Peter Ličák

Zaujímavejšia história než tá, ktorú začala táto dedina písať v&nbsp;roku 1280, by sa hľadala v&nbsp;podhorí Vysokých Tatier asi ťažko. A&nbsp;súčasnosť nie je v&nbsp;obci o&nbsp;nič menej zaujímavá. Veď posúďte sami. Nenadarmo ani nie bezdôvodne Spišskotepličania hrdo hlásajú, že zamilovať sa do Spišskej Teplice pod vŕškami Kozích chrbtov, oddeľujúcich zelenou hradbou Podtatranskú kotlinu od Hornádskej kotliny, je tá najjednoduchšia vec na svete. Dôvodov na toto tvrdenie majú naporúdzi niekoľko.

Poloha: Prešovský kraj, okres Poprad, región Spiš
&nbsp;
Prvá písomná zmienka: 1280
&nbsp;
Nadmorská výška: 704 m
&nbsp;
Počet obyvateľov: 2 373

Spišská Teplica

„Našu obec založila rehoľa cisterciánov z&nbsp;kláštora v&nbsp;Spišskom Štiavniku –&nbsp;mníšskeho rádu, ktorý historici považujú za pomyselné zrkadlo utvárania stredovekej spoločnosti. Keď v&nbsp;stredovekých kláštoroch, v&nbsp;tých časoch hybnej sile cirkvi, silneli na konci 11.&nbsp;storočia túžby po intenzívnejšom prežívaní viery, vznikali v&nbsp;európskych krajinách reformné rehole, jednou z&nbsp;nich bola aj rehoľa cisterciánov, našich zakladateľov,“ hovorí starosta Spišskej Teplice Radoslav Šeliga (48).

V&nbsp;niektorých zaostalejších, najchudobnejších končinách dnešného Slovenska vtedy ľudia poznali papier len z&nbsp;počutia, z&nbsp;rozprávania svetobežníkov, ktorí zažili svet aj za chotárom dediny. Zatiaľ čo na východnom okraji Spišskej Teplice na brehu potoka už v&nbsp;roku 1613 začal levoč­ský doktor Samuel Spilenberger vyrábať papier vo svojej papierni. Na jej vybudovanie mu dal povolenie kráľ Matej&nbsp;II.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z NENÁPADNEJ OBCE PLNEJ ZAUJÍMAVÝCH PREKVAPENÍ NÁJDETE V GALÉRII

Základnou surovinou na výrobu papiera boli handry, v&nbsp;spišskom nárečí ‚šmaty‘, ich zbieraním pre papiereň sa živili handrári, ktorých tu na Spiši nazývali ‚šmacare‘. „Bola to celkom dobre organizovaná činnosť, handrári mali vrchnosťou určený obvod, v&nbsp;ktorom mohli handry zberať, v&nbsp;tých časoch to bolo dosť významné privilégium. Handier bol nedostatok nielen tu na Spiši, ale dokonca v&nbsp;celej Európe, a&nbsp;tak si papierenskí majstri prísne strážili svoje práva na ich výkup. Handry nahradila až v&nbsp;19.&nbsp;storočí lacnejšia surovina –&nbsp;celulóza. Ručné papierne začali zanikať, niektoré sa preorientovali na strojovú výrobu, z&nbsp;niektorých vznikli píly alebo mlyny. Žiaľ, na Slovensku sa z&nbsp;pôvodných ručných papierní nezachovala ani jedna, v&nbsp;našej obci si jej existenciu a&nbsp;príbeh pripomíname v&nbsp;obecnom múzeu, otvorenom v&nbsp;minulom roku,“ predstavil nám jednu z&nbsp;mnohých zaujímavých kapitol histórie Spišskej Teplice jej starosta.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Kým sa Radoslav Šeliga ujal pred desiatimi rokmi vedenia teplickej samosprávy, štrnásť rokov sa venoval vo vlastnej firme stavebníctvu. „V&nbsp;tom čase, keď som skončil štúdium na stavebnej fakulte, bola na Slovensku vysoká nezamestnanosť, ako inžinier bez praxe som nemal takmer žiadnu šancu nájsť si prácu v&nbsp;stavebníctve. Keď som nechcel sedieť doma so založenými rukami a&nbsp;brať sociálnu podporu pre nezamestnaných, mal som len dve možnosti: alebo sa pobrať za prácou do zahraničia, alebo si založiť vlastnú stavebnú firmu. Zvolil som druhú, ťažšiu cestu. Zamestnal som pätnásť ľudí, pomáhal mi otec aj švagor, robili sme menšie zákazky na okolí, ale aj v&nbsp;našej dedine, tu sme zregulovali potok, postarali sme sa o&nbsp;vybudovanie chodníkov,“ spomína na svoje podnikanie v&nbsp;stavebníctve inžinier Šeliga.

Dnes chlapsky priznáva, že keď vyhral prvý volebný súboj o&nbsp;post starostu, vstupoval na neznámu pôdu, nemal dokonca ani skúsenosti z&nbsp;práce obecného poslanca. Jedno však vedel naisto: na dvoch stoličkách sa sedieť nedá, to sa deje len vo vysokej politike. A&nbsp;tak živnosť so zameraním na stavebné práce zrušil. „Od prvej chvíle na obecnom úrade som však bol presvedčený o&nbsp;tom, že Spišská Teplica má veľký potenciál, ktorý nebol zužitkovaný. Ani pre našich obyvateľov, ani pre turistov. Nie sme síce v&nbsp;priamom dotyku s&nbsp;Vysokými Tatrami, ale predsa len by sme z&nbsp;ich blízkosti mohli čosi vyťažiť. Ale to potrebuje rozprúdiť v&nbsp;obci turistický ruch, nečakať, že nám turisti len tak z&nbsp;ničoho nič padnú doprostred obce z&nbsp;neba. Na taký zázrak som nikdy neveril. Preto sme v&nbsp;dedine vlani rozbehli významnú medzinárodnú spoluprácu s&nbsp;poľskou obcou Szaflary,“ vysvetľuje starosta. Na realizáciu projektu nazvaného Cisterciáni pod Tatrami –&nbsp;spoločné korene a&nbsp;spoločná budúcnosť Szafliar a&nbsp;Spišskej Teplice mali len jeden rok.

„Priznávam, spočiatku som bol skeptický, že za taký krátky čas dokážeme v&nbsp;našich drsných klimatických podmienkach preinvestovať na niekoľkých akciách 1,2&nbsp;milióna eur z&nbsp;Európskeho fondu regionálneho rozvoja. Za dvanásť mesiacov sme však premenili storočnú hospodársku budovu v&nbsp;susedstve kostola na múzeum s&nbsp;podkrovnými priestormi pre tvorivé dielne, park v&nbsp;centre dediny sme premenili na jedinečnú promenádu so vzdelávacím, informačným a&nbsp;ekologickým významom. Na území nikoho za záhradami domov na Prašniciach sme na relax a&nbsp;zdravú mikroklímu vytvorili dažďovú záhradu, na svahu Príkra vznikla kalvária v&nbsp;cisterciánskom štýle. V&nbsp;rámci tohto projektu sme vydali z&nbsp;pera troch autorov aj knihu o&nbsp;histórii našej obce, časť peňazí sme použili na reštaurovanie barokových sôch a&nbsp;svietnikov, ktoré sa našli v&nbsp;obci a&nbsp;boli vyhlásené za národné kultúrne pamiatky. Teší ma, že sa nám podarilo zorganizovať dva vydarené jarmoky a&nbsp;štrnásť tvorivých dielní aj dať do digitálnej podoby obecnú kroniku,“ vyrátal starosta obce prínosy, ktoré z&nbsp;európskych peňazí ozvláštnili v&nbsp;minulom roku Spišskú Teplicu.

Obecný úrad vydal v&nbsp;rámci projektu Cisterciáni pod Tatrami v&nbsp;náklade tritisíc kusov vyše 230-stranovú publikáciu o&nbsp;histórii Spišskej Teplice. Spolu s&nbsp;archeológom Mariánom Sojákom z&nbsp;Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied, s&nbsp;geológom a&nbsp;propagátorom histórie baníctva na Spiši Adriánom Harničárom na nej spolupracovala aj Anna Diačiková (69) z&nbsp;Katedry manažmentu Pedagogickej fakulty Katolíckej univerzity v&nbsp;Ružomberku. 

Rodáčka z&nbsp;Jabloňoviec v&nbsp;okrese Levice sa do nového domu v&nbsp;Spišskej Teplici prisťahovala z&nbsp;popradského panelákového bytu pred sedemnástimi rokmi. Do podhoria Vysokých Tatier prišla po absolvovaní inžinierskeho štúdia na chemickotechnologickej fakulte Slovenskej technickej univerzity v&nbsp;Bratislave za svojím manželom. Na konci sedemdesiatych rokov dostala ponuku na prácu v&nbsp;prestížnom Výskumnom ústave chemických vlákien vo Svite, kde sa dvanásť rokov venovala aplikovanému výskumu. V&nbsp;tejto výskumnej práci sa našla, na konto si pripísala štyri patenty, ktoré neostali iba na papieri, ale boli v&nbsp;praxi aj zrealizované. Po sprivatizovaní Chemosvitu vo Svite jej šéf tejto akciovej spoločnosti Michal Ľach ponúkol post manažérky strategického marketingu a&nbsp;integrovaného riadenia informácií, tento úsek strategického rozvoja odborníci hodnotili ako jeden u&nbsp;najúspešnejších na svete.

„Keď som od pána starostu dostala ponuku zmapovať pre publikáciu o&nbsp;histórii Spišskej Teplice historický význam mníšskeho rádu cisterciánov pre Európu aj pre našu obec, prijala som to ako veľkú výzvu. Priznám sa, že kým sme sa neprisťahovali do Spišskej Teplice, o&nbsp;existencii tohto rádu, založeného v&nbsp;roku 1098, som netušila, ani som o&nbsp;ňom nič nevedela. Cisterciáni boli vlastne prví integrátori Európy, ich ekonomický model života spoločnosti je až šokujúco neprekonateľný. Ich rád predstavoval v&nbsp;stredovekej Európe významný fenomén, ktorý sa spolupodieľal na vytváraní spoločnej európskej civilizácie spájajúcej krajiny západného kresťanstva. Cisterciánska ekonomika bola vlastne predobrazom nového, na špecializácii založeného podnikania. Dodnes v&nbsp;mnohých európskych krajinách vidíme stopy práce cisterciánskych rehoľníkov, či už ide o&nbsp;dediny, hospodárske dvory, rybníky, alebo systém ciest a&nbsp;koridorov, ktoré vznikli ich pričinením,“ hovorí o&nbsp;pôsobení rádu cisterciánov v&nbsp;Európe Anna Diačiková.

Od chvíle, keď sa pustila do písania kapitol o&nbsp;histórii a&nbsp;vplyve cisteriánov na vývoj Európy, do napísania poslednej bodky odpracovala na tvorbe publikácie 800&nbsp;hodín. „Popri mojej pedagogickej práci na Katolíckej univerzite v&nbsp;Ružomberku to bola pre mňa veľká záťaž, kniha pohltila na pol roka všetok môj voľný čas. Venovala som tejto mimoriadne zaujímavej téme všetky voľné dni, každú sobotu, každú nedeľu. Mala som aj šťastie, keď sa mi podarilo v&nbsp;národnom archíve v&nbsp;Budapešti nájsť vlani v&nbsp;auguste dve zaujímavé listiny. Bol to dokument z&nbsp;roku 1280, ktorý je najstaršou písomnou zmienkou o&nbsp;existencii našej obce, a&nbsp;listina, v&nbsp;ktorej kráľ Žigmund potvrdil svoje rozhodnutie o&nbsp;obnove Teplice,“ povedala pre Život Anna Diačiková, s&nbsp;ktorou sme sa pri stretnutí v&nbsp;Spišskej Teplici dohodli na rozsiahlejšom rozhovore o&nbsp;vplyve u&nbsp;nás málo známej mníšskej rehole cisterciánov na život v&nbsp;stredovekej Európe.

Veľký podiel na výnimočnom projekte má interiérový dizajnér Miroslav Dudáš (62). Sympatický muž, ktorý by už mohol so založenými rukami bilancovať úspechy, ktoré dosiahol vo svete, lenže jeho talent, podporovaný náturou, mu to nedovolí. A&nbsp;majster Dudáš sa ich spojenectvu nebráni, ďakuje štedrému osudu, že pri práci nevyhorel, že stále má chuť tvoriť a&nbsp;prijímať výzvy, ktoré ho stále pokúšajú zo všetkých končín Európy. 

„Neviem, ako by som dnes žil, lepšie povedané, duševne i&nbsp;fyzicky živoril, keby sme červenú boľševickú diktatúru neboli v&nbsp;roku 1989 poslali do čerta. Po jej páde sa mi otvoril svet, o&nbsp;spoluprácu ma požiadali firmy z&nbsp;Nemecka, Francúzska, zo Švajčiarska, v&nbsp;súčasnosti ma zamestnáva priemyselný dizajn pre fínsku firmu, pracujem pre nich už pätnásť rokov. Prvú veľkú zákazku zo zahraničia som dostal v&nbsp;roku 1995 z&nbsp;Nemecka, robil som tam interiér na kľúč, teda od návrhu až po jeho výrobu. Mal som vtedy ateliér v&nbsp;Matejovciach, zamestnával som remeselníkov mnohých profesií –&nbsp;stolárov, zámočníkov, čalúnnikov, a&nbsp;mnoho majstrov ďalších profesií potrebných na výrobu kompletného interiéru,“ hovorí o&nbsp;svojej práci pre zahraničných klientov pán Dudáš.

S&nbsp;výsledkom jeho dizajnérskej práce sa dnes môžete stretnúť aj v&nbsp;kaviarni a&nbsp;bare Grandhotela v&nbsp;Starom Smokovci. „Od návrhu secesného štýlu cez výrobu interiéru po otvorenie uplynulo len šesť týždňov. Rezešovci, ktorí boli majiteľmi tohto ikonického tatranského hotela, neverili, že na totálnu zmenu interiéru postačí taký krátky čas. Ale musím sa priznať, že počas prác na tejto dizajnérskej zákazke som denne spal tri hodiny. No výsledok stál za to,“ konštatuje interiérový dizajnér európskeho formátu.

Na projekte Cisterciáni pod Tatrami odpracoval za desať mesiacov minulého roka viac ako tritisíc hodín. „Ako autor návrhov obecného múzea aj kalvárie postavenej v&nbsp;cisterciánskom štýle, návrhov a&nbsp;remeselnej výroby diel a&nbsp;exponátov pre obecné múzeum som denne pracoval dvanásť až štrnásť hodín, za celý čas prác na tomto unikátnom projekte som mal len sedem voľných dní. Pri práci na mamutovi, ktorý váži 250&nbsp;kilogramov, som išiel na doraz, jeho drevenú konštrukciu som vyplnil polystyrénom, srsť sa mi podarilo verne urobiť z&nbsp;ľanových vlákien a&nbsp;konopného tesnenia. Bola to poriadna fuška, ale podľa reakcií návštevníkov obecného múzea sa dielo podarilo,“ tešia slová uznania Miroslava Dudáša.

Pod Kozími chrbtami: Zber handier pre papiereň bol privilégiom „šmacarov“ zo Spišskej Teplice

Peter Ličák

Výber pre vás

Pod Kozími chrbtami: Zber handier pre papiereň bol privilégiom „šmacarov“ zo Spišskej Teplice

Peter Ličák

Súvisiace články

Lekvárnici spod Baranca: Prečo obyvateľom obce Jakubovany prischla táto prezývka?

Milá Píla: V obci, ktorú vedie starosta so štyrmi vysokými školami

Hrdí Podbrezovčania: Vo výnimočnej dedine výnimočných ľudí s dvoma dátumami „narodenia“

Výber pre vás