove – takzvanom Křižíku, vo Východoslovenských železiarňach v&nbsp;Košiciach, v&nbsp;podniku SEZ Krompachy, v&nbsp;Závodoch ťažkého strojárstva v&nbsp;Košiciach či vo Výskumnom ústave kovopriemyslu v&nbsp;Prešove pri vývoji prvých robotov. V&nbsp;slaboprúdovej elektrotechnike boli nosnými odbormi automatizačná a&nbsp;oznamovacia technika, v&nbsp;silnoprúdovej technike to bola elektroenergetika, elektrické stroje a&nbsp;pohony a&nbsp;výkonová elektronika. Medzi študentmi stredných škôl na východnom Slovensku sa vravievalo, že prešovská SPŠE je najťažšia škola v&nbsp;celom kraji. A&nbsp;podaktorí ešte pritvrdili, vraj je najťažšia na Slovensku. Povedzme si pravdu – pre koho ako.

„Rozhodujúcim kritériom, ktoré našu školu opäť dostalo na vrcholrebríčka najlepších stredných škôl, je uplatnenie našich absolventov v&nbsp;praxi. Inými slovami, najviac zavážilo, že absolventi našej školy sú nezamestnaní len vo výnimočných prípadoch. Myslím si, že dnes, tak ako aj v&nbsp;minulých dvoch-troch rokoch by ste na úradoch práce ich mená v&nbsp;zoznamoch nezamestnaných hľadali márne. Tri štvrtiny našich maturantov pokračujú v&nbsp;ďalšom štúdiu na vysokých školách technického zamerania, ostatní nemajú absolútne žiadny problém nájsť si dobre platené zamestnanie. Žiadnou výnimkou nie sú študenti štvrtého ročníka, ktorým už firmy ponúkajú prácu,“ hovorí riaditeľka úspešnej priemyslovky Ing. Iveta Marcinčinová (61).

Je to už trinásť rokov, čo sa prvýkrát postavila ako stredoškolská profesorka pred študentov tejto školy, ako riaditeľka vedie vyše 80-členný kolektív školy od septembra 2019. Vraví, že elektrotechnika ju sprevádza celý život, vyrastala v&nbsp;Krompachoch na Spiši, obaja rodičia pracovali v&nbsp;Slovenských energetických závodoch. Mama na oddelení odbytu, otec pri výrobe ističov, popritom učil na učňovskej škole. Nečudo, že sa týmto smerom vydala aj ich dcéra, počas vysokoškolského štúdia sa na katedre elektroenergetiky špecializovala na čistenie odpadových vôd elektrolýzou, ktoré v&nbsp;tom čase bolo ešte v&nbsp;plienkach.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Po promócii sa na šestnásť rokov upísala ako učiteľka odborných predmetov odbornému učilišťu stropkovskej Tesly, ktorá vyrábala pre východnú Európu telefóny a telefónne ústredne. Bola to vtedy, v osemdesiatych rokoch, jedna z najlepšie vybavených učňovských škôl, jej vtedajší absolventi trojročného štúdia svojimi vedomosťami a praktickými zručnosťami získanými v duálnom vzdelávaní hravo strčili do vrecka nejedného študenta priemyslovky.

Pani riaditeľka má dodnes v pamäti deň, keď do tesláckeho učilišťa prišli na návštevu pedagógovia zo školy, na ktorej čele teraz, takmer po štyroch desaťročiach, stojí.&nbsp; Aj teraz si vybavuje v&nbsp;pamäti ich prekvapené pohľady, keď si so štipkou neškodnej, celkom pochopiteľnej závisti prezerali odborné učebne učilišťa prešpikované technikou. „Úspechy našej školy dlhodobo spočívajú na štyroch základných pilieroch,“ hovorí o&nbsp;najsilnejších stránkach prešovskej elektrotechnickej priemyslovky jej riaditeľka.

„Sú to učitelia, žiaci, rodičia a&nbsp;firmy, s&nbsp;ktorými spolupracujeme. Keď všetci spolupracujú, odzrkadlí sa to na kvalite vzdelávania, ktoré dokáže pružne reagovať na najaktuálnejšie trendy v&nbsp;rýchlo sa meniacom prostredí elektrotechniky a&nbsp;informačných technológií. Treba povedať, že vďaka dobrému výberu máme na študentov šťastie, kolegovia ich vedia výborne motivovať, to je veľmi silná stránka našej školy. Študenti, ktorí sa chcú vzdelávať, byť neustále lepší, ktorí túžia po úspechoch na medzinárodných súťažiach, to je devíza na nezaplatenie…“ teší sa zo svojich učiteľov a&nbsp;študentov pani riaditeľka, ktorá vo voľnom čase najradšej relaxuje pri športe. Jej srdcovou záležitosťou je volejbal, bicykel, teraz lyžovanie v&nbsp;Ždiari alebo na svahoch v&nbsp;okolí poľského Jurgówa.

Riaditeľka priemyslovky dúfa, že ak sa do času skúšok dospelosti pandemická situácia radikálne nezhorší, na rozdiel od minulého roka budú mať maturity opäť klasický priebeh. Iba skúška praktických znalosti bude nahradená ročníkovými projektmi štvrtákov. Maturita čaká tento rok aj Jakuba Vitališa (18), v tejto škole je už tretí z&nbsp;rodiny. Študoval tu už jeho starý otec Milan Figura aj strýko Mišo Figura, ktorý s&nbsp;kúzelnou fyzikou s&nbsp;veľkým úspechom propaguje túto vednú disciplínu medzi žiakmi základných škôl po celom Slovensku.

„Pred maturitou mám prirodzenú obavu, či nám online vyučovanie dalo všetky vedomosti, ktoré budeme potrebovať pri maturite. Na dištančnom vyučovaní sme už takmer dva roky a&nbsp;aj v&nbsp;čase, keď sa mohlo vyučovať prezenčne, sa vždy našiel niekto, pre koho musela ísť celá trieda do karantény. Veď aj ja som pre kovid vynechal vyučovanie na dva týždne,“ povedal nám o&nbsp;svojich obavách Jakub. S&nbsp;dištančným vyučovaním však nemal žiadne problémy, vraví, že mu tento spôsob vyučovania dokonca vyhovoval, aj keď sa nenaučil toľko, ako na vyučovaní v&nbsp;škole.

„Preto si myslím, že nároky pri skúšaní, hlavne pri maturite, by mali byť výnimočne zmiernené. Nadišiel už aj čas, keď začínam uvažovať o&nbsp;tom, či pôjdem ďalej študovať na technickú univerzitu, nazdávam sa však, že dnes chcú firmy od svojich pracovníkov skôr prax než titul,“ hovorí o&nbsp;svojej budúcnosti študent odboru manažment informačných technológií.

Najdôležitejšia je správna motivácia

Elektrotechnický inžinier Martin Broda (33) maturoval na prešovskej elektrotechnickej priemyslovke pred pätnástimi rokmi, dnes je tu zástupcom riaditeľky školy pre odborné predmety. Samozrejme, učí aj odborné predmety, svojich študentov zasväcuje do tajov tvorby webových stránok, robotiky i&nbsp;databázových systémov.

„Najlepšie sa v&nbsp;škole darí študentom, ktorí k&nbsp;nám prichádzajú študovať s&nbsp;motiváciou naučiť sa čo najviac zo svojho odboru. Komu motivácia chýba, tomu ide učenie ťažšie. Často sa nás rodičia pýtajú, či na zvládnutie štúdia v&nbsp;našej škole, ktoré určite nie je ľahké, je nevyhnutný talent na techniku. Ten nie je základom úspechu, ešte raz podčiarkujem, že rozhodujúca je pre každého študenta správna motivácia. Tí, ktorým nechýba, žijú s&nbsp;elektrotechnikou aj vo voľnom čase a&nbsp;to je ich veľká výhoda, lebo na týchto študentoch bije do očí, že neštudujú z&nbsp;donútenia, ale že ich štúdium aj baví. Najhoršie je, keď si do lavíc v&nbsp;našej škole sadnú chlapci a&nbsp;dievčatá, ktorým našu školu vybrali rodičia, hoci ich deti by radšej študovali na strednej škole s&nbsp;iným zameraním,“ hovorí zástupca riaditeľky školy.

Popri skvelom hodnotení školy Inštitútom pre ekonomické a&nbsp;sociálne reformy Martina Brodu teší permanentne veľký záujem žiakov základných škôl z&nbsp;celého východného Slovenska o&nbsp;štúdium na prešovskej priemyslovke. „Vlani sme prijali do prvých ročníkov 160 študentov, ale záujem o&nbsp;našu školu prejavilo viac ako štyristo žiakov, ktorí ukončili základnú školu. Výber je náročný, slabí žiaci cez naše sito neprejdú, s&nbsp;tými, ktorí sa do našich učební dostanú, je však radosť pracovať. Veľmi sa nám osvedčila aj Junior akadémia, ktorú tvorí 16-hodinový kurz pre žiakov siedmeho až deviateho ročníka základnych škôl, ale absolvoval ju už aj nadaný tretiak. Žiaci dostanú základné informácie o&nbsp;programovaní, robotike, elektronike, o&nbsp;tvorbe webových stránok aj o&nbsp;3D tlači. A&nbsp;väčšina absolventov Junior akadémie sa po skončení základnej školy chce dostať do našej školy, čo nás, samozrejme, veľmi teší, lebo vidíme, že naša práca s&nbsp;touto skupinou žiakov nevyšla nazmar,“ s&nbsp;uspokojením konštatuje Martin Broda.

K&nbsp;bohatej histórii školy patria aj medzinárodné úspechy jej študentov na súťažiach Robocup v&nbsp;robotike. Prvý medzinárodný úspech si na konto pripísali v&nbsp;Istanbule študenti Slavo Kožár, Patrik Sopko, Pavol a&nbsp;Matej Vargovčíkovci a Stano Starec, ktorí v&nbsp;roku 2011 získali dokonca až dva tituly majstrov sveta v&nbsp;kategórii tanec robotov.

„Prešlo desať rokov a&nbsp;aj naši študenti Filip Ondrej a&nbsp;Samo Vargovčík získali titul majstrov sveta v&nbsp;medzinárodnej súťaži Robocup. Žiaľ, pre pandémiu si v&nbsp;nej 20 tímov z&nbsp;celého sveta zmeralo svoje schopnosti len na diaľku, virtuálne. Pôvodne sa malo súťažiť vo Francúzsku, ale kovid tento zámer obrátil naruby. Naši chlapci v&nbsp;juniorskej kategórii záchranárskej simulácie nenašli premožiteľa,“ teší sa z&nbsp;medzinárodného úspechu svojich zverencov Ing. Peter Vargovčík (56).

V&nbsp;škole učí trinásty rok, je špecialista na programovanie a&nbsp;robotiku, práve preto sa študenti pripravujú na domáce i&nbsp;medzinárodné zápolenia pod jeho vedením. So študentmi pochodil súťaže po celom svete, súťažili v&nbsp;Istanbule, Lipsku, Eindhovene, v&nbsp;Číne, Montreale aj u&nbsp;protinožcov v&nbsp;Sydney. „Hoci máme výborné priestorové i&nbsp;materiálne podmienky na vyučovanie robotiky, mám sen, aby sa nám s&nbsp;pomocou zriaďovateľa, ktorým je Prešovský kraj, a&nbsp;sponzorov podarilo zriadiť špeciálnu učebňu na prípravu najlepších študentov na medzinárodné súťaže v&nbsp;robotike,“ prezradil nám svoju veľkú túžbu Ing. Vargovčík.

Tak ako zástupca riaditeľky školy Martin Broda, aj inžinier Jozef Macej (33) je absolventom elektrotechnickej priemyslovky, v ktorej dnes učí odborné predmety: základy automatizácie, informatiku, robotiku, programovanie. „Študentov už učím aj techniku 3D tlače, je to pre nás naozaj fantastická vymoženosť. V&nbsp;odbornej učebni si sami dokážeme vyrobiť rôzne komponenty pre roboty, napríklad ich podvozky, ale aj učebné pomôcky. Nedávno sme vytlačili pomocou 3D tlačiarne pre Obecný úrad v&nbsp;Haniske model Pamätníka sedliackeho povstania, ktorý sa týči nad dedinou na kopci Furča. Jeho stav sme si naskenovali pomocou dronu a&nbsp;potom sme ho vytlačili v&nbsp;trojrozmernom formáte, takže na obecnom úrade teraz presne vedia, v&nbsp;akom stave je tento pamätník. Potvrdilo sa, že je najvyšší čas urobiť rázne kroky na jeho záchranu,“ hovorí Ing. Jozef Macej, ktorý viedol túto prácu svojich študentov.

Tempo, akým napredujú technické disciplíny, ktoré učí, považuje doslova za šialené, vraví, že denne sleduje na internete a&nbsp;v&nbsp;odborných časopisoch novinky, ktoré pribúdajú raketovým tempom. „Fyzikálne zákony síce stále platia, ale v&nbsp;našich odboroch sa neoplatí zaspať, lebo čo bolo včera horúcou novinkou, zajtra môže byť prekonané,“ tvrdí stredoškolský profesor Jozef Macej.

Profesionálny šepkár v&nbsp;prvej lavici

O&nbsp;pár týždňov čakajú maturity aj Adama Borovičku (19). Aj on patrí do galérie najúspešnejších študentov, už v&nbsp;prvom ročníku získal na celoslovenskej súťaži mladých elektrotechnikov v&nbsp;Banskej Bystrici prvé miesto spomedzi tridsiatich súťažiacich. „Ešte pred maturitou, v&nbsp;marci, by som opäť chcel skúsiť šťastie na súťaži v&nbsp;Banskej Bystrici. Pripravujem sa bez školiteľa, dávam prednosť samostatnosti, chcem sa prezentovať osadením dosky plošných spojov. Svoju ďalšiu budúcnosť vidím na elektrotechnickej fakulte Žilinskej univerzity,“ prezradil nám rodák z Hanušoviec nad Topľou, ktorý si pochvaľuje dištančné vyučovanie.

Nemusel denne cestovať do Prešova, viac času mu ostávalo na prípravu na súťaž, na ktorej by nerád ostal na poli porazených. Dobré spomienky na štúdium na elektrotechnickej priemyslovke v&nbsp;metropole Šariša má aj letecký inžinier a&nbsp;pilot fabriky na výrobu malých lietadiel na strednom Slovensku Alexander Malinovský (68).

„Začiatkom sedemdesiatych rokov som pracoval na rozhlasovom vysielači nad Prešovom a&nbsp;popri robote som večernou formou študoval odbor oznamovacia technika a&nbsp;rádio­elektronika. Mali sme doslova excelentných učiteľov, napríklad matematikárku pani Leu Šarišskú, Ivana Kováčika, Miloša Kotuliča. Mali sme aj spolužiaka, ktorý bol šepkárom v&nbsp;prešovskom divadle, tak sme ho posadili do prvej lavice a&nbsp;jeho našepkávanie bolo naozaj veľmi-veľmi profesionálne,“ zaspomínal si na školské časy pán Malinovský, dnes člen rady školy. Okrem príjemných spomienok vraví, že škola už za jeho čias mala skvelú reputáciu na celom Slovensku.

„V&nbsp;jej triedach som dostal také penzum vedomostí, že keď som sa v&nbsp;Kyjeve uchádzal o&nbsp;štúdium na Národnej leteckej univerzite, nemal som na prijímacích pohovoroch žiadne problémy. Dnešný kolektív školy mi pripomína posádku veľkého dopravného lietadla, kde pod vedením skúseného kapitána každý vie, čo sa od neho očakáva, čo má robiť, aby let bol maximálne bezpečný. Vidím, že presne tak to funguje v tejto priemyslovke,“ konštatuje člen rady školy.