Mária Mišovičová

Z&nbsp;roztopašného dieťaťa, z&nbsp;mladej ženy opradenej škandálmi dozrela na osobnosť a&nbsp;zmúdrela až v&nbsp;závere života. Na popravu kráčala hrdá, no nešťastná kráľovná zmierená s&nbsp;osudom. Budúca francúzska panovníčka sa narodila cisárskym rodičom Márii Terézii a&nbsp;Františkovi Štefanovi Lotrinskému. Na svet prišla na Dušičky 2.&nbsp;novembra 1755. Práve tento dátum vraj predurčil jej nešťastný koniec. Bola predposledné, pätnáste dieťa 38-ročnej Márie Terézie, na ktorú prišli pôrodné bolesti vo chvíli, keď sedela v&nbsp;pracovni a&nbsp;úradovala. Večer porodila nezvyčajne drobné, ale zdravé dievčatko Máriu Antóniu Jozefínu Johanu.

Mária Terézia svoje deti milovala, historici ju opisovali ako materinskú cisárovnú. Len na ne nemala dosť času, aby im lásku aj preukázala. Nielen štátnické povinnosti, ale aj cisársku domácnosť mala pevne v&nbsp;rukách, všetko riadila. Svojim potomkom vytvorila harmonické prostredie, trvala na pravidelnej strave, hygienických návykoch, dennom pobyte na čerstvom vzduchu. Starostlivosť však prenechala na pestúnky, guvernantky a&nbsp;učiteľov. To sa celkom hodilo malej Antónii, ako dievčatko volali. Francúzsku podobu mena dostala až po sobáši.

Jej detstvo bolo veselé, hravé, bezstarostné, od narodenia ju všetci naokolo zbožňovali. V&nbsp;čase, keď Antónia prišla na svet, panovalo medzi Habsburgovcami a&nbsp;Bourbonovcami napätie, ktoré sa často končilo bojmi. Mária Terézia chcela zabezpečiť trvalejší mier medzi týmito dvomi kráľovskými dynastiami. Dlhotrvajúcu krízu sa rozhodla vyriešiť politickým sobášom. K&nbsp;tejto forme sa uchyľovala často. Všetkým svojim deťom, okrem najobľúbenejšej dcéry Márie Kristíny, ktorej dovolila vydať sa z&nbsp;lásky, vyberala životných partnerov podľa politických potrieb cisárstva.

Jedenásťročnú Antóniu zamýšľala vydať za vnuka francúzskeho kráľa Ľudovíta XV. – dauphina Ľudovíta. Pôvodne o&nbsp;sobáši s&nbsp;Antóniou uvažoval aj takmer 60-ročný vdovec Ľudovít XV. No nakoniec sa rozhodol, že mu bude „stačiť“ milenka Madame du Barry a&nbsp;budúcu nevestu prenechá vnukovi. Maloletá dievčina, samozrejme, netušila, že jej matka podpísala predmanželskú zmluvu s&nbsp;Bourbonovcami. Nastal však problém týkajúci sa jej vzdelania. Nebola hlúpa, len bola nesmierne lenivá. Učenie ju nezaujímalo, jej vedomosti boli chabé.

Zatiaľ čo jej súrodenci už v&nbsp;desiatich rokoch hovorili plynule viacerými cudzími jazykmi a&nbsp;zvládali kvantum učiva, Antónia ovládala pár slovíčok z&nbsp;francúzštiny a&nbsp;taliančiny, horko-ťažko vypočítala jednoduché matematické príklady a&nbsp;o&nbsp;pravopise nemala ani potuchy. Vďaka svojmu učiteľovi hudobnému skladateľovi Christophovi Willibaldovi Gluckovi milovala hudbu a&nbsp;bola by pretancovala aj celý deň. Takáto nevzdelaná však nemohla prísť na francúzsky dvor. Bolo z&nbsp;nej treba spraviť mladú dámu. Učitelia museli pretrpieť jej povrchný prístup k&nbsp;učeniu.

Doučovali ju cudzie jazyky, preberali s&nbsp;ňou všeobecný prehľad, cibrili dvornú etiketu. Jej matka zatiaľ podnikala kroky smerujúce k&nbsp;sobášu. Po podpise predmanželskej zmluvy, keď držala v&nbsp;rukách aj oficiálnu žiadosť o&nbsp;ruku svojej dcéry, okamžite poslala do Francúzska písomný súhlas. Ten znamenal pre obe monarchie definitívny koniec skoro storočného nepriateľstva a&nbsp;upevnil rodiace sa spojenectvo. Pre dvoch mladých ľudí, ktorí sa nepoznali, predstavoval radikálnu životnú zmenu. Mária Terézia na výbave nešetrila.

Štátne financie neboli v&nbsp;najlepšom stave, no aj tak z&nbsp;nich minula obrovskú sumu – 400-tisíc dukátov. Zahanbiť sa nedal ani Ľudovít XV. Vnukovej neveste poslal do Viedne honosné dary. Priniesol ich sprievod, ktorý pozostával zo 117 osôb.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Sobáš v&nbsp;zastúpení sa konal 19.&nbsp;apríla 1770 v&nbsp;kostole vo Viedni. Ženícha zastupoval nevestin brat Ferdinand. Po pompéznych dvojdňových oslavách sa 14-ročná nevesta rozlúčila s&nbsp;rodinou a&nbsp;vydala sa na cestu do Paríža. S&nbsp;matkou sa viac nestretla. Cestovala do neznámej krajiny za manželom, ktorého nepoznala. Na hraniciach ju čakal francúzsky sprievod, jej rakúski dvorania a&nbsp;služobníctvo ju vo vyzdobenom pavilóne odovzdali novej vlasti. Z&nbsp;Antónie sa stala korunná princezná Mária Antoinetta, nové dvorné dámy jej vyzliekli viedenské šaty a&nbsp;obliekli francúzsku róbu.

V&nbsp;novom domove ju najprv žoviálne privítal Ľudovít XV. a&nbsp;po ňom hanblivo jeho vnuk Ľudovít. Na svoju budúcu manželku pôsobil ospalo a&nbsp;nemotorne. Mesiac po obrade vo Viedni sa v&nbsp;kaplnke vo Versailles konala veľkolepá svadba. Manželia sobášny akt potvrdili svojimi podpismi. Pri podpise Márie Antoinetty je údajne machuľa, čo malo predpovedať rodinné nešťastie. Hostina bola honosná, zúčastnilo sa na nej asi 6-tisíc hostí, panovník nezabudol ani na ľud. Mária Antoinetta jedla veľmi málo, zato jej manžel mal poriadny apetít.

Až francúzsky kráľ vnuka upozornil, aby sa pred svadobnou nocou miernil. Na to dauphin odpovedal, že po dobrej večeri sa mu aj dobre spí. Aj sa mu spalo a&nbsp;žiadna svadobná noc sa nekonala. Ani vtedy, ani neskôr. Od mladého páru sa hneď očakával potomok, no k&nbsp;splneniu manželských povinností ešte dlhý čas neprichádzalo. Trápilo to nielen mladú nevestu, ale aj jej matku vo Viedni, francúzsky kráľovský dvor a&nbsp;ľud. Pravnuka sa nedočkal ani kráľ Ľudovít XV., ktorý niekoľko mesiacov po svadbe zomrel na kiahne.

Na trón nastúpil jeho vnuk, mladý Ľudovít XVI. Nemal to jednoduché. Pri svojej dobráckej povahe nevedel vládnuť, často váhal a&nbsp;nedokázal prijať zásadné rozhodnutia. Neuľahčovala mu to ani Mária Antoinetta. Život na francúzskom dvore znášala spočiatku ťažko. Okolie striehlo na jej správanie, či presne dodržiava prísnu etiketu, kontrolovalo každý jej pohľad alebo úsmev. Žila v&nbsp;prepychu, no úplne odlúčená od skutočného života za bránami Versailles.

Ani medzi manželmi to nebolo idylické. Počas siedmich rokov, až kým neporodila prvé dieťa, sa oddávala nespútaným radovánkam. Chodila na plesy, usporadúvala nákladné hostiny, navštevovala divadlá, dostihy, milovala módne výstrelky, drahé šperky, spoločnosť ohurovala drahými róbami. Ženy sa jej chceli podobať, muži ju obdivovali. A&nbsp;to jej lichotilo. Mala rada veselú spoločnosť, povrchní priatelia ju zbožňovali, pretože bola láskavá, nekonfliktná a&nbsp;štedrá. Neutrácala vlastné, ale štátne peniaze. Aby toho nebolo málo, hrala karty a&nbsp;prehrávala vysoké sumy.

Obyčajní Francúzi ju nemali radi. Videli v&nbsp;nej príčinu, pre ktorú krvácala štátna pokladnica, bola pre nich nenávidenou Rakúšankou. Vzťah k&nbsp;nej nezmenili, ani keď porodila prvú dcéru Máriu Teréziu Šarlotu. Tá ako jediná prežila Veľkú francúzsku revolúciu. Aby prišla na svet, „zaúradovala“ Mária Terézia. V&nbsp;listoch neustále kritizovala dcéru, že nevie v&nbsp;manželovi vzbudiť vášeň. Aby sa veci pohli, vyslala do Paríža syna Jozefa na konzultáciu s&nbsp;Ľudovítom XVI.

Pricestoval inkognito, s&nbsp;ťažkopádnym švagrom sa porozprával a&nbsp;výsledkom bol menší chirurgický zákrok zúženej predkožky, ktorému sa mladý francúzsky kráľ podrobil. Následne sa mu po siedmich rokoch podarilo splodiť prvého potomka. Mária Antoinetta sa po príchode dcéry začala meniť, zvážnela a&nbsp;prejavovala záujem o&nbsp;život poddaných. O&nbsp;dva roky opäť otehotnela a&nbsp;porodila vytúženého chlapca Ľudovíta Jozefa. Ale ani následník trónu nedokázal zmeniť jej obraz u&nbsp;bežných ľudí a&nbsp;upevniť jej vplyv na dvore.

Vymodlený syn zomrel ako 7-ročný na kostnú tuberkulózu. Druhý syn Ľudovít Karol sa narodil v&nbsp;čase, keď jej zomrela matka. Mária Antoinetta ho s&nbsp;láskou volala „miláčik z&nbsp;lásky“, čoho sa chytili jej neprajníci a&nbsp;tvrdili, že je synom jej milenca Axela Fersena. Chlapec zomrel za nevyjasnených okolností v&nbsp;čase hrôzovlády v&nbsp;roku 1795 ako 10-ročný, keď ho nová revolučná vláda poslala na prevýchovu k&nbsp;obuvníkovi Simonovi. Posledná dcérka Žofia Beatrice sa narodila telesne postihnutá a&nbsp;dožila sa len jedenástich mesiacov.

Či bol Axel Fersen skutočne otcom jedného z&nbsp;detí Márie Atoinetty, sa nikdy nepotvrdilo. Ale to, že bol jej milencom, bolo verejné tajomstvo. Zblížili sa v&nbsp;čase, keď kráľovskému páru zomrel malý následník trónu. Vtedy akoby kráľovnú dobehol dovtedajší hýrivý život: dvorania za jej chrbtom snovali intrigy, šírili klamstvá, len aby oslabili jej postavenie na panovníckom dvore. A&nbsp;vtedy prišiel on. Diplomat, štátnik a&nbsp;gróf Axel Fersen sa kráľovnej zapáčil. Našla v&nbsp;ňom oporu, ktorú márne hľadala v&nbsp;manželovi, a&nbsp;vytúženú lásku.

Stretávali sa tajne, listy si písali neviditeľným atramentom. Axel sa na adresu Márie Antoinetty vyjadril, že nikto nikdy nemiloval tak ako ona. Dôverovala mu natoľko, že mu zverila do rúk prípravu úteku kráľovskej rodiny počas revolúcie.

Revolučné udalosti roku 1789 kráľ i&nbsp;kráľovná spočiatku brali na ľahkú váhu. Ľudovít XVI. ich považoval za banálnu vzburu. Ľud od začiatku útočil na kráľovnú, kráľa považoval za slabocha, ktorý sa dal viesť svojou ženou. Mária Antoinetta bola pre Francúzov panovačná a&nbsp;tyranská cudzinka. Jej vinou nastal postupný úpadok krajiny, narástli dlhy, mohla aj za rozklad armády a&nbsp;stratu kolónií. Mohla za všetko. Vážnosť situácie pochopil Ľudovít XVI. až po dobytí Bastily 14. júla. V&nbsp;rámci revolučných udalostí kráľovskú rodinu na jeseň previezli z&nbsp;Versailles a&nbsp;internovali ju v&nbsp;paláci Tuileries v&nbsp;Paríži.

V&nbsp;tom čase ešte mohli opustiť Francúzsko, no odmietli. Mária Antoinetta nechápala zmysel revolúcie a&nbsp;všetko súvisiace s&nbsp;ňou ignorovala. Zároveň si však uvedomovala, že práve ona má rodinu zachrániť. Zrazu z&nbsp;nej bola energická žena, ktorá sa v&nbsp;roku 1791 rozhodla pre útek. Pomáhal jej Axel Fersen. Kráľ oznámil Národnému zhromaždeniu, že blížiace sa veľkonočné sviatky chce stráviť s&nbsp;rodinou mimo Paríža. Poslanci po počiatočnom váhaní súhlasili. O&nbsp;úteku však vedelo viac osôb, než bolo vhodné. Keď 19. apríla vyšli z&nbsp;Tuileries, na blízkom námestí ich čakal jednoduchý kočiar a&nbsp;na ňom gróf Fersen prezlečený za kočiša. Spočiatku šlo všetko dobre.

Gróf ich vyviezol za brány mesta, 20 kilometrov pred cieľom ich mal čakať gróf Choiseul s&nbsp;vojenskou posádkou. A&nbsp;práve vtedy sa po páde dvoch koní pokazil ich postroj, ktorý museli opravovať. Medzitým si vojaci po niekoľkohodinovom čakaní mysleli, že kráľ od cesty upustil, a&nbsp;stanovište opustili. Keď kráľovská rodina zistila, že ich na dohodnutom mieste nik nečaká, pokračovala v&nbsp;ceste. Predtým však chcela ešte na neďalekej pošte prepriahnuť kone.

Poštmajster však cestujúcich spoznal, v&nbsp;dedine zburcoval miestnych revolucionárov, kráľovskú rodinu zadržali a&nbsp;odovzdali vyslancom Národného zhromaždenia, ktorí sa s&nbsp;ňou vrátili do Paríža. Mária Antoinetta po nevydarenom úteku požiadala o&nbsp;pomoc ruskú cárovnú Katarínu i&nbsp;svojho brata cisára Leopolda. Ale ani jeden jej nepomohol. V&nbsp;Tuileries zadržaných prísne strážili, špehovali. Nakoniec Ľudovíta XVI. od rodiny odlúčili a&nbsp;21. januára 1793 ho sťali na gilotíne. Mária Antoinetta šla na prvý výsluch 12.&nbsp;októbra. Proces s&nbsp;ňou bol potupný. Okrem vlastizrady a&nbsp;bankrotu štátnej pokladnice ju obvinili aj z&nbsp;incestu s&nbsp;8-ročným synom.

Vtedy sa vzchopila: „Z&nbsp;celej duše som proti takémuto obvineniu a&nbsp;obraciam sa na všetky prítomné matky, či by niečo také dokázali.“ Bez predložených dôkazov vzniesli proti nej závažné obvinenia, na základe ktorých ju odsúdili na trest smrti. Deň pred popravou veľmi trpela. Silno krvácala a&nbsp;počas noci úplne ošedivela, stala sa z&nbsp;nej starena. V&nbsp;ústrety smrti však šla ako kráľovná. Pár sekúnd pred smrťou nezabudla na slušné správanie. Keď nechtiac stúpila katovi na nohu, ospravedlnila sa: „Prepáčte, pane, neurobila som to naschvál.“

Mala 38 rokov, keď ju 16. októbra 1793 popravili na gilotíne. Desaťtisícový dav, ktorý sa prizeral, burácal. Jej telo skončilo najprv v&nbsp;neoznačenom hrobe. Neskôr ho však exhumovali a&nbsp;riadne pochovali.