Vladimír Kampf

Prešlo tridsať rokov od prehradenia Dunaja pri Hrušove, keď sa Slovensko rozhodlo dokončiť vlastný variant pôvodného medzinárodného vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros. Maďari zmenili názor a&nbsp;zachovali si divočinu, my máme obrovskú vodnú plochu v&nbsp;gigantickej betónovej vani, z ktorej nie je iba osoh, ale je s&nbsp;ňou aj kopa starostí. Starosti s&nbsp;vodným dielom v&nbsp;nížine sú vždy väčšie, ako s&nbsp;takým, ktoré stojí medzi vrchmi. O&nbsp;tú obrovskú vaňu sa treba starať. Aj o&nbsp;to, čo nám do nej priteká.

Rieka splachuje všetko, čo prúd vody unesie už od prameňa. Ako mohutnie, posúva čoraz väčšie kusy, najprv bahno, piesok, potom kamienky, celé kamene... Najmä po záplavách berie so sebou celé kmene stromov a často aj búdky a búdy postavené na brehoch. V Hrušovskej zdrži, ktorá mala byť nádržou na vodu pre vodnú elektráreň sa usádza bahno a stáva sa z nej nádrž na bahno. Voda tu zrazu neprúdi a priehrady bránia tomu, aby tok naplaveniny odnášal ďalej.

Správca toku, závod Dunaj Bratislava Slovenského vodohospodárskeho podniku, s tým čo má, udržiava len plavebnú dráhu. Mimochodom: Niektorí ekológovia tvrdia, že práve zanášaním sa zdrž pri Hrušove dostáva do ekologického stavu. Vychádzajú pri tom z toho, čo tu už máme a s čím len tak ľahko nepohneme, teda s prírodou v kope betónu. Sladké reči o&nbsp;jedinečnej vodnej ploche, z&nbsp;ktorej budeme mať veľa osohu a&nbsp;budeme si pri nej váľať šunky v&nbsp;rekreačných strediskách, sa nenaplnili. Aj keby mal správca toku dosť techniky na odstránenie bahna, čo s&nbsp;ním? Je to toxický odpad, ktorému treba nájsť miesto.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Pod ramenom športovej lodenice vo Vlčom hrdle je dlhá zákruta, za ktorou sa na dne rieky usádza cenný materiál. Tu ťažia štrk. Od bagrov ho vozia malé nákladné lodičky, ktorým lodníci hovoria „mepky“ (motorová elevátorová pramica, pozn. red.) do štrkovne v&nbsp;zátoke Zuzana v&nbsp;Petržalke. Na starostlivosť o&nbsp;slovenský úsek Dunaja zostali štátu tri korčekové bagre, Váh, Vtáčnik a&nbsp;Považie, k&nbsp;tomu <a target="_blank" rel="noopener" href="https://itecozeriavy.sk/">žeriavy</a> a&nbsp;plávajúci mechanizmus Kunov s&nbsp;podkopovou lyžicou. Zo závodu Dunaj Bratislava Slovenského vodohospodárskeho podniku ma vzali pozrieť sa, ako to na dunajskom bagri funguje. Ušlo sa mi Považie. Najprv som musel počkať, kým mi vyprázdnia „mepku“ v&nbsp;zátoke Zuzana a&nbsp;odplávame.

Brod Vlčie hrdlo je zradný. Na tomto mieste stačí nepozornosť kapitána. Keď sa dostane mimo vyznačenú plavebnú dráhu, loď nasadne na dno. Trochu sa to tu prúdením rieky mení, aktuálny stav plavebnej dráhy ukazujú bóje. Treba byť pozorný. „Pri tejto bagrovacej akcii máme nasadené štyri plavidlá, ktoré odvážajú vyťažený štrk. Sú na nich skúsení kapitáni, od ktorých sa učia mladší,“ hovorí vedúci strediska bagrovacích prác Peter Ščasný.

Na odstránenie sedimentov zo zdrže Hrušov je zameraný jeden z&nbsp;projektov, v&nbsp;ktorom bude hrať kľúčovú úlohu závod Dunaj Bratislava. „V&nbsp;roku 2024 by sme mali dostať nové mechanizmy s&nbsp;väčším výkonom, ktoré zdrži vrátia pôvodný tvar a&nbsp;hĺbky. Najskôr sa pustíme do plavebnej dráhy a&nbsp;potom do ďalších dôležitých častí. Dostaneme tri podkopové bagre a&nbsp;jeden sací bager. Sme v&nbsp;procese obstarávania. K&nbsp;tomu zrekonštruujeme jeden z&nbsp;našich remorkérov Hont. Bude mať vyšší výkon. Dostaneme aj dva nové výsypné člny. Tešíme sa na nové mechanizmy.“ V&nbsp;zátoke Zuzana vyprázdňuje „mepky“ elevátor. Cez jeho dlhú akoby ruku s&nbsp;bežiacim pásom sypú štrk na breh. Elevátor môžu zakotviť kdekoľvek, kde ho práve treba.

Motorové elevátorové plavidlá majú skvelé manévrovacie schopnosti, len ich ovládanie je na dnešnú dobu komplikované a staromódne. Všetko je na nich mechanické. Možno raz, po generálkach, dostanú joysticky… Najskúsenejší spomedzi dunajských vlkov na „mepkách“ je Ján Kováč. Je im verný už 55 rokov. „Býval som v&nbsp;starom Pálenisku pod Bratislavou. Dostať sa na Dunaj tu nebolo nič mimoriadne. Všetci okolo mňa mali niečo s&nbsp;riekou. Mama predávala lístky na legendárnom prievoze Proppeler. Veľké Pálenisko zlikvidovali pri stavbe Prístavného mosta. Tam bola dedova lúka,“ ukazuje cez okno kormidelne. Od začiatku je na „mepkách“. „Pre túto som si bol v&nbsp;komárňanských lodeniciach v&nbsp;roku 1977 a&nbsp;odvtedy som na nej. Mohol som ísť už pracovať všelikam, ale tu to poznám. Môžem kormidlovať aj so zatvorenými očami,“ hovorí s&nbsp;úsmevom. Ján Kováč na lodi býva iba keď je to nevyhnutné. Inak po šichte cestuje domov na druhý koniec Bratislavy.

Bager v&nbsp;oblasti trvalého brodu pod Bratislavou z&nbsp;neho neustále odoberá naplavený štrk. Začína na dolnom konci a&nbsp;postupuje nahor. Na budúci rok z&nbsp;neho plánujú vybagrovať až desiatky tisíc kubíkov materiálu.Veliteľ bagra Považie Ján Viderman je vo&nbsp;firme 48 rokov. „Učňovku som skončil skôr, ako bolo treba. Boli sme zlí,“ spomína s&nbsp;úsmevom. „Mal som byť stolár, ale vyrazili ma. Pochádzam z&nbsp;Dolného Petra od Komárna a&nbsp;tu na Dunaji som mal kamarátov. Spýtali sa ma, či viem po slovensky a&nbsp;či viem plávať. Viac odo mňa nechceli. Povedal som si, že ak sa do konca vojenčiny neožením, nastúpim. Nakoniec som sa aj oženil a&nbsp;aj som nastúpil. Odvtedy som tu. Už čakám, kedy mi povedia, že ďakujú a&nbsp;zbohom.“

Lenže, to nie je také jednoduché. O nasledovníkov je núdza. Rozložiť kotvy bagra do toku je hotová veda. Treba vedieť, kam s nimi a vnímať zákonitosti a tajomstvá rieky. Bager sa posúva práve na kotvách a lanách. „Snažíme sa vyčistiť plavebnú cestu, aby kolegovia na lodiach nemali žiadne problémy. Pri bagrovaní sme už zažili všeličo. Boli sme mladí a pekní a robili sme somariny,“ dodáva. V&nbsp;drapáku už mali všeličo.

„Naozaj nepríjemné je, keď vybagrujeme bombu, čo nie je v Bratislave nič mimoriadne. To má človek naozaj stiahnutý zadok. Za dva týždne sme vybagrovali tri. Tretia, ktorú som vybral spod vody, bola čistá bez hrdze. Vyrobili ju v Londýne. Sľúbili nám, že dostaneme rizikové, ale nič nám nedali. Nechali nás potiť sa. Pyrotechnik, ktorý ju prišiel bezpečne odviezť, mi povedal, že keby nám taká stodvadsaťkilová bomba vybuchla pod bagrom, tak po nás nezostanú ani montérky.“&nbsp;V&nbsp;Komárne Ján Viderman zasa vytiahol z&nbsp;Dunaja mínu. Spočiatku nevedel, čo to je. „Vyzerala ako futbalová lopta. Nikdy som nič také nevidel, ale išiel okolo jeden sústružník od nás z&nbsp;dielne a&nbsp;ten nám povedal, čo to je. Mína skončila v&nbsp;múzeu s&nbsp;ceduľkou, že to je dar od posádky bagra Zemplín.“

Bomby a mína mali šťastný koniec. „Raz som zbadal utopeného rybára, ako mi sedí v lyžici. Prišli si po neho policajti. Okrem neho som videl niekoľko ďalších utopených. Žiaľ, napchatú peňaženku a ani poklad sme zatiaľ nevybagrovali. To by sme tu už nerobili,“ kýva hlavou. „Ale keby si chcel nejakú ešpézetku alebo starý mobil, tak to vieme vyhrabať na počkanie. Mladý kolega Atlasz, ktorého teraz zaúčam, prednedávnom našiel kus historickej drevenej fajky. Je z nej tiež exponát v múzeu.“ Vo vode sa nájde všeličo. Unikátny bol nález zvyškov mamuta pod Medveďovským mostom. Niekedy komplikujú bagrovanie celé stromy. Rieka ich k&nbsp;nám nesie z&nbsp;Rakúska najmä po veľkej vode. V&nbsp;Rakúsku, čo je vo vode, nechávajú vo vode. Na Slovensku plávajúce kmene trhajú bóje.

<div class="snippet-cb snippet-widget snippet-articles snippet" contenteditable="false">
 <div class="icon">
 &nbsp;
 </div>
 <div class="inner" data-article-tag="&nbsp;" data-article-id="3fc4865e-abde-40c9-8d9a-e266ffd26f09">
 &nbsp;
 
 Stratený a oživený v čase a histórii: Aké tajomstvo ukrýva Bazilika svätého Mikuláša v Trnave?
 </div>
 <div class="icons">
 &nbsp;
 &nbsp;
 &nbsp;
 </div>
 </div>