Lucia Lukušová

<p>Počet vrchov v&nbsp;malej alpskej krajine uprostred Európy nemá zrejme zrátaný ani ten najoduševnenejší milovník horskej turistiky vo Švajčiarsku. To, že kráľovnou hôr je Rigi s&nbsp;nadmorskou výškou 1 798 metrov, sa však s&nbsp;istotou učia aj deti v&nbsp;škole. Ide totiž o&nbsp;strategické miesto, z&nbsp;ktorého vidieť dve jazerá – Zug i&nbsp;Luzern, a&nbsp;okrem toho ešte aj dve krajiny, a&nbsp;to Nemecko a&nbsp;Francúzsko. Tento rok o&nbsp;tejto horskej kráľovnej domáci hovoria nepochybne častejšie, keďže oslavuje 150 rokov. Jej „narodenie“ rátajú odo dňa, keď sa dostala do hľadáčika turistických cieľov.</p>

Švajčiarske Alpy sú pomyselný horský systém skladajúci sa z jednotlivých pohorí ležiacich vo Švajčiarsku, ktoré sú súčasťou Álp. Na tomto území ležia tisícky vrcholov s nadmorskou výškou nad 4 000 metrov. V najvyšších častiach švajčiarskych Álp je najvyššia koncentrácia ľadovcov v kontinentálnej Európe. Najvyšší bod predstavuje Dufour­spitze s výškou 4 634 metrov nad morom. Rigi je alpský horský masív nachádzajúci sa v centrálnom Švajčiarsku, ktorý takmer celý obklopujú tri vodné plochy – jazerá Luzern, Zug a Lauerz.

Švajčiarske Alpy a Rigi

<h3>Parná lokomotíva nadsluhuje</h3>
<p>Dôvodov na oslavu je viacero. Bezpochyby aj ten, že lokomotíva, ktorá stúpa skalnatým masívom, je rovnako stará ako história samotnej hory. Rigi bola totiž príčinou zostrojenia parného stroja a&nbsp;zavedenia železničnej trate až na samý vrchol. Mimochodom, ide o&nbsp;jednu z&nbsp;najstarších železníc v&nbsp;Európe vôbec. Tak ako kedysi, i&nbsp;dnes štartuje z&nbsp;dedinky Vitznau na brehu Luzernského jazera parná lokomotíva číslo sedem. Mašina, ktorú zostrojili ešte v&nbsp;roku 1873, je pôvodná, no dokonale zrekonštruovaná. V&nbsp;prednej časti je stále pec na uhlie, do ktorej dvaja rušňovodiči striedavo hádžu lopatami tuhé palivo. Cesta až na samotný vrchol trvá viac ako hodinu, v&nbsp;rušnejšom období, keď je na jednej trati viacero vagónov s&nbsp;turistami a&nbsp;musia sa jeden druhému na presne stanovených miestach vyhýbať, takmer raz toľko.</p>
<p>Chlapi, ktorí sú takmer celí špinaví od uhlia, sa však nesťažujú. „Máme to namiesto posilňovne. Keď mám službu, už naozaj nemusím ísť cvičiť. Benefitom je, že za toto fitnes mi ešte aj zaplatia,“ hovorí s&nbsp;úsmevom mladší z&nbsp;nich. Lokomotíva číslo sedem však má najrušnejšie časy za sebou. Od svojho zostrojenia jazdila takmer bez dňa voľna 64 rokov. Napriek tomu, že stále funguje, jej miesto je najmä vo švajčiarskom múzeu dopravy v&nbsp;Luzerne. Ide o&nbsp;veľmi nenápadnú budovu. Aby ju aspoň trošku zviditeľnili, zaparkovali pred ňou skutočné lietadlo, vďaka ktorému ju nemožno prehliadnuť. Je to najnavštevovanejšie múzeum v&nbsp;krajine.</p>

<h3>Syrové kráľovstvo</h3>
<p>Roky sa parnou oslávenkyňou vozil aj vychýrený majster syrov pán Kenel. Svoju farmu má tesne pod vrcholom Rigi. Kedysi poznal nielen jej presný grafikon, ale i&nbsp;všetkých strojvodcov. Rovnako ako jeho šesť detí. S&nbsp;celou rodinou pred rokmi odišli hľadať pokojnejší život mimo ruchu mesta. <em>„Kým sme so súrodencami navštevovali školy, počas týždňa sme bývali s&nbsp;mamou v&nbsp;meste a&nbsp;za otcom sme chodievali len na víkendy. Vtedy to bolo pre nás veľké dobrodružstvo. Mnohí spolužiaci nám závideli, keď sme im v&nbsp;pondelok rozprávali, čo všetko sme s&nbsp;otcom na chate zažili. Samozrejme, boli aj časy, keď sme neboli z&nbsp;toho takí nadšení, lebo sme museli pomáhať. Každé obdobie však prejde. A&nbsp;pozrite, mňa to v&nbsp;dospelosti chytilo tak, že som otcova nástupkyňa a&nbsp;preberám po ňom farmárčenie. Rovnako k&nbsp;tomu pristupuje jeden z&nbsp;mojich bratov. Ostatní pôsobia v&nbsp;úplne iných oblastiach,“</em> hovorí tridsiatnička Karin, ktorá spolu s&nbsp;otcom a&nbsp;priateľom žije od mája do októbra v&nbsp;horách. Je to odvtedy, odkedy vyženú všetky kravy na pašu. Majú ich tridsaťtri.</p>
<p>Kým Karin chodí v&nbsp;zime do mesta a&nbsp;oddychuje, jej partner pracuje v&nbsp;neďalekom lyžiarskom stredisku. <em>„Zišlo by sa nám aj viac kráv, aby sme pokryli výrobu pre všetkých záujemcov. Keďže ich nemáme, kupujeme aspoň mlieko od susedov za kopcom. Od každej nadojíme denne približne osem litrov mlieka. Zhruba tisíc litrov potrebujeme na sto kíl syra,“</em> hovorí o&nbsp;biznise mladá farmárka, ktorá za šesťkilový bochník syra pýta 23 švajčiarskych frankov, čo je asi 22 eur.</p>
<p><strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong></p>

<h3>Kovid im v&nbsp;biznise pomohol</h3>
<p>Karin z&nbsp;otcovho rozprávania vie, že keď on pred štyridsiatimi rokmi začínal, na paši mal len päť kráv a&nbsp;ročne vyprodukoval dve tony syra. Keď dobytka pribudlo, v&nbsp;roku 2013 postavili novú výrobňu. <em>„Minulý rok sme vyrobili dvadsať ton syra. Keď prišla koronavírusová pandémia, báli sme sa, čo bude s&nbsp;naším biznisom. Dodávali sme menej tovaru do obchodov, lebo pre reštrikcie bolo náročné sa do nich dostať. Počas prvej vlny sa nám však zvýšil predaj na farme. Stalo sa dokonca to, čo sme nečakali. Švajčiari si vždy dávali záležať na tom, aby jedli zdravé a&nbsp;lokálne potraviny, ale od vypuknutia pandémie vírusu covid-19 sa to ešte zintenzívnilo. Na naše počudovanie sa nám syry začali extrémne rýchlo míňať z&nbsp;regálov. Dokonca sme s&nbsp;niektorými dodávateľmi mlieka na začiatku minulého roka ukončili spoluprácu, lebo sme mali strach, že to nebudeme finančne zvládať. Dnes to trošku ľutujeme, lebo keby sme mali mlieka ešte viac, vyrobili by sme viac mliečnych produktov,“</em> objasňuje tmavovláska.</p>
<p>V&nbsp;miestnosti na zrenie syrov ukazuje bochníky, ktoré každý deň kefuje, aby mali intenzívnejšiu chuť i&nbsp;vôňu. Všetky sú z&nbsp;kravského mlieka, niektoré sú navyše plnené olivami, bylinkami a&nbsp;špeciálnou pýchou je druh raclette. Zároveň ide o&nbsp;švajčiarske národné jedlo. Plátky syra roztopené na stolovom grile, špeciálnom stroji alebo na ohni sa najčastejšie servírujú so zemiakmi, s&nbsp;kyslými uhorkami a&nbsp;nakladanou cibuľkou. Modernejší gurmáni si namiesto zemiakov pýtajú čerstvú zeleninu alebo varené šampiňóny. Keď sa každý z&nbsp;hostí obsluhuje sám a&nbsp;griluje si syr do takého stavu, aký má najradšej, ide o&nbsp;ešte väčší zážitok.</p>

<h3>Dediny bez áut</h3>
<p>Vzduch v&nbsp;horských usadlostiach je taký čistý, že vás môže nezriedka až nos štípať. Platí to cestou na Rigi, ale napríklad aj v&nbsp;obciach Wengen či Murren v&nbsp;susednom kantóne Bern. Dediny sú známe tým, že v&nbsp;nich nejazdia autá. Domáci či návštevníci musia na prepravu využiť len verejnú dopravu, čiže vlak. Aby hotelieri poslúžili hosťom, pristavujú im na stanici elektrické vozidlá a&nbsp;na takých jazdia aj miestni lekári. Obidvoma miestami prechádza hlavná železničná trať na ľadovec a&nbsp;zároveň do najvyššie položenej vlakovej stanice v&nbsp;Európe Jungfrau­joch, ktorú umiestnili vo výške 3&nbsp;454 metrov nad morom. Lokálna sprievodkyňa Doris tam pozná hádam každý strom. Na ľadovec medzi štítmi Jungfrau a&nbsp;Mönch sa prevezie priemerne trikrát do týždňa. A&nbsp;to nielen s&nbsp;turistami, ale aj vo voľnom čase. Pokles návštevníkov od vypuknutia pandémie výrazne pocítili i&nbsp;v&nbsp;tomto kúte sveta. Najmä pokiaľ ide o&nbsp;ázijskú klientelu, ktorá do turizmu roky rokúce prinášala najviac peňazí.</p>
<p><strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong></p>

<h3>Umenie z&nbsp;ľadu v&nbsp;paláci</h3>
<p>Sčasti ich nahradili domáci, Európania a&nbsp;Američania, ale v&nbsp;žiadnom prípade nemožno hovoriť o&nbsp;davoch, ako to bolo kedysi v&nbsp;prípade Číňanov, Japoncov a&nbsp;Juhokórejčanov. <em>„Prví turisti vôbec sa tu objavili zhruba pred dvesto rokmi a&nbsp;chodievali pešo. Dokonca aj dnes to tak niektorí robia. Musia však mať perfektný turistický a&nbsp;horolezecký výstroj. Oveľa jednoduchšie sa na vrchol, až k&nbsp;ľadovcu, dostanú ľudia po tom, čo vybudovali deväťkilometrový tunel a&nbsp;zaviedli železnicu,“</em> vraví rodáčka z&nbsp;dedinky neďaleko Zürichu.</p>
<p>Je jedno, či sa do viac ako trojtisícovej nadmorskej výšky vyberiete v&nbsp;zime alebo v&nbsp;lete, každopádne tam treba ísť v&nbsp;zimnej vetrovke. Sneh sa tam drží po celý rok. Bodaj by aj nie, keď ide o&nbsp;najdlhší ľadovec v&nbsp;Európe. Aktuálne má 22 kilometrov a&nbsp;je hrubý skoro jeden meter. Globálne otepľovanie však cítiť aj na vrchole. Ešte pred rokom bola táto ľadová vrstva o&nbsp;tri centimetre dlhšia.<em> „Taliani, ktorí tento tunel postavili, vykonali takú skvelú prácu, že dodnes si nevyžiadal žiadnu opravu. Z&nbsp;tristo robotníkov však pri stavbe desiatky prišli o&nbsp;život. Ich mená sú zobrazené na stene, aby sa na nich nezabudlo,“</em> pokračuje sprievodkyňa. Zaujímavosťou je aj to, že kým východisková stanica je v&nbsp;kantóne Bern, v&nbsp;cieli vystúpite v&nbsp;susednom kantóne Wallis. Každoročne sa na vrchol vezú aj umelci a&nbsp;tesári, ktorí v&nbsp;ľadovom paláci vytvárajú nové diela v&nbsp;podobe sôch z&nbsp;ľadu.</p>

<h3>Čaro alpských makarónov</h3>
<p>O&nbsp;tom, že Švajčiarsko má dokonale vybudovanú sieť železničných tratí, niet pochýb. Aby však milovníkom hôr cestu poriadne zatraktívnili, na vrchole Stanserhornu ich presadia z&nbsp;historickej pozemnej lanovky na prvú „kabriolanovku“ na svete. Kým ešte hostia chodili do horského hotela v nadmorskej výške 1 800 metrov, táto dopravná vymoženosť bola len vo hviezdach. Dnes však hoteloví klienti v&nbsp;tomto kúte prakticky ne­existujú, keďže drevené ubytovacie zariadenie pred vyše päťdesiatimi rokmi vyhorelo. Namiesto neho je v&nbsp;hornej stanici reštaurácia s&nbsp;plat­formou pomaly sa otáčajúcou o&nbsp;360 stupňov. <em>„Napriek tomu, že som domáci, najradšej si tu pochutnám na alpských makarónoch. Jedávam ich hádam každý deň, keď som v&nbsp;práci. Ako dozorca lanovky sa denne tou istou trasou odveziem aj tridsaťkrát a&nbsp;mám pocit, že i&nbsp;keď pohybu nemám veľa, pre zmenu nadmorskej výšky vyhladnem viac,“</em> smeje sa dôchodca Alfonzo.</p>
<p><strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong></p>

<h3>Heidi v&nbsp;horách stále žije</h3>
<p>Rovnako doma neobsedí ani miestny ranger Edgar. Keďže miluje prírodu, pomáha ochranárom. Niekdajší finančný riaditeľ miestnej firmy sídliacej v&nbsp;údolí, sa roky rokúce z&nbsp;okna kancelárie pozeral na kopec Stanserhorn. Časy sa zmenili a&nbsp;dnes sa z&nbsp;končiara pozerá na podnik svojho bývalého chlebodarcu.<em> „Moja práca spočíva napríklad v&nbsp;mapovaní miestnej zveri. Pomáham aj kolegom pri kosení. Ide o&nbsp;dlhodobý proces, keďže všetko robíme ručne. Následne dva roky trávu sušíme, aby sme senom mohli nakŕmiť zvieratá,“</em> objasňuje svoju pracovnú náplň a&nbsp;do pozornosti dáva chatu pomenovanú po azda najslávnejšom dievčatku z&nbsp;Álp Heidi. Kto chce navštíviť švajčiarske hory, určite by mal o&nbsp;nej čo-to vedieť. Minimálne to, že išlo o&nbsp;sirotu, ktorú vychovával starý otec. Heidi celý život túžila po šťastí a&nbsp;živote v&nbsp;súlade s&nbsp;prírodou. Jej túžba sa ešte zintenzívnila po tom, ako odišla robiť spoločnosť bohatému dievčaťu na invalidnom vozíku do Frankfurtu.</p>

S láskou ku krajine: Svoje horské kráľovstvo si Švajčiari chránia ako oko v hlave

Lucia Lukušová

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

S láskou ku krajine: Svoje horské kráľovstvo si Švajčiari chránia ako oko v hlave

Lucia Lukušová

Súvisiace články

Červená rozkošnica. Keď sa srbská Dolná Lokošnica mení na ozajstné Paprikovo

Ostrov slnka: Sicília ponúka intenzívne gastronomické zážitky aj potravu pre dušu

Na vysokej stopke a dlhom lane: Spoznali sme unikátne údolie Wachau

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás