Veľký smrad z Londýna
Chorobu roznášali obchodníci, pútnici, migranti aj námorníci. Lode, na ktorých palube sa nachádzali nakazení cholerou, museli vyvesiť žltú vlajku, nemohli nikde kotviť a ostávali v karanténe. Všeliek to však, samozrejme, nebol, choroba si rýchlo hľadala svoje miesto. Veľmi rozšírená bola na pútnických miestach, ako je Mekka, a v chudobných štvrtiach – teda v oblastiach so zlou hygienou a zároveň s veľkou koncentráciou ľudí.
V takýchto „slumoch“ na okrajoch miest žili väčšinou niekdajší obyvatelia vidieka, ktorí prišli za prácou. V podmienkach, ktoré si ani nedokážeme predstaviť a ktoré boli plné pretekajúcich žúmp, spoločných toaliet, smradu a podzemných vôd znečistených výkalmi, mal neviditeľný zabijak priam ideálne podmienky na prežitie. Na jednu obrovskú stoku roznášajúcu skazu sa premenila aj londýnska Temža. Doložený je prípad z leta roku 1858, keď sa hovorilo o veľkom zápachu v Londýne. Smrad z rieky bol taký neznesiteľný, že Dolná snemovňa musela prerušiť zasadnutie a dať namočiť závesy do dezinfekcie.
˃˃˃ Fotografie k článku nájdete v galérii. ˂˂˂Napokon sa politická vrchnosť odhodlala aj na efektívnejšie riešenie – prijala zákon o starostlivosti o Temžu. Hlavný mestský tok sa začal konečne čistiť, vybudovali kanalizačný systém a násypy po oboch stranách rieky. Vďaka týmto opatreniam sa nielenže vyčistil vzduch, ale takisto sa oslabila sila cholery, popri ktorej bola špina z chudobných štvrtí eldorádom aj pre baktérie brušného či škvrnitého týfusu, tuberkulózy, čierneho kašľa, úplavice, zápalu pľúc.
Článok pokračuje na ďaľšej strane.
