Viera Václavková

Chudobná krajina v&nbsp;strednej Afrike, ale na prírodu a&nbsp;zvieratá bohatá. Asi aj preto, že múdri ľudia tohto sveta sa v&nbsp;minulosti rozhodli vytvoriť tu dnes už svetoznáme parky, aby ochránili zvieratá.

Je republika prezidentského typu v strednej Afrike. Ekonomicky je závislá na poľnohospodárstve, v ktorom pracuje až 90 % obyvateľstva. Z Tanzánie vyvážajú najmä bavlnu a kávu, ekonomiku však stále viac vylepšuje turizmus. Okrem národných parkov Serengeti a Ngorongoro turistov lákajú nádherné pláže pri Indickom oceáne a najvyššia africká hora Kilimandžáro (5 895 m). Hlavné mesto je Dodoma, no najväčšie je Dar es Salaam (4,365 milióna obyvateľov), ktoré je aj obchodným centrum. Dohovoríte sa  swahilčinou a angličtinou. V tejto krajine s rozlohou  945 087 km2 žije 55,5 obyvateľov. Nájdete tu vyše 120 etnických skupín a každá má svoj jazyk.

Tanzánia

Smerujeme na sever krajiny, kde sa nachádza najstarší tanzánijský Národný park Serengeti s&nbsp;rozlohou takmer 15-tisíc štvorcových kilometrov (asi tretina Slovenska). Ročne ním prejdú státisíce kusov divej zveri. Je naozaj výnimočný a&nbsp;zrejme aj preto sa dostal na Zoznam svetového dedičstva UNESCO. Cestou sa zastavíme v&nbsp;masajskej dedinke. Zopár nízkych domčekov, otvory na dvere vysoké tak pre trpaslíkov. Chcem do jedného nazrieť a&nbsp;musím sa poriadne zohnúť. A&nbsp;to teda nie som vysoká. Sprievodca sa usmieva a&nbsp;ukazuje na niečo, čo mi pripomína suché kravské lajná. Nechápem, ako to súvisí s&nbsp;domcami. Zasmeje sa a&nbsp;vysvetľuje, že stavebný materiál je hlina, suché lajná, palice aj kukuričné kôrovie.

Z&nbsp;takého materiálu nemôžu steny domca vytiahnuť vysoko, lebo by sa zrútil. To už majú odskúšané. Takto stavali domy generácie pred nimi a&nbsp;stavajú ich aj teraz. A&nbsp;väčšinou sú výsledkom práce žien. Celú oblasť terajšieho národného parku pôvodne obývali Masajovia, ktorí sa v&nbsp;roku 1951 museli vysťahovať. Malá skupinka však zostala žiť tu za hranicou parku, zmierená s&nbsp;tým, že antilopy občas nerešpektujú neviditeľnú hranicu svojho územia, a&nbsp;keď nájdu na políčkach domorodcov niečo chutné, ponúknu sa. Pokračujeme v&nbsp;jazde, až kým nás nezastaví vstupná brána do ozajstného prírodného raja – Serengeti. Zaplatíme vstupné, sprievodca dá organizačné pokyny a&nbsp;nastupujeme do land cruiserov.

Prejdeme niekoľko desiatok metrov a&nbsp;uvedomujem si, že som v&nbsp;najslávnejšom parku, ktorý ročne navštívia tisíce turistov a&nbsp;prejdú ním milióny zvierat. A&nbsp;potom zbadám hlavy žiráf. Obhrýzajú pichľavú akáciu tak profesionálne, že sa nezrania. Rozhliadam sa savanou, či nezazriem nejakú šelmu. Pred nami idúce autá zastali. Prídeme bližšie k&nbsp;nim a&nbsp;objaví sa pred nami levia rodina. Levica s&nbsp;mladými akoby unudene zdvihne hlavu, a&nbsp;keď zistí, že sú to zasa len turisti, uloží sa späť do trávy. Nechce pózovať, no aj tak mám na pamäťovej karte prvé zviera z&nbsp;takzvanej veľkej päťky: lev, hroch, leopard, byvol, nosorožec. Pomaly sa vlečieme cestičkami, pred nami poskakujú impaly, obzerajú si nás levy a&nbsp;túlia sa k&nbsp;sebe zebry. Naše auto ich nevyruší. Možno sú hluché... Nie, nie, len zvyknuté na ten zvuk. Vedia, že im nič zlé nehrozí. Mladá zebra to dokazuje. Bez zábran si ľahne na cestu a&nbsp;prevaľuje sa na nej. Pštrosy sa chvíľu pozerajú, čo to vyvádza, a&nbsp;potom sa stratia vo vysokej tráve.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Keďže práve tento park je povestný migráciou pakoní, chceme ich nájsť. Nie je to jednoduché. Kde boli včera, dnes už nie sú. Za noc prejdú aj 50 kilometrov. Náš šofér odbočí k&nbsp;jazierku a&nbsp;vysielačkou sa dohovára s&nbsp;rangerom. Môžeme vystúpiť, idem bližšie k&nbsp;jazierku, v&nbsp;ktorom sú natlačené hrochy. Užívajú si to, no ten zápach je odporný. Treba sa vzdialiť. Ďalšie kilometre jazdy, potom zvírený prach a&nbsp;stádo pakoní sa ženie porastom. Sú to v&nbsp;podstate antilopy. Masajovia tvrdia, že tieto zvieratá stvoril ich boh Enkail akoby z&nbsp;náhradných dielcov, ktoré mu zostali po ostatných zvieratách. Rohy majú po byvolovi, nohy ako byvolec, pruhy po zebre, hrivu od leva, chvost ako kôň a&nbsp;telo ako hyena. Pakone sa priblížia, správajú sa, akoby sme tu neboli, víria prach a&nbsp;ozýva sa dunenie kopýt.

Večer si pochutnám na výbornej rybe z&nbsp;neďalekého jazera. Personál je milý a&nbsp;ochotný. Majiteľmi rezortov sú väčšinou Európania, ale zarobiť dajú aj domácim, ktorých si vyškolia. Cestovný  ruch do ekonomiky prináša veľké zisky, servis pre turistov preto musí byť na úrovni. Aj je. Domčeky čistučké, teplá voda samozrejmosť, a&nbsp;keď je večer trošku chladnejšie, v&nbsp;posteli nechýba termofor. Dám si sprchu a&nbsp;užívam si ležanie. O&nbsp;chvíľu niekto na oblohe odštartuje ohňostroj bleskov a&nbsp;strecha pripomína obrovskú tamburínu. Dážď na nej bubnuje a&nbsp;podľa intenzity sa menia tóny. Užívam si africkú búrku, aj keď schovaná v&nbsp;domčeku, a&nbsp;príjemne unavená zaspím.

Na druhý deň ráno idem k&nbsp;jazeru s&nbsp;prívlastkom najväčšie v&nbsp;Afrike. Veľkosťou sa zaraďuje na tretie miesto na svete. Áno, je to Viktóriino jazero a&nbsp;spája Tanzániu s&nbsp;Keňou a&nbsp;Ugandou. Voda je nezvyčajne šedivá a&nbsp;rybársky čln sa po nej kĺže veľmi ľahko. Asi bez úlovku. Po nočnej búrke sa rybári vydali na jazero neskoro a&nbsp;teraz sa vracajú, aby niečo z&nbsp;úlovku predali. Ryby dodávajú do reštaurácií, hotelov a&nbsp;ujde sa aj dedinčanom. Kráčam do neďalekej dediny Muaburubu. Ženy s&nbsp;vedrami na hlavách si nesú vodu z&nbsp;jazera. O&nbsp;chvíľu som na trhu. Na zemi plachty, trepú sa na nich malé ryby a&nbsp;väčšie hneď pitve ďalšia žena. Prepletajú sa deti, niektoré aj s&nbsp;mladším súrodencom na chrbte. Pred domami sú kravy a&nbsp;kozy. Dedinskú pohodu naruší rev motorky. Jej majiteľ sa hrdo obzrie, či vzbudil záujem, a&nbsp;keď sa skontaktuje s&nbsp;množstvom očí, odfrčí. V&nbsp;tejto krajine je to tak. Keď si kúpite motorku, môžete na nej jazdiť hneď, vodičský preukaz nepotrebujete.

Presunieme sa do ďalšieho národného parku Ngorongoro. Náš hotelík je vo výške 2&nbsp;400 metrov na okraji vyhasnutého vulkánu. Ráno sa z&nbsp;okna pozerám na jeho „dno“. Tam v&nbsp;hĺbke je najväčšia koncentrácia voľne žijúcich afrických zvierat na svete. Nasadáme do auta a&nbsp;serpentínami klesáme až o&nbsp;600 metrov nižšie. Zdiaľky sa ako pohyblivé kríky priblížia mohutné slony. Sú to naozaj opachy. Slon africký je zo všetkých slonov najväčší. Cestou obhrýzajú všetko zelené, vyvalia nejaký strom a&nbsp;tvária sa, že je to v&nbsp;pohode. A&nbsp;potom vybehnú nosorožce. No bežia smerom od nás, akoby sa báli. Nafotiť ich nie je jednoduché, aj keď sa náš šofér snaží manévrovať autom tak, aby sa nám „úlovok“ podaril. Nie je to ono, no čo už, nemôže krúžiť, kadiaľ by sme chceli. Predpisy to nedovoľujú. Sprievodca zaostrí ďalekohľad a&nbsp;máme byvoly. Krátka jazda, šofér vypne motor a&nbsp;zvieratá sa priblížia. Ich mohutné rohy naháňajú strach. Tie veru nie sú ľahkou korisťou pre levy. Sú totiž súdržné. Keď niektorého slabšieho alebo chorého levica napadne, ďalšie byvoly mu pribehnú na pomoc a&nbsp;zachránia ho.

Fotím zvieratá a&nbsp;teším sa, že ich mám na pamäťovej karte. Rozšírili mi veľkú päťku. Chýba mi už len prefíkaný leopard. Vodič sa spája s&nbsp;vodičom ďalšieho auta a&nbsp;sonduje, či už leoparda objavili. Nie. A&nbsp;to prešli miesta, kde sa obvykle zdržiava. Presúvame sa a&nbsp;stretáme autá s&nbsp;turistami. A&nbsp;vtedy z&nbsp;trávy vystrčí hlavu čosi škvrnité. Fotím, no je to „len“ gepard. Pohneme sa ďalej a&nbsp;hľadáme leoparda. Vnímam nádhernú krajinu a&nbsp;užívam si ju. Pri malom jazierku si hasia smäd krásne žeriavy. Neďaleko nich hyena skúma terén. Lenivé levy oddychujú v&nbsp;tieni a&nbsp;prasa bradavičnaté aj s&nbsp;potomkami hľadá potravu. Leopard nám v&nbsp;ten deň len prebehol tesne popred auto a&nbsp;stratil sa v&nbsp;kríkoch. Cestou na letisko zastavujeme v&nbsp;obchodíku so suvenírmi. Kúpim si masku a&nbsp;nejaké darčeky pre kamarátov. Celú veľkú päťku som síce do fotoaparátu neulovila, ale v&nbsp;pamäti mi zostane.