Svoju novinársku kariéru som začínal v roku 1995 v rodnom Brne, aby som v nej potom pokračoval na Slovensku. Až do roku 2007, kedy sa môj život spojil so Životom, som sa ako redaktor venoval predovšetkým športovému spravodajstvu a publicistike, dnes sa v rámci nášho magazínu zaoberám podstatne širšou ponukou tém v stredoslovenskom regióne. Najkrajším bonusom tejto práce je fakt, že sa stretávam so stále novými, častokrát veľmi inšpiratívnymi ľuďmi a rozširujem si svoj všeobecný rozhľad. Čo viac s môže človek od svojho povolania želať? Hoci aj v ňom niekedy prežívam ťažšie chvíle, doteraz ma neomrzelo a verím, že to tak ešte nejaký čas zostane.

Richard Budín

Pre dnešného človeka len ťažko predstaviteľný hnus, pre našich predkov z&nbsp;19. storočia bežná realita. Najmä pre obyvateľov rýchlo sa rozrastajúcich veľkomiest bez vybudovanej kanalizácie trápil neznesiteľný zápach výkalov z&nbsp;riek a&nbsp;chudobných štvrtí. To však zďaleka nebolo to najhoršie. Kontaminovaná voda bola ideálna živná pôda pre baktérie Vibrio cholerae a&nbsp;Vibrio El Tor, ktoré dokázali svoje obete doslova vycicať zo života.

S&nbsp;názvom jednej z&nbsp;najobávanejších chorôb v&nbsp;histórii ľudstva sa stretávame už od staroveku, písomné zmienky o&nbsp;cholere siahajú až do prvého tisícročia pred naším letopočtom. Prvá z&nbsp;celkovo siedmich najväčších pandémií vypukla v&nbsp;roku 1816 v&nbsp;Indii. Nákaza sa tam rozšírila z&nbsp;nádrže na Gange. Vôbec najničivejšia bola v&nbsp;poradí tretia pandémia. Tá v&nbsp;polovici 19. storočia zasiahla prakticky celý svet (najmä Rusko) a&nbsp;za osem rokov vyčíňania si vyžiadala viac ako milión ľudských životov.

Úmrtnosť na choleru bola v&nbsp;tých časoch nemenej desivá ako jej priebeh – minimálne 50 percent. Nemilosrdne brala život aj každému štvrtému dieťaťu do jedného roka. Typické symptómy nakazeného boli kŕče, vracanie, vodnatá hnačka, tmavnutie kože, ktorá strácala elasticitu, a&nbsp;najmä obrovská dehydratácia, pri ktorej strata vody z&nbsp;tela predstavovala až 26 litrov denne! Nečudo, že najmä u&nbsp;slabších jedincov, ako boli starí ľudia a&nbsp;deti, nastal&nbsp;metabolický rozvrat a&nbsp;smrť už po niekoľkých hodinách.

<strong>Článok pokračuje na ďaľšej strane.</strong>

Chorobu roznášali obchodníci, pútnici, migranti aj námorníci. Lode, na ktorých palube sa nachádzali nakazení cholerou, museli vyvesiť žltú vlajku, nemohli nikde kotviť a&nbsp;ostávali v&nbsp;karanténe. Všeliek to však, samozrejme, nebol, choroba si rýchlo hľadala svoje miesto. Veľmi rozšírená bola na pútnických miestach, ako je Mekka, a&nbsp;v&nbsp;chudobných štvrtiach – teda v&nbsp;oblastiach so zlou hygienou a&nbsp;zároveň s&nbsp;veľkou koncentráciou ľudí.

V&nbsp;takýchto „slumoch“ na okrajoch miest žili väčšinou niekdajší obyvatelia vidieka, ktorí prišli za prácou. V&nbsp;podmienkach, ktoré si ani nedokážeme predstaviť a&nbsp;ktoré boli plné pretekajúcich žúmp, spoločných toaliet, smradu a&nbsp;podzemných vôd znečistených výkalmi, mal neviditeľný zabijak priam ideálne podmienky na prežitie. Na jednu obrovskú stoku roznášajúcu skazu sa premenila aj londýnska Temža. Doložený je prípad z&nbsp;leta roku 1858, keď sa hovorilo o&nbsp;veľkom zápachu v&nbsp;Londýne. Smrad z&nbsp;rieky bol taký neznesiteľný, že Dolná snemovňa musela prerušiť zasadnutie a&nbsp;dať namočiť závesy do dezinfekcie.

Napokon sa politická vrchnosť odhodlala aj na efektívnejšie riešenie – prijala zákon o&nbsp;starostlivosti o&nbsp;Temžu. Hlavný mestský tok sa začal konečne čistiť, vybudovali kanalizačný systém a&nbsp;násypy po oboch stranách rieky. Vďaka týmto opatreniam sa nielenže vyčistil vzduch, ale takisto sa oslabila sila cholery, popri ktorej bola špina z&nbsp;chudobných štvrtí eldorádom aj pre baktérie brušného či škvrnitého týfusu, tuberkulózy, čierneho kašľa, úplavice, zápalu pľúc.

Naliehavé otázky, s&nbsp;čím máme pri cholere vlastne do činenia, zodpovedali múdre hlavy až v&nbsp;druhej polovici 19. storočia. Anglický lekár John Snow urobil v&nbsp;roku 1854 dôležitý objav, keď našiel spojitosť medzi cholerou a&nbsp;kontaminovanou vodou. Samotnú baktériu ako prvý izoloval taliansky anatóm Filippo Pacini a&nbsp;neskôr ju identifikoval nemecký lekár a&nbsp;jeden zo zakladateľov bakteriológie Robert Koch. Hoci dnes využívame čoraz dokonalejšie vakcíny a&nbsp;vyspelejšia časť sveta pozná obávanú chorobu už iba z&nbsp;histórie, stále sa nájdu miesta, kde na ňu zomierajú ľudia – či už vinou obmedzeného prístupu k&nbsp;neškodnej vode, alebo prírodných katastrof, akú sme zaznamenali napríklad v&nbsp;podobe zemetrasenia na Haiti.

V&nbsp;rokoch 2012 a&nbsp;2015 vystrájala cholera v&nbsp;Iraku, problém s&nbsp;ňou majú aj vo viacerých afrických krajinách. Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie sa ročne nakazí 1,3 až štyri milióny ľudí, z&nbsp;ktorých zomierajú desaťtisíce. V&nbsp;roku 2017 sa začala celosvetová globálna stratégia kontroly cholery s&nbsp;cieľom znížiť úmrtia o&nbsp;90 percent, pričom po roku 2030 by malo nastať výrazné zlepšenie. Pri skorej diagnostike a&nbsp;lekárskej starostlivosti, pri ktorej sa okrem antibiotík podáva napríklad roztok čistej vody, soli a&nbsp;cukru, je dnes úmrtnosť len necelé percento nakazených.