Prešlo tridsať rokov od prehradenia Dunaja pri Hrušove, keď sa Slovensko rozhodlo dokončiť vlastný variant pôvodného medzinárodného vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros. Maďari zmenili názor a zachovali si divočinu, my máme obrovskú vodnú plochu v gigantickej betónovej vani, z ktorej nie je iba osoh, ale je s ňou aj kopa starostí. Starosti s vodným dielom v nížine sú vždy väčšie, ako s takým, ktoré stojí medzi vrchmi. O tú obrovskú vaňu sa treba starať. Aj o to, čo nám do nej priteká.

Bahno, piesok, kamene

Rieka splachuje všetko, čo prúd vody unesie už od prameňa. Ako mohutnie, posúva čoraz väčšie kusy, najprv bahno, piesok, potom kamienky, celé kamene... Najmä po záplavách berie so sebou celé kmene stromov a často aj búdky a búdy postavené na brehoch. V Hrušovskej zdrži, ktorá mala byť nádržou na vodu pre vodnú elektráreň sa usádza bahno a stáva sa z nej nádrž na bahno. Voda tu zrazu neprúdi a priehrady bránia tomu, aby tok naplaveniny odnášal ďalej.

Správca toku, závod Dunaj Bratislava Slovenského vodohospodárskeho podniku, s tým čo má, udržiava len plavebnú dráhu. Mimochodom: Niektorí ekológovia tvrdia, že práve zanášaním sa zdrž pri Hrušove dostáva do ekologického stavu. Vychádzajú pri tom z toho, čo tu už máme a s čím len tak ľahko nepohneme, teda s prírodou v kope betónu. Sladké reči o jedinečnej vodnej ploche, z ktorej budeme mať veľa osohu a budeme si pri nej váľať šunky v rekreačných strediskách, sa nenaplnili. Aj keby mal správca toku dosť techniky na odstránenie bahna, čo s ním? Je to toxický odpad, ktorému treba nájsť miesto.

Pokračovanie na ďalšej strane...