Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Hlavne deti k&nbsp;nám prišli so zdravotnými problémami. Išlo o&nbsp;následok tráum, ktoré zažili doma na Ukrajine zmietanej vojnou. Hoci Rusko zaútočilo už 24.&nbsp;februára, odídenkyne, ktoré bývajú u&nbsp;nášho boxera, utekali až 9.&nbsp;marca. Neverili totiž, že konflikt v&nbsp;21.&nbsp;storočí môže vyústiť až do takých zverstiev. Doma „stihli“ zažiť bombardovanie a&nbsp;dlhé hodiny trávili v&nbsp;pivnici.

Kira má štyri roky a&nbsp;túli sa k&nbsp;svojej mame, k&nbsp;cudzím je nedôverčivá. Z&nbsp;početnej skupiny práve ona najmenej chápe, prečo museli doma všetko narýchlo opustiť a&nbsp;utekať. Jej mama Alina má 27&nbsp;rokov, povolaním je novinárka. Prácu u&nbsp;nás si zatiaľ nehľadá, potrebuje ju jej vystrašená dcéra. Z&nbsp;lepenkovej škatule jej zhotovila dom, aby jej aspoň takto pripomenula domov na Ukrajine. V&nbsp;čase našej návštevy boli okrem Aliny doma iba deti a&nbsp;sestry Valentina (44) a&nbsp;Oksana (42). Ostatné ženy si našli zamestnanie. Jedna z&nbsp;nich dva dni v&nbsp;týždni pracuje ako kozmetička, ďalšie dni umýva autá. Naďa pracuje pri výrobe bagiet. Aj Oksana pracuje v&nbsp;Galante v&nbsp;kozmetickom salóne, práve má však voľno.

Na prvý pohľad vidieť, že ženy s deťmi sa napriek smútku a neistote, ktoré ich trápia, veľmi dobre zorganizovali. Dokonca aj cestu do práce majú plánovanú do detailov. Trasu dlhú tri kilometre zdolávajú peši, hovoria, že aspoň prídu na iné myšlienky. Keď však prší, cestujú autobusom, pretože majú len jeden dáždnik. Tomi Kid Kovács im na svojej akadémii v Matúškove v okrese Galanta poskytol samostatné priestory, majú vlastnú domácnosť s troma izbami. Valentina doma pracovala ako predavačka odevov. U nás nepracuje, pretože má na starosti online vyučovanie všetkých detí. Kým sú ostatné ženy v práci, navarí pre ne a deti obed. Na dverách kuchyne visí zoznam služieb, v tabuľke je presne označené, kto kedy upratuje spoločné priestory.

Článok pokračuje na následujúcej strane&nbsp;

V&nbsp;dome síce zaviedli racionálne opatrenia, keď sa však rozprávame s&nbsp;dvoma sestrami, po tvárach im tečú slzy. Ich domovom bolo doteraz mesto Dnipro. Počas sovietskych časov tam nemohli vstúpiť cudzinci pre výrobu najmodernejších rakiet a&nbsp;zbraní. Keď 24.&nbsp;februára Rusko nečakane zaútočilo na Ukrajinu, ich mesto bolo považované za relatívne bezpečné útočisko. Práve u&nbsp;nich končili ľudia utekajúci pred silnými bojmi na východe Ukrajiny. Lenže stačilo pár dní a&nbsp;všetko bolo inak. Valentina, Oksana a&nbsp;ich rodiny sa cítili ohrozené, pretože bývali v&nbsp;blízkosti letiska. Dnes sú už letisko aj okolitá infraštruktúra úplne zničené. Ruské nálety okrem toho zdevastovali niekoľko budov, cesty, mosty.

„Cítili sme pod nohami, ako sa trasie zem. V mobilných telefónoch sme mali aplikácie, ktoré nás upozorňovali na bombardovanie. Neustále sme utekali do pivníc, tam sme vyčkávali celé hodiny. Takto sa to opakovalo celé dni. Zrazu k nám začali prichádzať ľudia z Buče a Hostomeľa, po meste sa začali šíriť správy, k akým zverstvám tam dochádza. Naši rodičia sú už v seniorskom veku, odmietli opustiť svoj dom. Povedali nám, že my sme mladé, nech sa zachránime spolu s deťmi. Otec je vášnivý holubár. Keď sme naliehali, aby ušli s nami aj oni, povedal nám: To mám vypustiť svoje holuby a poslať ich tak na istú smrť? Chováme aj psy, mačky, rodičia odmietli opustiť zvieratá, pretože by zahynuli od hladu.“

Doma ostali aj ich manželia, pretože v prípade potreby musia bojovať za Ukrajinu. „Keď padlo konečné rozhodnutie o&nbsp;odchode, otázka bola, kto a&nbsp;kde nás prichýli. Manžel mal známu, ktorá žije u&nbsp;vás na Slovensku práve v&nbsp;Matúškove už niekoľko rokov, ale ona mala u&nbsp;seba ubytované už dve rodiny. Oslovila však Tomiho, ten bol ochotný pomôcť nám,“ vysvetľuje Valentina. O&nbsp;Slovensku vedeli len to, že je to malá krajina, a&nbsp;za tých pár dní, odkedy vypukla vojna, sa na Ukrajinu dostali informácie, že obyvatelia Slovenska ochotne pomáhajú ukrajinským ženám a&nbsp;deťom. Oksana utekala so 16-ročnou dcéru, jej sestra Valentina má tri deti, najmladšia Marina má desať rokov. V&nbsp;čase našej návštevy mala práve on­line vyučovanie.

„Keď k&nbsp;nám prišli, celé hodiny najprv spali, potom sa u&nbsp;nich prejavili rôzne zdravotné problémy. Hlavne deti vracali, mali aj iné tráviace problémy, zvýšenú telesnú teplotu. Jedno z&nbsp;dievčat malo po tele vyrážky,“ vymenúva Tomi Kid Kovács, ako im musel najprv zabezpečiť lekársku pomoc. Valentina nám vysvetľuje, že najhoršie bol na tom jej 17-ročný syn. Mal problémy so srdcom a&nbsp;mal necitlivé ruky aj nohy. Skončil v&nbsp;nemocnici na infúziách. Práve on totiž veľmi zle prežíval, že doma nechali otca a&nbsp;starých rodičov. Všetky tieto problémy sa nakoniec ukázali ako následok psychických tráum.

Nielen celková situácia na Ukrajine, ale aj cesta do bezpečia bola náročná. „Cestovali sme celé hodiny v prepchatom vlaku. Aj to sme mali šťastie. Krátko nato, ako sme odišli, u nás zničili železničnú infraštruktúru. Peši sme sa presunuli na hraničný priechod. Čakal na nás Tomi, možno to nepochopíte, ale pre nás bol v tej chvíli ako anjel záchranca. Prišli sme len v oblečení, čo sme mali na sebe, do cudzej krajiny, nevedeli sme, čo s nami bude. Staral sa o&nbsp;nás, všetko zabezpečoval. Teraz sa ho snažíme čo najmenej otravovať a&nbsp;byť sebestačné,“ hovoria nám sestry.

S&nbsp;plačom nám opisujú, ako sa každý deň modlia za svojich manželov, rodičov, pretože nevedia, čo s&nbsp;nimi bude zajtra. „S&nbsp;rodičmi pravidelne telefonujeme. Práve dnes mi otec povedal, že sa mu snívalo, ako sme sa vrátili domov. Stáli sme všetci na dvore a&nbsp;on nás volal dnu. Keď položíme telefón, vždy plačeme.“ Na krátku chvíľu plač na ich tvári vystrieda úsmev, keď spomínajú, ako si na internete hľadali informácie o&nbsp;svojom záchrancovi. Pochopili totiž, že bývajú u&nbsp;známej osobnosti, nečudo, že boli zvedavé, o&nbsp;koho presne ide.

Tomi Kid Kovács vycestoval na slovensko-ukrajinské hranice hneď na druhý deň po vypuknutí vojny. „Môj obchodný partner dodal bagety, mali sme deky, dvesto kusov, pitný režim. Bolo nám povedané, že ľudia stoja na hraniciach aj osem hodín v&nbsp;mraze, bez jedla a&nbsp;pitia. Na slovenskej strane som videl matku s&nbsp;dvoma deťmi, pričom jedno z&nbsp;nich srdcervúco plakalo za otcom, ktorý nemohol cestovať s&nbsp;nimi. Musel som sa schovať do auta, pretože som plakal aj ja. Bolo náročné vidieť smútok dieťaťa.“

Na hranice s&nbsp;materiálnou pomocou vycestoval potom ešte trikrát. „Druhýkrát sme cestovali so siedmimi plnými dodávkami. Hlásili sa mi kamaráti, známi, sponzori. Priestory v&nbsp;našej akadémii boli plné hygienických potrieb, ošatenia, stravy, pitia, liekov. Dokonca jedna z&nbsp;nadácií nám poslala pre deti vitamíny, kamarát z&nbsp;Česka mi poslal šesťtisíc mäsových konzerv. Videl som, že ženy a&nbsp;deti utekajú iba s&nbsp;jednou-dvoma taškami, pomoc pre ne je preto nevyhnutná.“ Ako nám ďalej opisuje Tomi Kid Kovács, mnohí jeho známi mu núkali peniaze, preto založil transparentný účet. Na pomoc ukrajinským rodinám sa doteraz vyzbieralo spolu tritisíc eur. „Najväčšou sumou nám pomohla pani zo Švajčiarska, ktorá sa aj pravidelne informuje, na čo míňame peniaze. Zatiaľ to funguje tak, že odídenkyniam z&nbsp;Ukrajiny dám peniaze, aby si nakúpili potrebné veci, a&nbsp;ony mi odovzdávajú bloky.“

Slovenský boxer je známy svojimi charitatívnymi podujatiami. Medzi jeho zverencov patrili aj deti či mládež z&nbsp;problematického rodinného zázemia, vyskytli sa medzi nimi aj jedinci s&nbsp;drogovou minulosťou. Nad nikým nikdy nelámal palicu. Dnes bez toho, aby riešil politické či iné pozadie vojny na Ukrajine, opäť pomáha. „Hoci majú strechu nad hlavou a&nbsp;materiálne je o&nbsp;ne postarané, vidím, že trpia, nie raz ich vidím aj plakať. Žijú v&nbsp;neistote, nevedia, kedy sa vrátia domov, či vôbec ešte nejaký domov budú mať. Riešime, že od septembra ich deti nastúpia do slovenských škôl a&nbsp;škôlok. Vidím, ako veľmi dúfajú, že na jeseň už budú doma.“

Hoci jeho bezprostredné okolie vníma pomoc odídenkyniam pozitívne, na sociálnej sieti nachádza aj nenávistné komentáre. „Som presvedčený, že normálni ľudia predsa nechcú vojnu, preto by sme obetiam vojen mali pomáhať. Áno, sú ťažké časy. Ja sám to cítim. Veď pandémia ma ekonomicky aj športovo veľmi zasiahla, ale trpí celý národ, každý inak a&nbsp;do toho prišla ešte aj vojna. Ľudia sú zatrpknutí, že Ukrajinci a&nbsp;Ukrajinky majú zadarmo vlaky, autobusy. Lenže ušli pred vojnou, všetko vrátane svojich blízkych nechali doma. Ja sa s&nbsp;nimi vôbec nerozprávam o&nbsp;vojne, nepýtam sa ich na manželov, rodičov, aby som im nespôsoboval smútok.“

Obyvatelia Slovenska, ktorí poskytnú strechu nad hlavou odídencom a&nbsp;odídenkyniam z&nbsp;Ukrajiny, majú od štátu nárok na finančný príspevok vo výške sedem eur na dospelého človeka za jednu noc, za dieťa je to 3,50 eura. Tomi Kid Kovács nám hovorí, že hoci mu z&nbsp;obecného úradu doniesli potrebné tlačivá, zatiaľ o&nbsp;takúto pomoc nepožiadal.