Svoju novinársku kariéru som začínal v roku 1995 v rodnom Brne, aby som v nej potom pokračoval na Slovensku. Až do roku 2007, kedy sa môj život spojil so Životom, som sa ako redaktor venoval predovšetkým športovému spravodajstvu a publicistike, dnes sa v rámci nášho magazínu zaoberám podstatne širšou ponukou tém v stredoslovenskom regióne. Najkrajším bonusom tejto práce je fakt, že sa stretávam so stále novými, častokrát veľmi inšpiratívnymi ľuďmi a rozširujem si svoj všeobecný rozhľad. Čo viac s môže človek od svojho povolania želať? Hoci aj v ňom niekedy prežívam ťažšie chvíle, doteraz ma neomrzelo a verím, že to tak ešte nejaký čas zostane.

Richard Budín

Akoby išiel proti múru, lepšie povedané, proti toku času. Za vyše dvadsať rokov sa v&nbsp;jeho podniku nezmenilo prakticky vôbec nič. V&nbsp;interiéri obloženom drevom a&nbsp;kameňom nájdete malé, dnes už prázdne koncertné pódium a&nbsp;rockovú výzdobu, kam sa len pozriete. Bar a&nbsp;dokonca aj chladnička sa nachádzajú na rovnakom mieste, ako si pamätám z&nbsp;čias dlhých a&nbsp;veselých večierkov s&nbsp;mojou nemenej veselou partiou. Byť niekde na dedine, nebolo by to možno až také zvláštne, ale v&nbsp;centre Banskej Bystrice je Jozef Očenáš jeden z&nbsp;posledných mohykánov. Otázka znie dokedy.

V&nbsp;týchto priestoroch funguje ako majiteľ od 1. septembra 2000, podnik so súčasným názvom otvoril 23. augusta 2002. „Vždy som bol rocker, mojou kultovou kapelou je Kiss. Keď prišla možnosť prenajať si priestory v&nbsp;centre mesta a&nbsp;zriadiť tam pub v&nbsp;rockovom štýle, videl som to ako príležitosť. Dá sa povedať, že v&nbsp;prvých rokoch som žil svoj sen,“ spomína na obdobie, keď bol tento druh zábavy takpovediac na piedestáli. „Rozbehlo sa to výborne. Na vrchole okolo roku 2005 sme tu mali každý piatok a&nbsp;niekedy aj sobotu živé koncerty klasickej rockovej hudby. Okolo siedmej-ôsmej večer to tu bolo také natrieskané, že sa nedalo prechádzať, ľudia museli prísť vo veľkom predstihu a&nbsp;chytiť si stôl. Kapacita v&nbsp;pube je povedzme do osemdesiat hostí, spolu s&nbsp;terasou, ktorej časť dnes tvorí parkovisko, sa ich sem zmestilo 200. Za barom sme boli traja, štvrtý umýval poháre a&nbsp;vysýpal popolníky, dvaja čašníci roznášali. Tretieho som už zamestnať nemohol, lebo by mu z&nbsp;baru nestíhali pripravovať drinky. Keď sme ráno o&nbsp;piatej zatvárali, na terase mi driemalo 25 ľudí. Čo s&nbsp;nimi? Jednoducho som pozamykal podnik a&nbsp;nechal otvorenú bránu, aby mohli po zobudení ísť domov,“ vracia sa do zlatých čias.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE JOZEFA OČENÁŠA A JEHO ORIGINÁLNEHO PODNIKU NÁJDETE V GALÉRII

Až do roku 2010 sa podniku darilo, potom sa však začal postupný zlom. „Odchádzala jedna generácia a&nbsp;tá nová už bola iná. Piatky a&nbsp;soboty sme mali čoraz slabšie a&nbsp;pred piatimi-šiestimi rokmi to už išlo úplne dolu vodou. Internet je na jednej strane skvelá vec a&nbsp;úžasný pomocník, ale v&nbsp;prípade môjho podnikania hrá zlú úlohu. Ľudia sa zavreli do seba, nepotrebujú sa toľko stretávať. Keď sa chcú mladí zabávať, nakúpia si v&nbsp;obchode alkohol a&nbsp;idú buď do bytu, na chatu, alebo na diskotéku. Nedá sa povedať, že z&nbsp;mesta celkom zmizol život. On tu je – v&nbsp;lete na terasách, v&nbsp;zime na vianočných trhoch. Ku mne však už ľudia neprídu. Prečo? Lebo si nepotrebujú sadnúť na pivo a&nbsp;dať si takpovediac do nosa, ale chcú byť na viditeľnom mieste s&nbsp;nejakým drinkom a&nbsp;posielajú odtiaľ fotky na sociálne siete. Akoby už nežili svoj život. Mnohí uprednostňujú kaviarničky bez duše, ktoré sa stále menia, otvárajú a&nbsp;zatvárajú,“ netají Jozef Očenáš svoje sklamanie.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Do vypuknutia pandémie fungoval tradičný rockový pub na Dolnej ulici stále v&nbsp;plnom režime, hoci so skrátenými hodinami kuchyne a&nbsp;s&nbsp;okliešteným personálom, keď za barom stával iba majiteľ. Zrazu bolo všetko inak. „Podnik sa úplne zavrel a&nbsp;nerobili sme ani rozvozy. V&nbsp;danej situácii, keď si mnoho ľudí varilo doma, sme v&nbsp;tom nevideli zmysel,“ vysvetľuje Jozef Očenáš, ktorého v&nbsp;tom období postihla aj ďalšia rana. V&nbsp;podstate mal veľké šťastie v&nbsp;nešťastí, že sa infikovaný koronavírusom dostal k&nbsp;lekárovi. Vyšetrenia totiž odhalili v&nbsp;jeho tele vážnu chorobu, z&nbsp;ktorej sa dodnes lieči, a&nbsp;hoci ho optimizmus neopúšťa, zďaleka nemá vyhraté. „Som presvedčený, že veľa v&nbsp;tom urobil aj stres. Tento podnik je ako moje dieťa a&nbsp;pozerať sa na to, ako sa z&nbsp;neho vytráca život, mi, samozrejme, na pohode nepridalo,“ priznáva. V&nbsp;porovnaní s&nbsp;najsilnejšími časmi je dnes šťastný, keď vydá tretinu obedov. O&nbsp;chod podniku sa starajú už len dvaja ľudia – kuchárka a&nbsp;obsluha za barom. Odhliadnuc od zdražovania a&nbsp;situácie s&nbsp;energiami je to zárobok na základné prežitie.

Aj keď mnoho podnikateľov aj z&nbsp;jeho brandže riešilo v&nbsp;poslednom čase najmä hrôzostrašné faktúry, preňho nie sú najpodstatnejšie. „Samozrejme, že som sa nahneval, keď mi prišiel predpis na elektrinu vo vyše trojnásobnej sume oproti tomu, čo som platil doteraz, ale štátne kompenzácie by to mali vyriešiť. Celý ten vládny cirkus radšej veľmi nesledujem a&nbsp;správy sa snažím filtrovať, pozerám sa predovšetkým na seba a&nbsp;svoju situáciu. Vďaka tomu, že mi majiteľ priestorov zohľadnil nízku obsadenosť zníženým nájmom a&nbsp;nemám vysokú réžiu, by som vedel ešte nejaký čas prežiť. Pokiaľ však dôjde k&nbsp;situácii, že prevádzku budem musieť dotovať z&nbsp;vlastných rezerv, nemalo by zmysel pokračovať a&nbsp;musel by som si nájsť nejaké zamestnanie,“ dodáva Jozef Očenáš.

Je ešte niečo, čo mu za danej situácie robí radosť? „Keď odnášam prázdny tanier spred zákazníka. Varíme domácu klasiku s&nbsp;na­ozaj poriadnymi porciami, vládne tu rodinné prostredie. Kontakt s&nbsp;ľuďmi, z&nbsp;ktorých väčšinu poznám, ma stále baví,“ prezrádza. Stále je presvedčený, že poriadny kus rezňa alebo poctivý guláš s&nbsp;domácou knedľou pasuje Slovákom viac ako fastfood či diétny zeleninový šalát. „Koniec koncov to vidno aj v&nbsp;kolibách a&nbsp;motorestoch, kam ľudia tak radi chodia na naše tradičné jedlá. Keď je dobrý personál, musí to fungovať,“ nepochybuje. 

Keby som sa stavil, prehral by som všetko

Nateraz je pripravený postaviť sa realite čelom, hoci si niekedy pripadá ako krčmár z&nbsp;inej planéty. Keď jeho podnik so značkou „retroštýl“ navštívia mladí, žasnú, kam sa to vlastne dostali. „Aby som však nehádzal všetkých do jedného vreca, spomeniem partiu vysokoškolákov z&nbsp;Bardejova, ktorí to u&nbsp;mňa zvykli potiahnuť vo veľkej skupine, a&nbsp;aj sme sa spriatelili. Darmo, východ republiky v&nbsp;tomto stále dominuje,“ usmeje sa Jozef Očenáš tak trocha cez slzy. „Keby sa so mnou niekto pred dvadsiatimi rokmi bol stavil, ako sa za ten čas spoločnosť zmení, že obyčajné posedenie pri pive už zďaleka nebude samozrejmosť, prehral by som úplne všetko. Nikdy by som nebol veril, že mnohí ľudia si radšej dajú voziť jedlo domov v&nbsp;plastových prepravkách namiesto toho, aby si zašli na obed či na večeru a&nbsp;porozprávali sa,“ dodáva podnikateľ, ktorého v&nbsp;najbližšom období čaká boj na dvoch frontoch. Dúfa, že z&nbsp;obidvoch napokon ­vyjde víťazne.