Brod Vlčie hrdlo

Pod ramenom športovej lodenice vo Vlčom hrdle je dlhá zákruta, za ktorou sa na dne rieky usádza cenný materiál. Tu ťažia štrk. Od bagrov ho vozia malé nákladné lodičky, ktorým lodníci hovoria „mepky“ (motorová elevátorová pramica, pozn. red.) do štrkovne v zátoke Zuzana v Petržalke. Na starostlivosť o slovenský úsek Dunaja zostali štátu tri korčekové bagre, Váh, Vtáčnik a Považie, k tomu žeriavy a plávajúci mechanizmus Kunov s podkopovou lyžicou. Zo závodu Dunaj Bratislava Slovenského vodohospodárskeho podniku ma vzali pozrieť sa, ako to na dunajskom bagri funguje. Ušlo sa mi Považie. Najprv som musel počkať, kým mi vyprázdnia „mepku“ v zátoke Zuzana a odplávame.

Brod Vlčie hrdlo je zradný. Na tomto mieste stačí nepozornosť kapitána. Keď sa dostane mimo vyznačenú plavebnú dráhu, loď nasadne na dno. Trochu sa to tu prúdením rieky mení, aktuálny stav plavebnej dráhy ukazujú bóje. Treba byť pozorný. „Pri tejto bagrovacej akcii máme nasadené štyri plavidlá, ktoré odvážajú vyťažený štrk. Sú na nich skúsení kapitáni, od ktorých sa učia mladší,“ hovorí vedúci strediska bagrovacích prác Peter Ščasný.

Na odstránenie sedimentov zo zdrže Hrušov je zameraný jeden z projektov, v ktorom bude hrať kľúčovú úlohu závod Dunaj Bratislava. „V roku 2024 by sme mali dostať nové mechanizmy s väčším výkonom, ktoré zdrži vrátia pôvodný tvar a hĺbky. Najskôr sa pustíme do plavebnej dráhy a potom do ďalších dôležitých častí. Dostaneme tri podkopové bagre a jeden sací bager. Sme v procese obstarávania. K tomu zrekonštruujeme jeden z našich remorkérov Hont. Bude mať vyšší výkon. Dostaneme aj dva nové výsypné člny. Tešíme sa na nové mechanizmy.“ V zátoke Zuzana vyprázdňuje „mepky“ elevátor. Cez jeho dlhú akoby ruku s bežiacim pásom sypú štrk na breh. Elevátor môžu zakotviť kdekoľvek, kde ho práve treba.

So zaviazanými očami

Motorové elevátorové plavidlá majú skvelé manévrovacie schopnosti, len ich ovládanie je na dnešnú dobu komplikované a staromódne. Všetko je na nich mechanické. Možno raz, po generálkach, dostanú joysticky… Najskúsenejší spomedzi dunajských vlkov na „mepkách“ je Ján Kováč. Je im verný už 55 rokov. „Býval som v starom Pálenisku pod Bratislavou. Dostať sa na Dunaj tu nebolo nič mimoriadne. Všetci okolo mňa mali niečo s riekou. Mama predávala lístky na legendárnom prievoze Proppeler. Veľké Pálenisko zlikvidovali pri stavbe Prístavného mosta. Tam bola dedova lúka,“ ukazuje cez okno kormidelne. Od začiatku je na „mepkách“. „Pre túto som si bol v komárňanských lodeniciach v roku 1977 a odvtedy som na nej. Mohol som ísť už pracovať všelikam, ale tu to poznám. Môžem kormidlovať aj so zatvorenými očami,“ hovorí s úsmevom. Ján Kováč na lodi býva iba keď je to nevyhnutné. Inak po šichte cestuje domov na druhý koniec Bratislavy.

Pokračovanie na ďalšej strane...