V časoch, keď mohli ľudia o splachovacích toaletách len snívať, vyčíňal po celom svete rýchly a mimoriadne efektívny zabijak. Epidémie cholery nemilosrdne kosili najmä tých najchudobnejších.
Pre dnešného človeka len ťažko predstaviteľný hnus, pre našich predkov z 19. storočia bežná realita. Najmä pre obyvateľov rýchlo sa rozrastajúcich veľkomiest bez vybudovanej kanalizácie trápil neznesiteľný zápach výkalov z riek a chudobných štvrtí. To však zďaleka nebolo to najhoršie. Kontaminovaná voda bola ideálna živná pôda pre baktérie Vibrio cholerae a Vibrio El Tor, ktoré dokázali svoje obete doslova vycicať zo života.
˃˃˃ Fotografie k článku nájdete v galérii. ˂˂˂Krátky proces
S názvom jednej z najobávanejších chorôb v histórii ľudstva sa stretávame už od staroveku, písomné zmienky o cholere siahajú až do prvého tisícročia pred naším letopočtom. Prvá z celkovo siedmich najväčších pandémií vypukla v roku 1816 v Indii. Nákaza sa tam rozšírila z nádrže na Gange. Vôbec najničivejšia bola v poradí tretia pandémia. Tá v polovici 19. storočia zasiahla prakticky celý svet (najmä Rusko) a za osem rokov vyčíňania si vyžiadala viac ako milión ľudských životov.
Úmrtnosť na choleru bola v tých časoch nemenej desivá ako jej priebeh – minimálne 50 percent. Nemilosrdne brala život aj každému štvrtému dieťaťu do jedného roka. Typické symptómy nakazeného boli kŕče, vracanie, vodnatá hnačka, tmavnutie kože, ktorá strácala elasticitu, a najmä obrovská dehydratácia, pri ktorej strata vody z tela predstavovala až 26 litrov denne! Nečudo, že najmä u slabších jedincov, ako boli starí ľudia a deti, nastal metabolický rozvrat a smrť už po niekoľkých hodinách.
Článok pokračuje na ďaľšej strane.
