Michal Hertlík

Nikaragua je krajina, v&nbsp;ktorej som počas niekoľkomesačnej dobrodružnej cesty zažil všetko, o&nbsp;čom som ako cestovateľ a&nbsp;fotograf mohol snívať pred príchodom tam. Táto stredoamerická perla ma utvrdila v&nbsp;tom, že čím je krajina chudobnejšia a&nbsp;zaostalejšia, tým šťastnejší a&nbsp;pohostinnejší sú ľudia naokolo a&nbsp;zároveň tým krajšie a tajomnejšie miesta vyrážajúce dych čakajú na preskúmanie. Nikaragua je vo svete známa ako krajina vulkánov a&nbsp;jazier.

Cez jej západnú stranu prechádza vulkanický pás, takže núdza o&nbsp;vulkány a&nbsp;sopky v&nbsp;tých končinách naozaj nie je. Žeravý výstup na aktívnu sopku, plavenie sa po jazere na loďke, prechádzka koloniálnymi ulicami starobylých miest, skvelé surfovanie na brehoch Pacifiku, tancovanie so sprievodom počas tradičných slávností, brázdenie prašných ciest na motorke, nahliadnutie do života Indiánov a&nbsp;domorodcov či nekonečná zábava s&nbsp;pozitívne naladenými domácimi. Toto všetko som tam zažíval dennodenne a&nbsp;nechcel som s&nbsp;tým prestať.

Táto sopečná krajina však počas svojej histórie musela prejsť naozajstným peklom v podobe občianskych vojen, politických zmien a spoločenských protestov. S podobnými problémami sa, bohužiaľ, pasuje aj v súčasnosti. No napriek tomu nikto a nič nespochybní, že Nikaragua je úžasná krajina s autentickým vidiekom, čarovnou prírodou a rôznymi etnikami. Jedna vec však k úplnej dokonalosti chýba. Pri pohľade na mapu je každému jasné, že Nikaragua má výhodnú geografickú polohu medzi dvoma oceánmi. Pláže a teplota vody na západnej pacifickej strane však nikdy nebudú také ako na východnej karibskej strane.

Kedysi pirátske útočisko, potom otrokárska zóna, dnes najkrajší nikaragujský raj. Kukuričné ostrovy sú dva malé panenské ostrovy v&nbsp;Karibskom mori patriace Nikarague, hoci v&nbsp;koloniálnych dejinách to tak nebolo vždy. Z&nbsp;histórie vytiahnem jednu podstatnú informáciu – tieto ostrovy kedysi patrili najprv Angličanom, potom Američanom,&nbsp;až nakoniec pripadli Nikarague. Z&nbsp;tohto dôvodu materinským jazykom miestneho obyvateľstva afrického pôvodu nie je španielčina, ale kreolská angličtina. Za ňou nasleduje angličtina a&nbsp;španielsky jazyk je až tretí v&nbsp;poradí.

Kreolskej angličtine s&nbsp;ostrovným prízvukom som veľmi nerozumel, ale aspoň mám veľa vtipných príhod s&nbsp;miestnymi. Mojím komunikačným prostriedkom bola španielčina, keďže sa v&nbsp;nej cítim ako doma. Keď však niektorí, hlavne starší domáci nerozprávali príťažlivým latino jazykom, angličtinu som mal vždy poruke. V&nbsp;tom čase bolo na ostrovoch len pár ďalších turistov, s&nbsp;ktorými, ak som na nich narazil, som sa musel rozprávať po anglicky.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Keď som sa prvýkrát dozvedel, že dva Kukuričné ostrovy, odrezané od zvyšku sveta, existujú, hneď som vedel, že tam musím ísť a&nbsp;preskúmať ich. Navyše v&nbsp;tom čase by som vôbec nebol počítal s&nbsp;jednou udalosťou, ktorá ma prinútila tam ísť. Festivaly sú pre mňa to najlepšie, čo počas cestovania môžem zažiť, lebo ukazujú kultúru, tradície a&nbsp;folklór danej krajiny či oblasti a&nbsp;vyjadrujú úžasné ľudské emócie.

Dozvedel som sa, že na konci augusta sa práve na Kukuričných ostrovoch koná najväčší festival roka. Moja radosť bola v&nbsp;tom momente enormná. Ostrovy sú súčasťou juhokaribskej oblasti krajiny (RACCS – Región autónoma de la Costa Caribe Sur), a&nbsp;preto sú domovom potomkov otrokov, ktorých sem kedysi dotiahli z&nbsp;Afriky a&nbsp;iných ostrovov Karibiku.

Ostrovanom sa však nakoniec podarilo vymaniť sa spod otroctva dňa 27. augusta, a&nbsp;preto každoročne v&nbsp;tento významný dátum oslavujú svoj najväčší deň v&nbsp;roku organizovaním Krabieho festivalu (Crab Soup Festival/Fiesta del Cangrejo), ktorým si pripomínajú túto udalosť svojich dejín. Ohromnú slávnosť som si nemohol nechať ujsť a&nbsp;vybral som sa na ostrovy s&nbsp;hlavným cieľom – zažiť neopakovateľnú a&nbsp;šialenú atmosféru tohto festivalu, ktorý v&nbsp;tamojšom regióne Strednej Ameriky nemá obdobu a&nbsp;je výnimočnou záležitosťou.

Hoci ide len o&nbsp;dva malé ostrovčeky, dôležitý je&nbsp;ich panenský raj, na ktorý sú Nikaragujčania právom hrdí. Na Kukuričné ostrovy som letel malým lietadlom z&nbsp;hlavného mesta, aby som sa tam pred samotným festivalom aspoň jeden deň aklimatizoval. Keďže festival je len jednodňovou záležitosťou, vždy sa oplatí prísť minimálne deň-dva v&nbsp;predstihu, aby človek nebol v&nbsp;strese a&nbsp;mohol festival od začiatku vychutnávať.

Po hodine letu sme už pristávali na malom ostrovnom letisku. Naozaj som sa tešil na tento exotický výlet, lebo pláže na pacifickej strane krajiny ani zďaleka nie sú také panenské a&nbsp;krásne. Tam to bol ten pravý Karibik s&nbsp;vysokými palmami, bielym pieskom, tyrkysovou vodou, koralovými útesmi a&nbsp;očarujúcimi západmi slnka, kde čas plynie úplne iným tempom.

„Tento skrytý klenot je v&nbsp;Nikarague najlepšie stráženým tajomstvom. Ako to, že zvyšok sveta nepozná tieto karibské tyrkysové pláže a&nbsp;piesočné pobrežia?“ neveriacky sa pýtam sám seba počas toho, ako prvýkrát kráčam po „kukuričnej“ pôde. „Ako je možné, že ani ja som o&nbsp;tomto mieste predtým nepočul? Veď by malo byť destináciou číslo jeden pri návšteve Nikaraguy.“ Zároveň si však vravím, že všetko je tak, ako má byť. Ak by sem deň čo deň chodili konzumní turisti z&nbsp;celého sveta, miesto by pravdepodobne stratilo svoj panenský charakter, ktorým oplýva. A&nbsp;ja som sa z&nbsp;neho náramne tešil.

Odľahlé miesto, ťažšie dostupná cesta, nie príliš známa destinácia a&nbsp;aktuálne zlá politická situácia. To sú hlavné dôvody, prečo v&nbsp;čase, keď som sa tam nachádzal, na ostrovoch nebol takmer žiadny turista. S&nbsp;jedným som sa však spoznal hneď po prílete na letisko, čakajúc na vybavenie formalít pri vstupe na ostrovy. S&nbsp;Američanom Alexom s&nbsp;indickými koreňmi sme sa stali dobrými priateľmi a&nbsp;prešli sme veľkú časť oboch ostrovov spoločne.

Veľký kukuričný ostrov, známy ako Big Corn, je ten južnejší a&nbsp;väčší, aj keď má len 10 km2. Je rozvinutejší, má letisko, kvalitné dláždené cesty, možnosti dobrého stravovania v&nbsp;podobe mnohých reštaurácií s&nbsp;tradičnými lokálnymi jedlami a&nbsp;takisto disponuje širokým spektrom ubytovacích zariadení, aj keď na ostrovný štýl. Pri takejto destinácii by človek nemal rátať s&nbsp;niekoľkými hviezdičkami, pretože autenticita a&nbsp;dobrodružstvo sú tie najpodstatnejšie veci.

Mňa veľmi zaujali malé drevené domčeky žiariace všetkými farbami dúhy s&nbsp;mnohými pestrými kombináciami. Spomínal som fakt z&nbsp;histórie, že ostrovy najprv patrili Angličanom. Práve miestna architektúra má silný anglikánsky štýl a&nbsp;je diametrálne odlišná od tej klasickej koloniálnej architektúry zo západnej časti krajiny, ktorú tam zas priniesli Španieli. Ak by som býval dlhší čas na ostrove, pokojne by som sa do jedného z&nbsp;domov nasťahoval.

Hlavná koncentrácia obyvateľstva je v severozápadnej časti ostrova, kde sa nachádza prakticky všetko. Takisto v&nbsp;tej časti býva väčšina zo šesťtisícovej populácie. Ostatných pár rodín sa roztrúsilo do&nbsp;ostatných častí tohto prírodne ladeného ostrova. Nevšedná príroda bola to, na čo som sa zameriaval a&nbsp;čo ma nadchýnalo počas prechádzky okolo ostrova, na ktorú sme sa s&nbsp;Alexom vydali hneď v&nbsp;prvý deň.

Zo&nbsp;zaľudnených ulíc severozápadu sme vyrazili na sever objavovať tiché, ale o&nbsp;to zaujímavejšie časti neprebádaného ostrova. Hlavnú cestu pre autá postavili hneď vedľa pobrežia, takže človek kráča po ceste a&nbsp;tri metre od neho azúrová voda naráža do bledého piesku. Nekonečné palmové aleje formovali našu cestu, hocikam sme sa vydali.

Pod niektorými palmami sa povaľovali vraky stroskotaných lodí alebo časom zabudnutých člnov. Niektoré rodiny mali väčšie pozemky, iné, naopak, len chatku na štyroch podstavcoch, ktoré ju chránili pred morským prílivom. Sem-tam prešlo po ceste nejaké auto či motorka, ale väčšinou sme boli sami, no v&nbsp;prítomnosti neviditeľných zvierat okolo nás. Osobne milujem interakciu s&nbsp;domácimi. Kukuričné ostrovy neboli výnimka, ba práve naopak. Taká unikátna destinácia si žiadala o&nbsp;čosi väčšiu interakciu s&nbsp;miestnym obyvateľstvom.

Chcel som sa o&nbsp;nich a&nbsp;ostrovoch dozvedieť čo najviac. „Holaaa, buenos días! Heeey, how are you?“ kričím s&nbsp;úsmevom na jednu rodinu, ktorá bola práve na dvore, no nevediac, akým jazykom rozprávajú. Ich mávanie mi naznačilo, že mám prísť za nimi. Pustili sme sa do reči. Dievčence hovorili aj po španielsky, starí rodičia po kreolsky a&nbsp;po anglicky. Starký, ktorý vyzeral ako z&nbsp;amerického filmu o&nbsp;gangstroch z&nbsp;20. rokov, nám ukázal svoj podomácky vyrobený alkohol, pričom sa usmieval od ucha k&nbsp;uchu. „You got a&nbsp;really nice beard, man,“ hovorím mu, chváliac jeho bradu. Dodávam, že aj ja chcem mať takú honosnú v&nbsp;osemdesiatke.

Párkrát do kopca a&nbsp;z&nbsp;kopca a&nbsp;razom sme sa ocitli v severovýchodnej časti ostrova. Netušil som, že sa tam ešte vrátim, keďže práve tam sa odohrával celý festival. Cestou naspäť do „civilizácie“ sme narazili na radnicu, kde okrem iného sídli starosta. Vyskúšal som a&nbsp;starostu Kukuričných ostrovov, ktorý nie je vo svojej funkcii prvýkrát, som tam našiel. „Yo soy de Eslovaquia, un país en Europa Central,“ odpovedám starostovi na otázku, odkiaľ pochádzam.

Nechápavo na mňa pozeral, keď sa dozvedel, že niečo ako Slovensko existuje. Porozprával nám zaujímavosti o ostrove a ukázal pár predmetov a fotografií vo svojej kancelárii. Aj toto je znak toho, že ľudia v takýchto zaostalejších kútoch sveta sú priateľskí, srdeční a nemajú problém rozprávať sa s neznámym človekom. Po tom, ako som vyšiel z radnice, sa môj pohľad stretol s očami jedného muža.

Tento kreol mal azda najväčší a najúprimnejší úsmev, aký som v Nikarague videl. Neprešlo ani pár sekúnd a už sme sa spoločne smiali na miestnych vtipoch. Tohto chlapíka som na ostrove stretol viackrát a dokonca nás raz odviezol na iný koniec ostrova, keď videl, ako kráčame po ulici. Jeho meno si už nepamätám, ale jeho žiarivý úsmev a pozitívna energia mi ostanú v pamäti naveky.

Južná časť Veľkého kukuričného ostrova je najmenej dostupná a navštevovaná. Celá je totiž pokrytá pralesom. Úzkym chodníkom sme sa brodili cez porasty, trávy, stromy, palmy. Konečne som sa cítil ako ozajstný stroskotanec na zabudnutom ostrove. Cestou sme prešli aj najvyšší bod ostrova Quinn Hill, z ktorého som takmer dovidel na Little Corn. V tejto oblasti sme prvýkrát natrafili na karibský dobytok – kravy a kozy pasúce sa voľne vedľa cesty. Keď sme prešli cez prales a po tom, čo sme sa dostali na cestu, sa nám naskytol výhľad na jednu z najkrajších pláží na ostrove.

Pri nej bolo jedno vonkajšie pohostinstvo, do ktorého sme si vyčerpaní a&nbsp;smädní sadli, pýtajúc si jeden chladený drink. Rozhliadol som sa okolo seba,&nbsp;niečo sa tam chystalo. Chlapi jazdili na motorkách, inštalovali reproduktory, počítali peniaze... Bola tam postavená aj malá aréna, akoby na nejaké zápasy. Keď som uvidel prvého zdatného kohúta na rukách jedného muža, došlo mi to.

Stredoamerické krajiny sú známe kohútími zápasmi a&nbsp;ja som vždy chcel byť svedkom aspoň jedného. Nikdy by som nečakal, že práve na Kukuričných ostrovoch ho prvýkrát uvidím na vlastné oči. Musím povedať, že podľa mňa nie je na ostrove nič dôležitejšie a&nbsp;ničomu domáci chlapi nepripisujú väčší význam ako kohútím zápasom. Taký ošiaľ, toľko energie, toľko nadávok a&nbsp;toľko emócií som už poriadne dlho nikde nevidel.

Severovýchodne od Big Cornu, len necelú polhodinu cesty motorovým člnom, leží malý kúsok zeme s&nbsp;rozlohou&nbsp;2,9 km2, známy ako Little Corn. Paradoxne, práve ten je útočiskom cestovateľov prichádzajúcich do týchto končín. Vďaka malebnému výhľadu na oceán, ktorý nezakrývajú výletné lode, plážam s&nbsp;bielym pieskom, koralovým útesom, domčekom a&nbsp;čarovnej atmosfére je ostrov Little Corn perfektným miestom na relax. Miestni obyvatelia chodia pešo a&nbsp;na ostrove nie sú k&nbsp;dispozícii žiadne motorové vozidlá. Žiadne cesty, len chodníčky často vedúce do neznáma.

Malý kukuričný ostrov je domovom približne 1 200 ľudí, ktorí hovoria hlavne kreolskou angličtinou. Cestovatelia tu nájdu uvoľnenú atmosféru a&nbsp;charizmatický spôsob života, ktorý oplýva bezstarostnosťou a&nbsp;úžasnými prírodnými scenériami. A&nbsp;nielen na zemi. Hlavnými lákadlami sú šnorchlovanie a&nbsp;potápanie. More, ktoré možno vidieť okolo ostrovov, obývajú barakudy, rôzne druhy exotických rýb a&nbsp;niekoľko desiatok druhov koralov. Niektorí ľudia žartujú, že na Little Corn šnorchlovanie nenájdete, to ono nájde vás. Ešte neobjavená a&nbsp;taká úžasná exotika je to správne slovné spojenie pre tento kúsoček zeme vyčnievajúci spod oceánu.

Musím spomenúť aj historický kontext udalostí, aby som vysvetlil dôvod, prečo sa Krabí festival organizuje každoročne a&nbsp;prečo je to vždy 27. augusta. Prvý baptistický misionár, ktorý prišiel na ostrovy v&nbsp;roku 1852, napísal, že Kukuričné ostrovy boli 100 rokov domovom britských pestovateľov z&nbsp;Jamajky, ktorí so sebou priviedli aj afrických otrokov, aby pracovali na malej bavlníkovej a&nbsp;kávovej plantáži. Keď britská kráľovná Viktória podpísala dekrét o&nbsp;zrušení otroctva v&nbsp;roku 1838, trvalo až neuveriteľné tri roky, kým sa správy dostali cez oceán do svojej finálnej destinácie.

Dňa 27. augusta 1841 prišiel na Kukuričné ostrovy britský plukovník Alexander McDonald, aby dal slobodu 98 otrokom v&nbsp;mene anglickej kráľovnej Viktórie a&nbsp;moskitského kráľa Roberta Carlosa Federica z&nbsp;Moskitského pobrežia (starodávne kráľovstvo a&nbsp;britský protektorát, pozostávajúci z&nbsp;karibských častí Nikaraguy a&nbsp;kúska Hondurasu, existujúci medzi rokmi 1638 až 1894). Otrokov zhromaždili v&nbsp;juhozápadnom zálive ostrova a&nbsp;oficiálne vyhlásili za slobodných.

Tento deň sa považuje za ten najväčší v&nbsp;celej histórii Kukuričných ostrovov. Každoročne sa tam preto oslavuje sloboda afrokaribských obyvateľov ostrova z&nbsp;roku 1841, ktorá dosahuje svoj vrchol práve 27. augusta usporiadaním Krabieho festivalu. Keď boli Kukuričné ostrovy koncom 19. storočia začlenené do zvyšku Nikaraguy, väčšina Britov ostrovy opustila a&nbsp;kreolskí obyvatelia žili z&nbsp;produkcie kokosu. Ničivé hurikány v&nbsp;rokoch 1906 a&nbsp;1988 zničili kokosové palmy a&nbsp;ostrovania boli nútení zmeniť svoje zameranie na lov homárov, ktorý je dnes aj naďalej ich živobytím, samozrejme, spolu s&nbsp;cestovným ruchom.

Prvý deň som sa u&nbsp;domácich ostrovanov informoval o mieste a&nbsp;čase začiatku festivalu. Na ujasnenie dodám, že festival sa koná na Veľkom kukuričnom ostrove (Big Corn Island/Isla Grande del Maíz). Na tom malom majú hneď nasledujúci deň niečo podobné, ale veľkosťou, účasťou a&nbsp;pompéznosťou to nestojí za zmienku.

Festival sa teda začal v&nbsp;ranných hodinách tak, že sa na hlavnej ulici Vía Principal stretol sprievod zložený zo všetkých ostrovanov aj ľudí, ktorí sem pricestovali z&nbsp;karibského pobrežia, najmä z&nbsp;metropoly Bluefields, kde žijú obyvatelia s&nbsp;africkým pôvodom, ostrova El Bluff, mesta Laguna de Perlas a&nbsp;podobne. Krabí festival síce v&nbsp;prvom rade oslavuje udalosti Kukuričných ostrovov, ale je aj oslavou všetkých potomkov otrokov žijúcich v&nbsp;Nikarague, teda černošskej rasy, bez ohľadu na miesto bydliska.

Plný odhodlania som v&nbsp;to ráno pred deviatou kráčal po hlavnej ulici, očakávajúc, že každú chvíľu začujem bubny a&nbsp;hluk ako poznávacie znamenie, že sprievod sa blíži. A&nbsp;tak aj bolo. Prešiel som len pár desiatok metrov a&nbsp;hluk sa stupňoval. Potom som už zbadal čelný zástup festivalového sprievodu. Vytiahol som fotoaparát a&nbsp;šou sa mohla začať. Na prvej fotke, ktorú som spravil, boli chlapec a&nbsp;dievča nesúci veľkú nikaragujskú vlajku.

Za nimi nasledovali vrcholní predstavitelia politického a&nbsp;spoločenského života ostrovov. V&nbsp;strede, samozrejme, nemohol chýbať starosta Kukuričných ostrovov Cleaveland Webster Terry, s&nbsp;ktorým som sa hneď v&nbsp;prvý deň skamarátil. Prítomní boli aj ďalší pracovníci z&nbsp;radnice, zastúpenie mala aj nikaragujská vláda, juhokaribský autonómny región a&nbsp;nechýbala ani dosluhujúca Miss Kukuričných ostrovov ako symbol miestnej krásy.

Kukuričné ostrovy: Miesto, kde som našiel svoj raj

Michal Hertlík

Výber pre vás

Kukuričné ostrovy: Miesto, kde som našiel svoj raj

Michal Hertlík

Súvisiace články

V neviditeľnej vode: Exotické Filipíny sú rajom pre potápačov

Predsieň pekla: Najhorúcejší región Strednej Ameriky určite stojí za návštevu

Bozk od Afrodity: Cyprus je stvorený pre zaľúbencov, milovníkov bájí či úchvatných diel prírody

Výber pre vás