Na starom hraničnom piechode Hegyeshalom – Nickelsdorf, kúsok od diaľnice z Budapešti do Viedne, odpočívali v opustených priestoroch tisíce ľudí na ceste za lepším životom. Hegyeshalom a Nickelsdorf sú len dvadsať minút cesty autom z Bratislavy. Vlna utečencov tiahla krížom cez Maďarsko, až kým ju naši južní susedia nezastavili. Narýchlo stavali najprv len špirály zo žiletkového drôtu. Neskôr ich menili za dvojitý plot. Takisto žiletkový. Ani ten však nevyriešil snahu zúfalých ľudí dostať sa za lepším životom. Utečenecké trasy dnes vedú najmä cez vody Stredozemného mora alebo po suchu severom kontinentu. Naposledy bolo horúco na hranici Bieloruska s Poľskom.

Čisté zúfalstvo

Po tom, ako Maďarsko ukončilo tolerovaný prechod či prejazd krajinou, nastal na hranici tlak. Najväčšia masa ľudí po uzavretí migračnej trasy uviazla na hraničnom priechode zo srbského Horgoša do maďarského Röszke. Aj tu sú vedľa seba dva priechody: jeden na starej ceste a druhý na novej diaľnici. Ten na starej ceste je v súčasnosti čistá katastrofa. Smradľavé ruiny budov, ktoré ani v minulosti nemali jedného architekta, sú deravé, prázdne a utopené v odpadkoch. Kedysi tu ľudia nakupovali vo výhodných „freeshopoch“ značkové cigarety a alkohol. Dnes to tu páchne močom, výkalmi a dymom. Areál obrastá vegetácia, z ktorej trčia kýpte vyrúbaných stromov.

S jedným takým pňom sa za spustnutými stavbami trápil Tunisan Sergio a jeho mladý kamarát takisto odkiaľsi zo severu Afriky. Sergiov vek v tomto období na tomto mieste bije do očí. V minulosti cez Horgoš prechádzali nielen mladíci, ale celé rodiny, ktoré utekali pred vojnou, najmä zo Sýrie. Dnes je to takmer výlučne mladícka jazda. Na hranici som videl iba jednu ženu a jedno dieťa, hneď vedľa areálu pod holým nebom, kde si väčšia partia utečencov pripravovala hostinu. Tri ovce už boli stiahnuté z kože. Porciovali ich mäso a rozkladali ohne.

„Tu fotografovať nemôžete,“ zamával nesúhlasne jeden z partie a hneď sa k nemu pridalo niekoľko ďalších, ktorí zdôraznili, že pozornosť si neželajú.Našťastie na druhú polovicu januára nebola až taká zima. Sergio si ušúľal cigaretu a odhodlával sa popasovať s pňom. Mal naň pripravenú len jednu zničenú tupú pílu a dva sekerové kliny bez porísk. Na chvíľu som sa pridal. Spolu sme lomcovali polosuchý peň. Čisté zúfalstvo. Sergio sa na hranicu dostal akousi okľukou.

„Tridsať rokov som žil v Nemecku. Mám tam manželku a syna. Pracoval som aj v liečebni pre drogovo závislých, s ktorými som mal časom problémy. Potom som musel ísť do nemocnice s prostatou a tam na mňa prišli,“ hovorí plynule po nemecky o svojom nelegálnom pobyte. Kým bol zdravý, nikto si ani nevšimol, že v Nemecku nemá čo robiť. „Poslali ma domov, ale chcem sa vrátiť k rodine do Nemecka. Som tu pol roka a už o pár mesiacov sa mi skončí zákaz vstupu,“ vysvetľuje. Ktovie, či hovorí celú pravdu a čo vo svojom príbehu zamlčuje. Možno mal v Nemecku za ušami. Ale možné je aj to, že neklame. Vekový exot spoza žiletkového plota EÚ si našiel miesto medzi samými mladíkmi na ceste za lepším životom a snami o krajinách, kde sa dobre žije.

Článok pokračuje na následujúcej strane...